Slováci stavajú sane. Pre seba aj Rusom

(Autor: FOTO PRE SME ĽUBOMÍR MICK)
Sportnet|26. okt 2010 o 21:11

Špičkové pretekárske sane vyjdú na štyri­ až päťtisíc eur. Jedna ruská a dve slovenské dvojice túto zimu testujú značku Lubo.

Tatrancovi Ľubomírovi Mickovi sa málilo len trénovať slovenskú reprezentáciu - začal pre ňu vyrábať aj sane. Špičkové pretekárske sane vyjdú na štyri­ až päťtisíc eur. Jedna ruská a dve slovenské dvojice túto zimu testujú značku Lubo.

BRATISLAVA. Slovenskí sánkari už nie sú odkázaní na cudzinu. Existujú aj sane made in Slovakia. V Tatrách ich začal stavať tréner našej reprezentácie Ľubomír Mick. Paradoxne, na podnet z cudziny. Z Ruska.

„Odkiaľ máš ten obtekateľ?" spýtal sa ho pred pár rokmi Albert Demčenko.

Obtekateľ je v ruskom slangu tohto športu to, čo v slovenskom pekáč. Alebo vaňa. Skrátka to, na čom sánkar sedí. Alebo leží.

Slováci vtedy súťažné sane kupovali za hranicami. V Taliansku, Rakúsku, Nemecku. Viac­menej sa doprosovali. Vývojové modely dávali renomovaní výrobcovia výlučne domácej špičke. Dostali sa len k tým, čo už vyšli z módy a sami si ich zlepšovali. S vaňami im pomáhali Vajdovci, ktorých bratislavskú firmu preslávili kajaky a kanojky.

„Skontaktuj ma s nimi," požiadal Micka už vtedy za veterána pokladaný Rus.

Dnes chýba Demčenkovi do štyridsiatky len rok, napriek tomu sa chystá aj na olympiádu 2014. Bude jeho siedma. Sníva, že v Soči sa predstaví aj so svojou, ešte ani nie 15­ročnou dcérkou Viktóriou, ktorá sa úplne potatila.

V roku 2006 získal Demčenko prvý a tohto roku druhý titul majstra Európy. Ten už vo vani od Vajdovcov. „Ustavične experimentujem a oni tiež," pochválil Slovákov po olympijskej zime v rozhovore pre ruský denník Sport-express. V ňom sebavedomo vyhlásil: „Moje sane sú najrýchlejšie na svete, to vedia už aj Nemci."

Ruská dvojka skúša Luba

Demčenko bol predohrou aj predobrazom. Od leta sú na svete prvé, kompletne na Slovensku zostrojené sane. Majú modrý dizajn a nesú značku Lubo.

Bývalý pilot dvojice Mick - Marx, ktorá do turínskej olympiády patrila medzi svetovú desiatku, ich zmajstroval na objednávku od bývalých súperov - ruského páru Michail Kuzmič a Stanislav Michejev, ktorý po troch olympiádach túži po ďalšej, prvej v Rusku.

„S Kuzmičom sa poznám od juniorských čias. Keď som presedlal na trénerstvo, začal ma podpichovať: Postav mi sane, ty na to máš," roztvára pozadie Tatranec Mick. „Vravel som mu: Láka ma to, prvotné náklady sú však veľmi vysoké, nemám základný kapitál na to, aby som sa do toho dal len z pasie. Sľúbil, že zainvestuje. Tak som sa do toho pustil."

Pripravil model a začal zariaďovať výrobu. Netušiac, čo za tortúra ho čaká.

„Len materiál som zháňal päť mesiacov," konštatuje. „Základom je štyri roky odležané jaseňové drevo. Napokon som ho kúpil v Rakúsku. Jeho šesť lepených vrstiev, do ktorého sa zapúšťajú hliníkové vložky, sa spája s rohami, ktorými sa sane riadia. Potom sa prekrýva polcentimetrovou vrstvou laminátu, takže drevo vôbec nevidno, vygituje sa a zastrieka."

Sane sú zdanlivo triviálny produkt: beriem sane, sadnem na ne. Omyl. Skrývajú kopu aj neviditeľných komponentov. Rúčky vyrobila firmička z Veľkého Slavkova, ale gumu do vnútra kozlíkov mu sprostredkoval až u susedov český kolega šéftréner Jindřich Zeman, olympionik ešte z federálnej éry.

Keď zlyhal dohodnutý výrobca kovovej časti kozlíkov, šťastne natrafil na tatranskú firmu, ktorej - ako sa ukázalo - šéfuje bývalý sánkar Miloš Kopper. „Kozlíky sú zo špeciálnej uhlíkovej ocele a pri nich je veľmi dôležitá presnosť," pripomína Mick. „Pokus o vyrovnanie malej odchýlky úderom kladiva takmer zásadne spôsobí, že materiál zahadzujete a začínate odznova. Aj to som zažil."

Sane sa rodili v jeho tatranskom nedokončenom baráku, v rodičovskej garáži, ale aj pri bratislavskom letisku.

„Keby bolo viac takých firiem ako Vajda, tak sa na Slovensku inak žije," tvrdí Mick. „Keď treba, robia celú noc a ráno vám pošlú to, čo potrebujete. Alebo vám umožnia robiť u nich."

Oranžové a biele pre našich

Prvé sane poslal Mick do sveta naslepo.

„Ich dizajn aj aerodynamika sú odlišné od iných, pohral som sa aj s obtekaním vzduchu, ale ako sa to odrazí na rýchlosti, ukážu až testy na dráhach. Žiaľ, pri prvom v nórskom Lillehammeri som nebol. Možno bude treba čosi korigovať, upraviť, ale to je normálne, najmä ak ide o manufaktúru, ako je táto."

Slovenská reprezentácia, na rozdiel od ruskej, sa na prvý ľad vybrala až včera - do lotyšskej Siguldy. V batožine mala ďalšie dva kusy nových dvojsedadlových saní: oranžovo-čierne pre jedenásty pár vancouverskej olympiády Jána Harniša a Branislava Regeca a biele pre nádejnú juniorskú dvojicu Marek Solčanský a Karol Stuchlák. Špičkové sane vyjdú na štyri- až päťtisíc eur.

„Najťažšie je vyrobiť prvý kus, tie ďalšie - hoci každý je špecifický, šitý na mieru - sa rodia jednoduchšie. Mám už pripravený aj projekt jednosedadlových saní, ale na ne mi zrejme zvýši čas až po sezóne," vraví Mick. „Som rád, ba aj patrične hrdý, že sa konečne nemusíme doprosovať a stávame sa nezávislí."

Keď už nemáme vlastnú dráhu, máme aspoň vlastné sane.

Nachádzate sa tu:
Domov»Zimné športy»Slováci stavajú sane. Pre seba aj Rusom