V rodnej krajine má status národného hrdinu. Kaspars Daugavinš reprezentuje Lotyšsko už na trinástych majstrovstvách sveta v hokeji, okrem toho hral aj troch zimných olympiádach.
Desať rokov nosí na drese kapitánske céčko a na MS 2023 doviedol Lotyšsko k historickej bronzovej medaile. Na jeseň minulého roka zaskočil funkcionárov Dukly Michalovce, za ktorú hrával, ale aj fanúšikov v Lotyšsku, rozhodnutím skončiť s hokejom.
"Ani na chvíľu neľutujem, že som sa koncom novembra rozviazal zmluvu a vrátil som sa domov. Keby som pokračoval a hral, stále by som bol na Slovensku a neverím, že by ma hokej zaujímal," vysvetľoval s odstupom mesiacov. Daugavinš však bez hokeja dlho nevydržal. V Štokholme je opäť líder lotyšského tímu a v nedeľu od 20.20 nastúpi na súboj proti Slovensku.
Aká bola vaša motivácia vrátiť sa späť na ľad a opäť hrať hokej?
Spočiatku nebol žiadny plán na návrat. Po nejakom čase mi zavolal reprezentačný tréner a pozval ma na obed. Hovoril mi, nech si oddýchnem, strávim čas s rodinou a nevzdávam sa úplne. Potom mi každé dva týždne volal.
V jednom momente, keď som prišiel domov, sa moja dcéra nahnevala. Dal som sľub, že ma uvidia hrať na olympiáde. Všetky tieto veci sa spojili.
Keď som presvedčil hlavu, telo sa iba pridalo, to bolo jednoduché. Funguje to aj opačne. Keď nie ste presvedčený, je ťažké sa vrátiť.
Čo ste robili počas „prestávky”?
Začal som trénovať juniorov a deti v jednej z hokejových škôl v Rige. V hale som trávil čas päťkrát do týždňa. Taktiež som si robil trénerskú školu.
Pomaly som začal robiť na sebe. Pracoval som s fyzioterapeutom a dával si dokopy staré zranenia. Neskôr som sa spojil s mojím osobným trénerom a oznámil mu, že ideme späť do práce.
Štyri mesiace som trénoval a nakoniec sa mi podarilo dostať do celkom slušnej formy. Cítim sa možno lepšie ako pred piatimi rokmi. Všetky tie roky som mal dlhé klubové sezóny, vždy som reprezentoval a to ma unavovalo. Niekedy je dobré zvoľniť, dať si prestávku, čím reštartujete svoje telo.
Je pre vás zimná olympiáda v Miláne motivácia pokračovať?
Nebudem klamať, je to veľký cieľ. Bol by to naozaj pekný koniec. Bol som v tíme, ktorý sa kvalifikoval a tréneri nás všetkých veľmi dobre poznajú. Do olympiády je ale ešte veľa času.
Tento turnaj je pre mňa veľmi dôležitý, pretože budem čakať, či sa mi ozve nejaký klub a ponúkne mi džob (smiech). Potrebujem hrať aj počas roka v nejakom klube, aby som sa udržoval vo forme.
Ak by sa vám ozval nejaký klub, boli by ste ochotný vrátiť sa na Slovensko?
Už je to dávno, čo som oznámil návrat, a zatiaľ nikto nevolal (smiech). Samozrejme, zvážim všetky ponuky, ktoré budú pre mňa výhodné. Musím sa poradiť aj s rodinou, pretože, ako som povedal, s hokejom som neskončil pre klub, ale preto, že som trávil málo času s rodinou, bol som stále na cestách. Teraz musím nájsť dobré miesto, kde bude môcť rodina prísť častejšie, aby bola so mnou.
Takže si budete hľadať klub na celú sezónu?
Áno. Určite nie iba do olympiády, ale na celú budúcu sezónu.
Ako si spomínate na pôsobenie v Michalovciach?
Bola to skvelá skúsenosť. Prvý rok bol úžasný, mali sme tím na to, aby sme vyhrali ligu. Zranenia v play-off však naše šance znížili, ale bojovali sme. Nitra však mala výborný tím.
Aktuálna sezóna sa začala s problémami v klube. Bolo to cítiť takmer každý deň. Jeden míting tam, druhý zase tam. Znížilo nám to sebavedomie.
Na druhú stranu, na Michalovce nemôžem povedať nič zlé. Mám na to pôsobenie dobré spomienky, mesto ma milovalo. Hrali sme dobrý hokej a spoluhráči boli rovnako dobrí. Užíval som si to, aj keď to bolo to náročné obdobie bez rodiny.
Ak počítam aj angažmán v Nemecku, neboli pri mne tri roky. Deti rastú a vy nie ste pri tom. Počas druhého roka v Michalovciach mali prísť za mnou, ale veľa vecí sa pokazilo a nakoniec nemohli doraziť. Zobralo mi to mentálne sily.
Michalovce mali posledné obdobie problémy s financiami. Dostali ste všetky výplaty načas?
Nejaké peniaze meškali, možno dva mesiace. Ale v klube sľúbili, že všetko vyplatia, a tak sa aj stalo. Bolo to neskôr, ale nebol to žiadny problém.
V takýchto chvíľach je to vždy náročné. Hráči sa zaviažu, že urobia pre klub maximum na ľade, ale vždy sa musia zároveň postarať o rodinu. Cítil som sa zle, predovšetkým kvôli spoluhráčom.
Ktorý klub v slovenskej extralige mal najlepšiu šatňu pre hostí?
Šatňu?
Narážame na to, že štadióny nie sú v najlepšom stave.
Nepovedal by som. Hral som aj na horších štadiónoch (smiech). Vždy sa mi páčil štadión a priestory v derby zápasoch proti Košiciam. Mali sme veľkú šatňu, dobrý ľad a vždy istá dávka rivality. Užíval som si to.
Samozrejme, domáci štadión bol špeciálny. Ľudia v Michalovciach milujú hokej a vždy nás dobre podporovali.
Lotyšsko bude, rovnako ako Slovensko, hrať na zimnej olympiáde v Miláne. Nad účasťou Ruska aktuálne visí otáznik. Váš postoj k tejto téme je známy, ste za to, aby Rusi na olympiáde neštartovali. Ak tam však predsa budú hrať, podáte si s ruskými hráčmi po zápase ruku?
Nechcem predbiehať, ale ak by Rusom povolili štartovať v Miláne, o našej účasti by mala rozhodovať vláda. V tomto prípade ide hlavne o politiku, šport ide bokom. My nemáme príliš na výber, rozhodnutie urobia oni.
Slovensko aktuálne reprezentujú hráči z KHL. Aký máte na to názor?
Nechcem riešiť politiku, sústredím sa na turnaj. Ale vojna je zlá. Odsudzujeme ruských politikov a pevne stojíme pri Ukrajine a podporujeme ju ako slobodnú krajinu. To je všetko, čo k tomu môžem povedať.
