Chytá na dedine, čaká na šancu z Fortuna ligy. Vek je len číslo, odkazuje bývalý reprezentant

Šesť sezón bol ozdobou tureckej Süper Ligy. Pôsobil v kluboch Ankaraspor, Ankaragücü a Sivasspor.

Výbornými výkonmi si vypýtal miesto v reprezentácii, za ktorú nastúpil v dvanástich zápasoch.

Rád spomína na stretnutie proti Francúzsku s Thierrym Henrym, ktoré slovenskí reprezentanti prehrali v Trnave tesne 0:1.

V súčasnosti ŠTEFAN SENECKÝ (41) chytá piatu ligu za OFK 1948 Veľký Lapáš.

„Na dedine som, lebo je to zábava. Stále sa cítim vo výbornej forme. Rád by som si ešte zahral vo Fortuna lige. Určite by som sa rýchlo dostal do formy, využil by som svoje skúsenosti. Som voľný hráč,“ tvrdí.

Naposledy vás fanúšikovia mohli vidieť medzi troma žrďami Veľkého Lapáša v piatej lige. Ako ste sa tam ocitli?

Zavolal ma kamarát Martin Ševčík, ktorý to tu má pod palcom. Dá sa povedať, že ma zlanáril (smiech).

Najskôr som si prišiel len zatrénovať, veľmi sa mi tu však zapáčilo. V Lapáši je výborná partia a dobré podmienky. S chalanmi sme si sadli, väčšinu som už poznal.

Je tu zmes skvelých ľudí, ktorí sa bavia futbalom.

V tabuľke ste o dva body na druhom mieste. Spokojnosť?

Dá sa povedať, že áno. Klub má najvyššie ambície, iné umiestenie ako do tretieho miesta funkcionári neberú.

Kvalita nášho mužstva je na vyššej úrovni ako je piata liga, azda to potvrdíme aj na trávniku a zahráme si vyššiu súťaž.

Uvidíme, čo bude na jar.

V čom je futbal v piatej lige iný ako v najvyšších súťažiach?

Zvyknúť som si musel na množstvo nových vecí. Keď ideme hrať derby do vedľajšej obce, som pod drobnohľadom. Každý sa chce na bývalého reprezentačného brankára vytiahnuť.

Keď sa mi niečo nepodarí, hneď počujem pokriky. Všetko však v rámci normy. Dôležitý je vždy prvý zákrok a potom to už ide. Presne ako v lige.

Akurát po zápase je atmosféra uvoľnenejšia. Súperi, fanúšikovia, všetci sú kamaráti. Ako jedna rodina. Vždy vládne výborná atmosféra, sedíme ešte dlho po zápase. Na hráčov nie je vyvíjaný taký tlak.

Dostali ste na jeseň len dvanásť gólov. Pozývajú vás za dobré výkony na pivo?

Aj na kadečo iné, ale, našťastie, chodím autom. Vždy len slušne poďakujem a dám si kofolu. Vážim si pozornosť všetkých fanúšikov, hráčov a ľudí, čo robia okolo futbalu na dedinách.

Zaujímavé je, keď sa stretnem v zápase proti iným bývalým ligistom. Podpichujeme sa aj deň po stretnutí (smiech).

Aká je kvalita piatej ligy oproti prvej?

Samozrejme, že v lige je hra rýchlejšia a taktickejšia. Porovnávať sa to veľmi nedá, hrali sme Slovnaft Cup proti fortunaligistom a dostali sme výprask.

Aj v piatej lige sú však kvalitní hráči z individuálnej stránky. Treba tomu dať len lepší tréningový proces a mohli by hrať oveľa vyššie.

V roku 2007 ste z Nitry prestúpili do tureckého Ankarasporu. Čo to pre vás znamenalo?

Bola to veľká vec a krok do neznáma. Hrával tam síce Filip Hološko, ktorý mi poskytol zopár informácií, ale to bolo všetko.

Turecko je iný svet, život. Zvykol som si však pomerne rýchlo.

Čo sa týka kvality ligy, zázemia a starostlivosti, so Slovenskom sa to nedá porovnať. Už vtedy boli Turci míle vpred a sú aj teraz.

Výbornou vizitkou tureckej ligy je, že tam po kariére končia svetové hviezdy ako Robert Carlos, Nicolas Anelka a mnohí ďalší.

Turecko je známe horkokrvnými fanúšikmi. Akí sú?

Pre nich je futbal náboženstvo. Každý tím má mnohopočetný fanklub, top klubom fandia aj ľudia z ostatných miest.

Medzi fanúšikmi je obrovská rivalita, drukuje sa od rozcvičky až po záverečný hvizd. Pyrotechnika a ohňostroje sú všade. Celkovo ľudia v Turecku sú horkokrvní a hluční.

Máte aj nejaký konkrétny zážitok?

Hrali sme v Istanbule s Besiktasom. Bol som zranený, preto som išiel na zápas len ako fanúšik. S ostatnými zranenými hráčmi sme sa z hotela rozhodli prejsť na štadión pešo. A to bola chyba.

V meste boli bitka, výtržnosti, ľudia na seba vyťahovali mačety a nože. Nič podobné som v živote nevidel. Mastili sa hlava nehlava, bolo to aj v televízii. Snažili sme sa chodiť pomedzi autá, aby sme neprišli s nikým do kontaktu.

Nebáli ste sa?

Nebolo mi všetko jedno. A keby domáci fanúšikovia zistili, že sme hráči súpera, ktovie akoby to dopadlo. Možno by na nás len pokričali, neviem. A radšej to ani nechcem vedieť. Žijem a som tu.

