čný kapitán do rodných Topoľčian slávny Stanley Cup typickým štýlom. Skromne, vľúdne.
TOPOĽČANY. Zubom času prehrdzavený topoľčiansky zimný štadión zabudol na všetky problémy, v piatok každého osvietil dobrou náladou. Hlavného hrdinu Miroslava Šatana musel brat Peter podchvíľou napomínať, aby si nezabudol chrániť zrak okuliarmi. Už druhý deň mu do tváre šľahali blesky fotoaparátov, ktorých majitelia nechceli odísť bez vzácnej spoločnej fotografie. S pohárom, jeho víťazom, s deťmi pri ňom .
Bodyguard veľkého strieborného pohára Mike Bolt prišiel na Slovensko už štvrtýkrát, no prvýkrát videl, že hlavnou udalosťou osláv bol hokejový zápas. Šatan a jeho partia nepotrebovali masívne promo, ľudia najlepšie dali najavo, kto je Miroslav Šatan a vďaka čomu sa stal tým, čím je.
Na ľade defilovali všetci, od rodičov Margity a Emila, prvého trénera Jozefa Nemca, pani učiteľka Oľga Augustínová a takmer všetci jeho spolužiaci z hokejovej triedy na Tovarnickej ulici. Na korčuliach nastúpil v prvej tretine aj držiteľ Stanley Cupu vo formácii s ďalším členom tímu majstrov sveta 2002 Radoslavom Heclom, súčasným generálnym manažérom topoľčianskeho hokeja.
V prestávke odovzdal Šatan šek v hodnote päťtisíc eur na rozvoj mládežníckeho hokeja. Od nového prezidenta klubu a bývlého medzinárodného rozhodcu Vladimíra Mihálika prevzal vzácne tablo s fotografiami spolužiakov majstrovského tímu zo sezóny 1984/85. Na otázku známeho dravého moderátora, či sa nechystá napodobniť Trenčana Mariána Gáboríka a postaviť v Topoľčanoch nový štadión, sa Šatan nevyhýbal odpovedi: „Keď bude záujem, prečo nie? "
Po zápase, v ktorom výber odchovancov topoľčianskeho hokeja vyhral nad reprezentačnou dvadsiatkou Slovenska 10:8, si Šatan splnil detský sen.
Nasadol za volant staručkej rolby, naštartoval a sám dopravil Stanley Cup na topoľčianske námestie, kde ho privítalo vyše sedemtisíc rodákov.
Pohár známy bohatou históriou rozmanitých rituálov ochutnal novinku. Podávali sa z neho makové lokše, obľúbené jedlo Šatana z detstva.
Vo štvrtok večer na recepcii v Bratislave zablahožel hokejistovi aj prezident Ivan Gašparovič, medzi gratulantmi boli aj jeho bývalí spoluhráči z reprezentácie Zdenovia Chára a Cíger.
Víťaz doviezol Stanley Cup na rolbe sám
Spoločenská záťaž okolo Stanleyho pohára trvala dokopy 72 hodín. Miroslav Šatan ju zvládal aj vďaka tomu, že sa s alkoholom nikdy nezblížil.
Keď dorazil s rolbou a veľkým pohárom na námestie, prebral od primátora Petra Baláža symbolické kľúče od mesta Topoľčany.
„Nečakal som, že príde toľko ľudí. V tomto meste som sa narodil, chodil na základnú školu i na gymnázium. Vždy sa rád vraciam. Želám si, aby tak robil aj Stanleyho pohár, aby ho nabudúce priviezol napríklad Ľubo Višňovský," povedal na námestí Šatan.
Odľahčeným tónom poďakoval aj prvému trénerovi Jozefovi Nemcovi. „Niekedy nás šticoval, bil pukom po hlave, ale priviedol nás k trom žiackym titulom majstrov Slovenska."
Klačanský ubránil Demitru
Na mágiu topoľčianskej žiacke kabíny si rád spomína aj Pavol Klačanský, hoci hrával len do osemnástich.
„Je to pravda, v tej nemcovsko-šatanovskej kabíne panovala zvláštna sila. Poplakali sme si po prehre, ale tá sa pritrafila raz-dvakrát za sezónu. Keď sme vyhrali 21:1, tréner nás za ten jeden inkasovaný gól vyhnal behať cestou na Nitriansku Stredu. Dobrých desať kilometrov."
Klačanský si pamätá, ako mu tréner Nemec dal na starosť osobne brániť Pavla Demitru, vtedajšiu hviezdu Dubnice, ktorý bol vďaka svojmu talentu už v žiakoch „ostaršený" o dva roky.
„Po druhej tretine mi Demo povedal, či mi nešibe. Nepohol som sa od neho na pol metra. Aj keď nás súper skúšal prestriedať, hneď som skákal za ním späť na ľad," smeje sa už zaokrúhlená dobrácka tvár Šatanovho spoluhráča.
Podobne vyžaroval pod šiltovkou Šatanov ďalší starý známy. Reprezentačný masér Samuel Petráš, ktorý mu robil servis už od osemnástich rokov.
„Môžem premýšľať aj tri dni, vždy mi vychádza, že Miro je jednoducho bezproblémový typ. Ani raz si nedal prebrúsiť korčule, že nie sú dobré. Pri masáži tiež nikdy nič špeciálne. Zlatá povaha."
Straší ho forma
Masér Petráš sa pristihol, že po vyše pätnástich rokoch bol na hokeji nepracovne. Nečakalo ho žiadne vláčenie vakov, len príjemné pársekundové stretnutie so Šatanom.
