Príde konečne ich čas? Djokoviča chce zosadiť už tretia generácia talentov

BRATISLAVA. Už dlhé roky počúvame pojem "Next Generation". Úspech v podaní mladej nastupujúcej generácie prichádza čím ďalej, tým častejšie.

Hráči ako Alexander Zverev alebo Daniil Medvedev boli tiež súčasťou novej generácie, ale v 26 a 27 rokoch už ňou nie sú (alebo sú?) a (len) jeden z nich je grandslamovým šampiónom, svetlá výnimka týchto ročníkov.

Nie všetci dosiahnu veľký titul v mladom veku ako Jannik Sinner na nedávno skončenom Australian Open. Nie je NextGen už obohratý termín? Ako dôležité je v tenise vytrvať? Ktoré príbehy sú silnejšie?

Na vytrvalosť a nevzdávanie sa v tenise sa zameriava ďalší diel rubriky Davida Vařílka s názvom 15:40, ktorá je glosou na aktuálne, viac či menej výrazné témy v tenisovom svete.

Život a tenis majú veľa spoločného. Vraví sa, že v živote sa človek nemá vzdávať za akejkoľvek situácie, a rovnako to platí v tenise.

Môžete byť na dne, môžete utrpieť jednu porážku za druhou, ale vždy existuje nádej pre návrat späť, pre zdvihnutie sa, len musíte veriť a bojovať.

Tenis je plný zvratov, rovnako ako život, a počas sekundy sa všetko môže obrátiť z nuly na sto. Sklamanie vystrieda úspech, plač smiech, prehry víťazstvá alebo tiež naopak.

Buďme ale pozitívni, čo väčšinou byť nevieme, lenže v tenise je to potrebné ako nikde inde. Avšak, priznajme si, že v živote je to nemenej dôležité.

Čas je relatívny pojem

Od tej doby, čo v roku 2003 vyhral Wimbledon Roger Federer, sme videli len pár víťazov grandslamových turnajov mimo veľkej trojky. Tú tvorí švajčiarsky Maestro spoločne s Rafaelom Nadalom a Novakom Djokovičom.

Bolo ich teda viac než pár, ale stále poriadne málo. Experti aj fanúšikovia prestávali veriť, že ich súperi predsa len nájdu nejakú cestu na ukoristenie väčšieho počtu trofejí, a tak sa začala hľadať "NextGen", nová generácia tenisových superstar.

Tento pojem sa v tenisovom svete bude točiť minimálne do doby, než Rafa s Novakom zavesia tenisovú raketu na klinec.

No a to môže byť, nedajbože, ešte poriadne ďaleko. Pokiaľ si myslíte, že jedna prehra Djokoviča odrovná, tak ste na veľkom omyle.

NextGen však už má asi tretiu alebo štvrtú generáciu a stále nič, teda z pohľadu vládnutia tenisovému svetu.

V súčasnosti je ale čím ďalej, tým náročnejšie presadiť sa v mladom veku. Jannik Sinner a Carlos Alcaraz predstavujú po 20 rokoch podobné zjavenie ako vtedy Federer s Nadalom.

Lenže väčšina potrebuje čas a niektorí ho potrebujú oveľa viac. Najťažšie to potom môže byť pre tých, ktorí boli juniorskými hviezdami ako Alexander Zverev, alebo pre členov prvej várky NextGen - Daniila Medvedeva, Andreja Rubľova či Mattea Berrettiniho.

Čo bolo, už nie je

Už nie sme v dobe, keď na grandslame štartovala 13-ročná Steffi Grafová alebo 17-ročný Boris Becker opanoval Wimbledon.

Za sebou máme aj rôzne pravidlá obmedzujúce pravidelný štart hráčok mladších ako 16 rokov, ktoré platia v zmenenej podobne dodnes.

Už sa nemôže stať, ako v roku 1974, že organizátori zakážu nastúpiť 15-ročnej tenistke do ďalšieho kvalifikačného kola. Vtedy si to odskákala Natasha Chmyrevová.

Áno, aj také zistenia, že má niekto iba 15, sa diali až na turnajoch. NextGen tu bola, je a bude. Vždy sa po nej budeme pozerať, keď už nás nebude baviť niekoho dominancia.

Tí traja už boli nuda, čo si budeme vravieť. Spätne si ale budeme vážiť, že sme ich mohli zažiť a sledovať.

Cesta je cieľ

Ak si myslíte, že zo 70. či 80. rokov 20. storočia neexistujú žiadne príbehy tých, ktorí na úspech dlho čakali, tak sa mýlite.

V roku 1972 vyhral Roland Garros 35-ročný Andrés Gimeno, ktorý dosiahol cenné víťazstvo v predposlednom roku svojej kariéry.

Španiel, ktorého v roku 2009 uviedli do Siene slávy, je dodnes najstarším prémiovým víťazom dvojhry na grandslamovom turnaji.

Aj v ére veľkej trojky tu bol hráč, Švajčiar, ktorý žiaril ako junior, ale dlho mu trvalo, než sa dočkal veľkého výsledku. Nezlomili ho ani kruté porážky a v roku 2014 slávil na Australian Open v 28 rokoch prvý grandslamový titul.