Mali ste ponuky aj z iných zahraničných klubov ako tureckých?

Hovorilo sa o belgickom Anderlechte a nejakých nemeckých kluboch, ja som to však neriešil. Viac to rozoberali médiá a k ničomu konkrétnemu nedošlo.

V Turecku som stabilne chytával, preto som tam bol spokojný. Mám zo svojej kariéry radosť. A to som ju ešte neukončil.

Chytali ste stabilne, no o dnešných reprezentačných brankároch Martinovi Dúbravkovi a Marekovi Rodákovi to neplatí. Čo to pre mužstvo Slovenska pred európskym šampionátom znamená?

Pôsobia v nesmierne kvalitnej lige. Možno v najlepšej na svete, preto to majú náročné. Pre reprezentáciu to však nič vážne znamenať nemusí. Ak je brankár rozumný, výkonnosť si dokáže udržať aj tréningami.

Jasné, že zápasovú prax tak nenahradia, ale keď má niekto kvalitu ako oni, ničoho by sme sa ako fanúšikovia báť nemali. Prídu do reprezentácie a budú mať obrovskú chuť. Chytia sa prvými zákrokmi a pôjde to.

Čo by ste im odkázali?

Aby boli trpezliví a čakali na svoju šancu. Tá skôr či neskôr príde. Musia byť stále na sto percent pripravení, pretože ich konkurenti sa môžu kedykoľvek zraniť.

Aj keď teraz stabilne nechytajú, stále musia byť nielen fyzicky, ale hlavne mentálne nastavení.

Keď ste boli v pozícii dvojky, ako ste to prežívali?

Najskôr som hral v útoku a dával góly. Za žiakov som bol najvyšší, preto ma dali tréneri do bránky. A zostalo mi to dodnes.

Od mládežníckych reprezentácii som potom stabilne chytával, extra výpadok som nemal. Takže ani dvojka som veľmi nebol. Len chvíľu po zraneniach.

Aký najkrajší okamih kariéry máte v pamäti?

Rád spomínam na reprezentačné zápasy. Chytal som napríklad proti Francúzom v Trnave. Stál proti nám napríklad Thierry Henry. Ale aj ďalší fantastickí hráči, ktorých som dovtedy sledoval len v televízii.

Prehrali sme 0:1 a som na to dodnes hrdý. Vyšlo mi aj zopár zákrokov. Tiež rád spomínam na zápas vo Wembley proti Anglicku. Prehrali sme síce 0:4, ale tie spomienky sú neskutočné.

Triasli sa vám pred takými zápasmi kolená?

Nikdy som nebol veľký trémista. Samozrejme, mierna nervozita pred zápasom vždy bola, ale všetko v rámci normy. Keď sme vybehli na ihrisko, vždy to zo mňa opadlo.

Najviac nervózny som bol asi pred zápasom vo Fenerbachce, kde bolo 35-tisíc fanúšikov. Vytvorili takú neskutočnú atmosféru, že to vyzeralo, akoby ich tam bolo stotisíc.

Nedá sa ani opísať slovami, čo sa tam dialo. Aj teraz mám husiu kožu, keď to hovorím.

Povedali by ste ako chlapec, že raz budete hrať takéto veľké zápasy?

Vôbec. Futbal sme brali ako zábavu, neriešili sme takéto veci. Až neskôr som začal sledovať zápasy v televízii a samozrejme, prišli aj sny.

Sníval som, že raz budem hrať v Španielsku alebo Anglicku. Konkrétny vybraný klub som nemal. Ako veľké šťastie beriem aj Turecko.

Neskôr som si zahral ešte v Slavii Praha, čo si takisto veľmi vážim. Možno mohla byť moja kariéra lepšia, ale možno aj oveľa horšia.

Na čo z kariéry nerád spomínate?

Na zranenia. Zotavovanie trvalo vždy dlho a bolo náročné vrátiť sa späť. Pre každého športovca sú zranenia najťažším obdobím kariéry.

S pomocou druhých som však vždy všetko prekonal, za čo som vďačný. Dôležitá je pevná vôľa a nastavenie hlavy. Usporiadať si myšlienky a nič nepodceniť.

Horšie je, že teraz som zdravý, ale hrať nemôžem. Hádam sa situácia s pandémiou koronavírusu čoskoro dostane do normálu a opäť začneme naplno hrať.

Na jeseň sa posledné zápasy hrali bez divákov. Ako ste to vnímali?

Zle. My športovci sme ako divadelníci. Keď nemáme komu predvádzať svoje umenie, nemá to zmysel. Pre hráča je náročné sústrediť sa na zápas, keď na tribúnach nie sú fanúšikovia.

Človek počuje každú nadávku a vyzerá to smutne. Jedinou výhodou je, že konečne počujeme pokyny trénera.

Každý deň sledujem, ako sa situácia vyvíja, ale nikde nič o amatérskom futbale som nezachytil.

Celú situáciu na Slovensku vnímam ako jednu veľkú tragédiu. Podľa mňa by aktivity otestovaných ľudí mali byť povolené.

S rodinou sa každý víkend chodíme testovať, aby sme nikoho neohrozili a boli zdraví. Nechápem však, prečo sa ako negatívni nemôžeme stretávať a najmä športovať, keď vo firmách to tak byť môže.

Aké máte ešte futbalové ambície, priania?

Rád by som ešte okúsil Fortuna ligu. Cítim sa výborne a určite by som sa rýchlo dostal do formy. Zúročil by som svoje skúsenosti.

Keď vo svete môžu hrávať štyridsiatnici ako Zlatan Ibrahimovič či Gianluigi Buffon, prečo by nemohli u nás. Vek je len číslo.