Tréner mládeže? Nedocenená a neadekvátne ohodnotená osoba, tvrdí bývalý ligista

Má za sebou bohatú futbalovú kariéru. Okrem štyroch štartov v najvyššej súťaži za Duklu Banská Bystrica vybojoval postup do druhej ligy s TJ Sokol Dolná Ždaňa, predchodcom FK Pohronie.

ZDENKO KAMAS (37) sa po skončení aktívnej činnosti venuje práci s mládežou v MFK Detva. V roku 2019 dostal špeciálne ocenenia za najlepšieho mládežníckeho trénera Stredoslovenského futbalového zväzu.

Na strednom Slovensku vás označili za najlepšieho trénera mládeže. Ako ste to vnímali?

Bola to odmena za prácu. Neprikladám však tomu veľkú váhu. Také ocenenie si zaslúži každý tréner, ktorý je schopný fungovať za týchto podmienok, ktoré sú na Slovensku nastavené.

Ako to myslíte?

Mládežnícki tréneri u nás nie sú docenení. Vo väčšine prípadov, hlavne v menších kluboch, robia svoju prácu popri zamestnaní. Navyše, sú neadekvátne ohodnotení.

Tréning, to nie je len hodina a pol aktívnej činnosti. Ten treba pripraviť, zorganizovať, čo zaberá minimálne štyri hodiny denne. Keď sa k tomu pridá cestovanie, zápasy, analýzy, človek obetuje futbalu cez 20 hodín týždenne.

A odmena, ktorú za to dostane, ani zďaleka nezodpovedá odvedenej činnosti.

Koľko zarobí mládežnícky futbalový tréner?

To sa nedá vyčísliť presne. Ale napríklad u nás v Detve 100 až 200 eur za mesiac. Keď na zápasy či tréningy cestuje, nevyjde mu ani na benzín.

Raz som si rátal svoju odmenu v prepočte a vyšlo mi to, že zarobím tridsať centov na hodinu.

Prečo to potom robíte?

Cítim povinnosť odovzdať ďalej to, čo mi bolo dané. To, čo kedysi učili tréneri mňa. Navyše ma práca napĺňa a baví. A keď je vidieť u detí progres, to je veľký bonus.

Práca mládežníckeho futbalového trénera je nedocenená, no veľmi dôležitá. Našim cieľom je vychovať ďalšiu generáciu športovcov a nie počítačových maniakov.

Aby sme sa za pár rokov mohli pozerať na to, ako mladí ľudia športujú a nie sedia v krčme.

Pretože šport je základom pre zdravie a imunitu človeka. Navyše, športovci sa učia pracovať v kolektíve, čo sa im zíde v budúcnosti. Napríklad v práci, kde potom nemajú problém začleniť sa do kolektívu.

V súčasnosti sa stretávame s mnohými prípadmi, že majú mladí ľudia problém sa začleniť. A v budúcnosti to bude ešte horšie.

Podľa čoho tak usudzujete?

Odpadla základná vojenská služba a ľudia sa tak nesocializujú. Dúfam, že sa mýlim, ale raz to môže byť veľký spoločenský problém.

Tiež sa mi nepáči, že mladí športovci prestávajú mať slovenské vzory. Keď to porovnám s našou generáciou, my sme vedeli naspamäť všetkých hráčov prvej ligy a pýtali sme si podpis na papieriky.

Dnes, keď popri mladom chalanovi prejde napríklad Viktor Pečovský, ani nevie, kto to je. Česť výnimkám.

Za našich čias boli ligisti rešpektované autority. Dnes deti poznajú akurát tak Messiho a Ronalda. A aj na tom padá mládežnícky futbal na Slovensku.

Podľa čoho usudzujete, že padá?

Aj keď sa chválime prípravkami, chýba nám dorast. Nezachytili sme približne štyri ročníky, v ktorých je veľký výpadok. Vidieť to je v oblastných zväzoch, niektoré nemajú žiadnu súťaž a inde sú len štyri družstvá.

Je smutné, že v niektorých zväzoch, kde bolo 30 tímov, nie je pomaly žiadne. Túto dieru už ťažko niekto zapláta.

Kde vznikol problém?

Šport celkovo prestal byť spoločnosťou rešpektovaný. Dostal sa na nižšiu úroveň. Všetko ostatné je dôležité, zatiaľ čo v minulosti to bolo naopak.

Rodičia nás viedli k športu, zatiaľ čo teraz majú problém dať sto eur na rok, aby sa ich dieťa hýbalo. Lebo tušia, že z neho nebude profesionál.

Áno, nie každý môže hrať prvú ligu. Tu si však treba uvedomiť iné benefity, ktoré šport prináša.

Okolo mládežníckeho futbalu sa točíte šesť rokov. Čo vás teší najviac?

Že sa nám do A mužstva podarilo zapracovať odchovancov. To je našou prioritou. Aby mladí ľudia nekončili s futbalom predčasne.

Pretože známych je mnoho prípadov, kedy chlapec nezvládol prechod z dorastu k mužom. Jednoducho na to nemal kvalitu, alebo na futbal zanevrel pre viacero iných dôvodov.

Akých?

Je tu veľký nepomer medzi počtom kategórií a záujmom detí. Kategórií od U7 po U19 je množstvo a detí málo. Kedysi sa mladí futbalisti rozdeľovali medzi prípravku, žiakov, dorast a stačilo.

Hovorí sa tiež o príliš skorej špecializácii. Už sedem, osemročné deti sa registrujú a hrajú súťažné zápasy.

Dnes je boj o každého jednotlivca, pretože tu nie je len futbal, ale viacero ďalších športových odvetví.

Či je však dobrá cesta súťažiť už v siedmich rokoch, o tom si dovolím polemizovať. Chlapec dosiahne pätnásť rokov a povie nám, že ho futbal nebaví. Že je vyhraný a už ho šport nenapĺňa.

Je veľa vecí, ktoré môžu ovplyvniť zmýšľanie mladých športovcov, veľkú rolu zohrá aj puberta. Treba preto robiť všetko preto, aby sme deti udržali a správne ich motivovali.

Ako?

Dôležité je, aby správne fungoval trojuholník rodič – tréner – hráč. Sú známe prípady, kedy rodič prišiel za trénerom a začal mu nadávať, že prečo hral jeho syn len toľko minút. Toto sa nesmie stávať.

Mládežnícky futbal je beh na dlhé trate s prekážkami. Tréneri sa rozhodujú, či sa budú venovať vlastnej rodine alebo iným. A na úkor vlastného voľného času.

Ak by bola funkcia trénera správne ohodnotená a mohol by ju robiť na plný úväzok, bolo by to o inom. Verím, že sa naša situácia časom zmení. Obnova však musí prísť zhora a systém sa musí nastaviť správne.