Slovenský šport je na smiech a všetci sa na to skladáme (komentár)

Na údery pod pás a kopance do rozkroku od vládnej moci si už slovenský šport za tie roky musel zvyknúť. Aj po tom poslednom sklopí uši, spraví zopár drepov a rýchlo to rozchodí. Má na to dôvod navyše.

Po rozdelení spoločného štátu s Čechmi dostávalo športové hnutie od politikov jednu facku za druhou.

Postupne stratilo kontrolu nad rozdeľovaním výnosov z lotériových hier, prišlo o Štátny fond telesnej kultúry a po pokusoch o reformu verejných financií (bez ohľadu na to, aká vláda sa o ňu snažila) si príliš nepolepšilo.

Výsledkom bola okrem iného zanedbaná športová infraštruktúra, chýbajúci systém vyhľadávania a výchovy talentov a čoraz nižšia konkurencieschopnosť na medzinárodnej scéne.

Len pre porovnanie: v dvoch najpopulárnejších kolektívnych športoch sa Česko v priebehu pätnástich rokov po rozdelení mohlo vo futbale pochváliť účasťou vo finále a semifinále majstrovstiev Európy (Slovensko dovtedy na žiadnom turnaji nehralo) a v hokeji šiestimi titulmi majstra sveta a zlatom z olympiády (Slovensko oslavovalo jeden titul majstrov sveta).

Šport dlho trpel podvýživou aj preto, že nedokázal vytvoriť štruktúru, ktorá by bola silným partnerom štátu. Mohol si za to aj sám - pre neschopnosť zjednotiť sa.

Aj po nástupe kapitalizmu roky všetko fungovalo v duchu tradícií socialistickej telovýchovy. Ak ste potrebovali niečo vybaviť, vždy bolo nevyhnutné mať niekoho úplne hore. Kto vedel, na ktorých dverách treba leštiť kľučku, mal sa lepšie.

Transparentný systém absentoval a – absentuje doteraz.

Až v posledných rokoch si šport u politických elít vylepšil pozíciu. Najskôr získal vo vláde post štátneho tajomníka na ministerstve školstva, vedy, výskumu a športu. A potom došlo k priam revolučnej zmene.

Ten, kto vnukol Andrejovi Dankovi myšlienku, že šport bude jeho hlavnou politickou agendou, musel byť vynikajúci stratég. Bola to stávka na neistotu s vysokou dávkou rizika, ale napokon vyšla.

Predseda Slovenskej národnej strany podmienil svoju účasť vo vládnej koalícii vznikom celkom nového ministerstva pre cestovný ruch a šport. S rezortom získal niekoľko flekov pre straníckych súkmeňovcov a ako bonus aj zlaté teľa - štátnu lotériovú spoločnosť Tipos.

Výsledkom je historický paradox. V čase, keď má celá krajina šetriť, šport dostal pridané a ešte sa našli zdroje na prevádzkové náklady nového ministerstva (vrátane extrémne predraženého prenájmu jeho sídla) vo výške niekoľko miliónov eur ročne.

Mohlo sa za ne postaviť za rok zo desať nových telocviční, alebo by štát zaplatil stovky trénerov mládeže. Ale to by sme boli ochudobnení o súčasné absurdné divadlo.

Andrej Danko sa tešil zo „svojho“ ministerstva iba rok. Musel ho obetovať v rámci kupčenia s koaličnými hlasmi.

O slovenský šport sa odteraz bude starať Rudolf Huliak, kontroverzný starosta Očovej, hulvát a pseudoexpert na skleníkové plyny.

Za štátnu tajomníčku zodpovednú za šport si vybral Ivanu Šufliarsku Libiakovú, ktorá má so športom spoločné akurát to, že kedysi pôsobila ako obchodná riaditeľka tenisovej školy v Detve.

Jej výber na tento post tromfol svojou bizarnosťou aj Romanu Tabakovú vo funkcii oficiálnej poradkyne doterajšieho štátneho tajomníka Jána Krišandu. To nie je dobré ani ako zlý vtip.

Aj keď bol Krišanda nepotrebný štátny tajomník na zbytočnom ministerstve, ako bývalý šéf džuda mal o fungovaní športu šajnu.

Slovenský šport je vinou politikov na smiech. A všetci sa na tento cirkus skladáme.