Jeden z najviac nedocenených hráčov posledných rokov Stan Wawrinka zvládol v dobe panovania veľkej trojky vyhrať tri grandslamové tituly, rovnako ako Andy Murray.

Na rozdiel od Brita však nestrávil niekoľko týždňov na svetovom tróne a nezískal dve olympijské zlaté medaily v dvojhre.

Aká to krádež od rodáka zo Škótska voči veľkej trojke, že sa nehanbí. Obaja naviac dodnes prezentujú svoju dušu bojovníka, aj keď by už nikomu nemuseli nič dokazovať.

U žien máme tiež prípady neskorého zberu. V súčasnosti je takou hráčkou Ons Jabeurová. Z víťazky juniorského Roland Garros 2011 sa až v takmer 28 rokoch stala hviezda svetového tenisu, keď už má teraz na svojom konte tri účasti v grandslamovom finále.

Na konci roka 2015 ukončila kariéru Flavia Pennetová po tom, čo získala vo veku 33 rokov svoj prvý titul z turnaja veľkej štvorky v New Yorku. Pokračovať by sme mohli donekonečna.

Kde tá NextGen je?

Prelínanie príbehov skorých a neskorých úspechov nám ponúka zaujímavé pozorovanie. Pojdem NextGen sa prenáša z generácie na generáciu a často vyvíja obrovský tlak na hráčov, aby už v mladom veku kraľovali.

Niekomu to nedovolí psychika, niekomu súperi, niekomu zranenie. Napríklad už spomínaný Medvedev už dávno do novej generácie nepatrí. Je to skvelý hráč s mnohými výhrami a rekordnými zápismi medzi rovesníkmi.

Stále má však len jeden grandslamový titul, a tak sa spoločne s niekoľkými hráčmi, medzi ktorých patrí aj Zverev, zapíše do histórie ako ten, ktorý si na úspech musel počkať.

Takých hráčov bolo mnoho a ich príbehy sú o to silnejšie. Nevzdali sa a ukázali lásku k tenisu a nekonečné odhodlanie.

"Teraz snívam viac než kedykoľvek inokedy, asi nie dnes, ale celkovo v živote. Povedal by som, že už to nie je dieťa, ktoré sníva. Som to teraz ja sám, 27-ročný človek, ktorý má sen a robí všetko, čo je možné, pre svoju budúcnosť a prítomnosť. To sa mi páči.

Preto som sa dostal až do finále. Chcel som vyhrať. Bol som blízko. Bol som naozaj blízko... alebo nie? Ťažko povedať, ale nebolo to ďaleko," zneli slová Medvedeva po piatom prehratom grandslamovom finále, už druhom po vedení 2:0 na sety.

Veterán nie je len vojnový

Títo hráči majú stále ešte čas. Nikto ich neodpísal. Naviac sa z tejto bývalej NextGen stali tenisti svetového kalibru. Ustáli tlak, ktorý je aj vplyvom internetu a sociálnych sietí čoraz väčší.

O to horšia situácia nastáva, keď vás ľudia a experti začnú odpisovať. Predstavte si, že počas raňajok čítate, že ste starí a mali by ste sa prestať na kurte trápiť, pritom vy sa vôbec netrápite.

Žiarivým príkladom môže byť Adrian Mannarino, ktorý mal navždy zostať v zabudnutí za svojimi slávnejšími krajanmi.

On ale v 35 rokoch ťahá francúzsky tenis, prežíva najlepšie kariérne obdobie a obľúbenému slovu mediálneho priestoru "veterán" dáva ďalšie nové dimenzie.

Vzorový príklad ponúkol aj tohtoročný Australian Open. Rohan Bopanná na 61. pokus vyhral grandslam. Nebyť rodiny a trénera, už by sa na úvodný veľký turnaj sezóny 2024 pozeral z gauča.

Nenechali ho skončiť v čase, keď už nevidel vo veku 40 rokov východisko. V 43 rokoch ho dokázal nájsť, získal grandslamový titul a stal sa premiérovo svetovou jednotkou ako najstarší tenista vôbec.

Víťaz je ten, kto to nikdy nevzdal

Predlžuje sa tenisový vek a je častejšie, že tenisti presahujú pokojne aj hranicu 40 rokov. Možno sa zvyšuje aj odhodlanie a húževnatosť, ale najmä tenisti inšpirujú samo seba v tom, že aj v staršom veku sa dá dosiahnuť úspech.

Dominic Thiem premýšľa o tom, či bude mať cenu pokračovať, pokiaľ sa neposunie v tejto sezóne bližšie pozíciám, na ktorých sa vyhrieval.

Ako však zistil aj Bopanná, vzdať sa na dne je tá najväčšia chyba. Kto dokáže bojovať, vyhráva. Víťaz nie je ten, kto vyhráva, kto nikdy nezlyhal alebo neurobil chybu. Víťaz je ten, kto to nevzdal.

Trpezlivosť (a vytrvalosť) je výsadou kráľov. Stačí sa pozrieť, kto aktuálne vládne tenisovej štvorhre u mužov aj žien a na to, koľko hráčov sa po zranení dokázalo vrátiť späť na vrchol.

Keď nezabojujete do konca, nezistíte, čoho môžete byť schopní.

Autor píše pre portál tbtennis.cz