Tibor Sahajda už o štvrtej ráno cítil, že to bude dobré

KOŠICE. Pred rokom šokoval Slovensko svojím časom 2:18:44 na košickom maratóne, po roku pripravil ešte krajšie chvíle.

Tibor Sahajda, Raslavičan žijúci v Košiciach, si počas maratónskej nedele dokonale napravil chuť po sezóne, v ktorej mu štarty v kráľovskej bežeckej disciplíne absolútne nevyšli.

Hoci sa stal majstrom Slovenska a skvelým časom 2:15:58 sa opäť posunul v slovenských historických tabuľkách, priznáva, že na to, aby zabehol čas na úrovni slovenského rekordu 2:09:53 Róberta Štefka z Londýna v roku 1998 je preňho už neskoro.

V cieli maratónu s vami burcovali neuveriteľné emócie. Ako vnímate skvelú košickú nedeľu s odstupom niekoľkých dní?

– Určite som nečakal až také zlepšenie osobného rekordu. Vzhľadom na to, v akom stave som bol vo štvrtok, keď ma obchádzala choroba, to bolo skvelé. Už ráno som cítil, že to môže byť dobré.

Priznám sa, že som veľmi nevedel spať, spal som asi len dve a pol hodiny, ale ráno o štvrtej som manželke v posteli povedal, že to môže byť dobré. Prestalo ma bolieť hrdlo, netieklo mi z nosa. Ešte v sobotu sa mi strašne zle dýchalo, bol som zadýchaný, aj tepy boli privysoké a vôbec som si nevedel predstaviť ako to bude v nedeľu.

Nakoniec to dopadlo vynikajúco, aj vďaka výbornému vodičovi. Pôvodne som chcel bežať na čas okolo 2:17, napokon sa na konci podarilo aj zrýchliť. Aj keď ešte raz musím zdôrazniť, že bez vynikajúceho profesionálneho poľského vodiča, ktorého mi zabezpečili organizátori a ktorý ma ťahal až do 32. kilometra, by to bolo nereálne.

Ako ste sa cítili, keď vás diváci hnali do cieľa a videli ste už časomieru, kde svietilo 2:15 a nejaké sekundy?

– Musím sa priznať, že od 35. či 36. kilometra mi takpovediac „spadli“ nohy. Neboleli, boli voľné, ale akoby už v nich nebola energia. Hovoril som si, že musím vydržať do 39. kilometra a tie tri kilometre už zvládnem. A keď uvidím staré Tesco, tak to bude v pohode.

Vtedy som ani nemyslel na to, že by čas mohol začínať číslicami 2:15. Až keď som uvidel časomieru a počul som krik komentátora, tak som bežal akoby v nejakom delíriu.

K prekonaniu vášho bývalého trénera Pavla Madára vám chýbalo už len 15 sekúnd. On sám voľakedy hovorieval, že bude veľmi rád, ak ho jeho zverenci prekonajú. Nepodpichli ste ho po maratóne?

– To nie, už s ním síce nespolupracujem, ale poznáme sa veľmi dobre. Beriem to tak, že ak to príde a preskočím ho, tak to jednoducho bude.

Maratóny vám v tejto sezóne nevychádzali. Nedokončili ste bratislavský, nedokončili ste maratón na ME. Košický výsledok je tak určite satisfakciou...

– V maratóne je to tak, že bežcovi musí všetko sadnúť a zapadnúť do seba. Aj zdravotne, aj tempo, aj vodič. Myslím si, že pred Bratislavou som bol lepšie pripravený ako teraz, ale bol tam problém s vodičom. Veľa robí trať, počasie. Je to veľmi veľa faktorov. Jednoducho to musí zapadnúť ako dokonalá skladačka.

Po majstrovstvách Európy ste sklamaný hovorili aj o tom, že uvažujete, či sa vôbec ďalej venovať maratónu. Asi sa to teraz zmenilo?