Nový prezident topoľčianskeho Vladimír Mihálik svojou energickosťou typovo nadväzuje na Nemca či Emila Šatana staršieho. „Pekná oslava, ale už mám nervy. Naši juniori v príprave vyhrávajú všetko rad radom. Bojím sa, aby to v súťaži nebolo naopak."
Šatan pred ľuďmi na námestí vyslovil pocit, že v topoľčianskom hokeji odbíja na lepšie časy.
Na svojej charitatívnej exhibícii korčuľoval MIROSLAV ŠATAN v drese odchovancov Topoľčian svižne.
Vyzerá to, že ste pripravený na podpis novej zmluvy v NHL. Ako to stojí?
„Zatiaľ som rozhodnutý, že chcem hrať hokej ďalej. Ideálne by bolo ostať čo najbližšie pri rodine v New Yorku."
O pol roka sa vo Vancouveri začne olympiáda. Láka vás?
„Zaoberám sa budúcnosťou v horizonte dvoch-troch mesiacov. Ale olympiáda je jeden z dôvodov, prečo chcem ešte hrať hokej. Bude to posledná veľká šanca mojej generácie tridsiatnikov. Bol by som rád súčasťou takéhoto tímu."
Na Stanley Cup sa prišli pozrieť do Topoľčian tisícky ľudí. Vaša manželka so synom a poldruhamesačnou dcérkou však ostali v New Yorku. Nebolo im ľúto?
„Majú to už za sebou. Malá Viktorka je v ňom dokonca odfotená, zmestila sa tam celá. Spoluhráč z Pittsburghu Bill Guerin býva neďaleko nás na Long Islande, mal ho doma v deň svojich narodenín, tak sme si už pohár užili."
Čo si ceníte viac, Stanley Cup alebo titul majstra sveta?
„K Stanley Cupu vedie najťažšia cesta. Emotívne príjemnejšie i trvácnejšie sa javí zas titul so slovenskou reprezentáciou."
„Chlapci okolo svojho kapitána Mira Šatana vytvorili výbornú partiu. Aj preto boli úspešní, dva razy sa v žiackom veku stali majstrami Slovenska," spomínala pri návšteve Stanleyho pohára v Topoľčanoch na hokejovú triedu v základnej škole na Tovarníckej ulici triedna učiteľka Oľga Augustínová. „Boli sme s rodičmi a trénerom Jozefom Nemcom jedna veľká rodina."
Pani Augustínová učila malých hokejistov v okresnom meste zemepis a telesnú výchovu. Miroslava Šatana poznala ako „veľmi šikovného chalana". V škole nikdy nemal problémy, na vysvedčení nosil jednotky a dvojky.
„V tréningu bol nesmierne usilovný, dával si dávky navyše," vybavila si v pamäti jeho cestu do školy. „Nepotreboval autobus. Asi štvorkilometrový úsek z Jacoviec do Topoľčian prebehol na kraji vozovky. V triede si opláchol tvár vodou a už sedel v lavici."
Gratulácia od učiteľky Oľgy Augustínovej.
Z 28 žiakov hokejovej triedy ich 21 prišlo na piatkové stretnutie v Topoľčanoch. Zvítali sa s pani učiteľkou, spomínali, fotili sa pri Stanleyho pohári.
Peter Cifra tvrdí, že Šatan sa nezmenil ani po dvadsiatich rokoch. „Keď sa stretneme v Topoľčanoch, vždy ma prvý pozdraví a podáva ruku," povedal bývalý spolužiak a spoluhráč, ktorý musel ukončiť kariéru v mládežníckom veku po zranení krčných stavcov. Dnes je predavačom v obchode.
„Bol som pyšný na Mira, keď som ho pred siedmimi rokmi sledoval v zlatom mužstve Slovenska na majstrovstvách sveta a nedávno aj vo víťaznom tíme Pittsburghu v Stanley Cupe."
V žiackych rokoch bol topoľčiansky útok Šramatý (T. Višňovský) - Šatan - Drahovský najlepší na Slovensku. „Tréner Nemec mal výborný cit, keď nás vtedy ešte len štvrtákov dal dokopy. S Mirom sme boli ako bratia, rozumeli sme si na ľade aj mimo neho," pridal svoje postrehy Andrej Drahovský.
Pár sezón si odkrútil v maďarskej lige za Dózsu Újpest, teraz sa znova vrátil do prvoligových Topoľčian. „Na ľade sme vedeli o sebe aj naslepo. Hodil som Mirovi puk pred bránku a on už vedel, čo s ním urobiť. V jednej zime som mal 60 asistencií a Šatan 60 gólov. Vždy som obdivoval jeho schopnosti v koncovke. Vedel sa presadiť aj neskôr v extralige, v reprezentácii či v NHL. A stále je to ten istý tichý, pohodový chlapík."
Bývalý prvoligový rozhodca a neskôr tréner Jozef Nemec má zásluhu, že Topoľčany, dovtedy v športe známe ako futbalové, stolnotenisové, či plavecké, sa stali aj hokejovým mestom.
„Keď som chlapcom rozprával, že vrcholom kariéry hokejistu je reprezentovať krajinu a v NHL bojovať o Stanley Cup, v očiach desaťročného Šatana som videl iskru," vybavil si v pamäti. „Mal talent a obrovskú vôľu zlepšovať sa, hlad po víťazstvách. Tušil som, že v živote dokáže niečo veľké."