Tréner štvorkajaka Likér: Som ako diktátor, ale inak to nejde

Aké bolo vaše zvítanie s posádkou po pretekoch? 

„Veľmi som sa rozplakal, pretože pre mňa to bolo veľmi, veľmi, veľmi náročné psychicky. Pre chalanov to bolo náročné aj psychicky, aj fyzicky. Nechcel som, aby to dopadlo ako v Londýne, bol na nás veľký tlak tým, že boli majstrami sveta a majstrami Európy. Vedel som, že tu bude treba vydať maximum. Ale keď sme dali loď na vodu, vede som, že to bude dobré. Potvrdili sme to, čo sme mali natrénované.“ 

Je to váš najväčší úspech? 

„Asi áno, Hoci neviem, čo všetko by som mal do toho zahrnúť. Bol som veľmi dojatý aj na majstrovstvách sveta, keď vyhrali tisícku aj päťstovku. No olympiáda je olympiáda. Nemcov nebolo možné poraziť, mali sme tú smolu, že nevyjazdili olympiádu, lebo ak by to dokázali, tak nešpekulujú a neskladajú loď z kanoistov, ktorí mali štart v Riu istý. Dali do nej olympijských víťazov z K2, majstra sveta z tisícky a majstra sveta z päťstovky. Veľmi sa však teším, že sme dokázali zdolať Čechov.“

Je to zadosťučinenie za londýnsku olympiádu?  

„V Londýne to bolo veľmi ťažké. Tam nám to ušlo na poslednej stovke, ale tomuto štvorkajaku som veľmi veril. Žil som s nimi 24 hodín denne a každú minútu sme mali naplánovanú. Akurát sa ma niekto pýtal, v čom je naša sila, či skutočne tak veľa makáme? Isteže, drú aj ostatní, no naša sila je v detailoch. My máme vojenský režim, nie je tu veľká demokracia. Podľa mňa je to dôležité, aby ste v tíme udržali poriadok. Chalanom patrí pochvala, že to vydržali, lebo ja nie som ľahký prípad. Dali do toho všetko, som rád, že to takto dopadlo.“

Vraj ste po londýnskej olympiáde neboli naklonený nápadu, že by ste mali opäť trénovať štvorkajak. Ako to bolo? 

„Ja som hlavne nechcel pokračovať v práci s tým štvorkajakom, ktorý bol v Londýne, lebo sezónu 2013 sme začali samými neúspechmi. Vedel som, že to nemá význam, a vedel som, že mám dvoch špičkových pretekárov -  Erika a Ďura, tak sme skúsili dvojkajak. V roku 2013 im to ešte tak nešlo, v 2014 vyhrali majstrovstvá sveta. Chcel som, aby si vyjazdili miesto na olympiáde. Lenže z K2 postupovalo do Ria iba šesť lodí z majstrovstiev sveta a v K4 až osem. A videli sme dvoch mladých šikovných chlapcov, ktorých si, chvalabohu, nevšimol nik iný. Sadli si do K4 prvýkrát a v Duisburgu boli tretí. Hneď som vedel, že má význam sa im venovať.“

Vaši zverenci si pochvaľujú, že napriek prísnemu režimu sú výborná partia. Je to tak? 

„Sme výborná partia, no pred olympiádou to bolo ťažké. Veľmi dlho sme boli spolu. Vedeli sme, že máme jeden cieľ a za ten sa treba niekedy aj psychicky vytrápiť. Zobrali to ako profíci, že to vydržali. Posledných päť týždňov sme boli veľmi veľa spolu. Chudákov som ani nechcel veľmi púšťať domov, lebo som sa bál, že sa stane nejaká nehoda alebo či nezjedia nejakú hlúposť. Veľa sa pohybujem medzi športovcami a viem, ako to chodí v takej elitnej lige. A keď mám taký dobrý materiál, tak som to nechcel pokaziť. Dnes detaily zohrávajú veľkú úlohu. Stále som ich naháňal, aby sa natreli krémom, aby si dali čiapky a okuliare, aby nezabudli na pitný režim a rovnako dôležitý je spánok, a preto si treba dobrú posteľ vybrať.“ 

Ako by ste ich charakterizovali?

„Všetci sú veľkí bojovníci. Obzvlášť by som chcel zagratulovať mladým, lebo to bola ich prvá olympiáda a zvládli to s chladnou hlavou. Veľmi ľahko urobíte chybu, na tejto olympiáde sa to stalo aj veľkým favoritom. Je dobré, že máme dvoch rýchlych v lodi a dvoch dobrých vytrvalcov a tá krv sa zmiešala. Sú veľmi chladnokrvní, Denis je veľký bojovník, Erik a Ďuro sú už skúsení starí borci a vedia poriadne zabrať.  Veľmi ma kritizovali ostatní tréneri, vraj som diktátor, ale môj názor je, že inak to nejde.“