Keď v 90. rokoch prevzal vedenie parížskeho Disneylandu, bol mladý, ambiciózny a odhodlaný zachrániť projekt, ktorý sa topil v strate. 

PIERRE-YVES GERBEAU vtedy dokázal zdanlivo nemožné – premeniť problematický zábavný park na fungujúci podnik, ktorý si získal srdcia návštevníkov. 

Jeho meno sa odvtedy spájalo s veľkými výzvami a schopnosťou prinášať výsledky tam, kde iní zlyhali. 

Okrem pôsobenia v medzinárodnom biznise či v olympijských štruktúrach zohral významnú úlohu aj pri organizácii MS v hokeji 2017, ktorých časť hostil Paríž. 

Ako bývalý hokejista sa v roku 2021 postavil na čelo Francúzskej hokejovej federácie s cieľom modernizovať jej fungovanie a dať francúzskemu hokeju nový impulz.

Krajina bude v nasledujúcich rokoch hostiť MS v hokeji 2028, v roku 2030 zase zimnú olympiádu.

Rozhovor s Gerbeauom sa udial počas MS v hokeji 2025 ešte v čase, keď nebolo jasné, že francúzski hokejisti vypadnú z elitnej kategórie a Francúzsko bude súčasťou hokejového turnaja na ZOH 2026 namiesto Ruska. 

Vieme, že ste v náročnej situácii, lebo stále čakáte na rozhodnutie IIHF a MOV o účasti Ruska na ZOH v Miláne, ktoré výrazne ovplyvní aj vašu nasledujúcu sezónu. Aký máte na to názor? 

Je osem mesiacov do začiatku zimnej olympiády a stále nevieme, či tam pôjdeme. Myslím si, že to nie normálne. 

Všetci vieme, aká je momentálne geopolitická situácia. Francúzsko vždy stálo pri Ukrajine. Ak sa dozvieme, že ideme na olympiádu, nebudeme oslavovať, pretože si povieme: „Hráme na olympiáde, takže vojna stále pokračuje.“

Znamená to, že naši priatelia tam stále zomierajú a to nie je dobré. Pre športovcov je to naozaj ťažké.

Buď pôjdu oni, alebo my. S tým sa zmierime. Ale nemôžeme to odkladať donekonečna, pretože sa to týka mužskej aj ženskej reprezentácie. Do Milána by sme mali vypraviť 50 športovcov. Ale nebudem hovoriť o geopolitike, skôr o ľuďoch.

Pierre-Édouard Bellemare má 40 rokov. Jeho cieľ je ukončiť kariéru ako kapitán nášho olympijského tímu. Volá mi každý týždeň, pretože potrebuje vedieť, či podpíše na novú sezónu zmluvu vo Švajčiarsku alebo nie. Ak na ZOH 2026 nepôjdeme, vráti sa do USA, bude s rodinou a začne nový život.

Rovnaká situácia je aj u kapitánky nášho ženského tímu, ktorá býva v Nemecku a má malé dieťa. Nezarába dosť, takže má pracovnú ponuku. Volá mi každý týždeň a hovorí: „Je mi jedno, čo robíš. Musíš mi pomôcť.“ A to sa ma dotýka.

Nebijem sa za to, aby sme šli na olympiádu. Neodviedli sme svoju robotu. Ak budeme úprimní, my sme sa nekvalifikovali. Hrali sme dobrý turnaj, ale prehrali sme s lepším tímom – v ten deň to bolo Lotyšsko.

Takže sme nesplnili úlohu. Ale keď platí pravidlo, má sa použiť. Teraz sme v tejto patovej situácii.

Je podľa vás medzinárodný hokej pripravený na návrat ruských hokejistov do súťaží? 

Stále je to ten istý príbeh – do akej miery politika zasahuje do športu. Sme osem mesiacov pred olympiádou a naši hráči stále nevedia, či sa na nej vôbec zúčastníme. 

Ak ste ukrajinský hokejista alebo jedno z detí, ktoré prišlo o brata či otca, tak nebudete súhlasiť s argumentom, že olympijské hnutie by nemalo byť ovplyvňované politikou. Ale realita je taká, že vojny sa odohrávajú aj inde vo svete a nie je jednoduché sa v tom zorientovať.

Čo však môžem povedať jasne – pravidlá existujú, boli akceptované všetkými. A veľmi oceňujem postoj IIHF, ktorá jasne povedala, že za týchto okolností Rusko nebude súčasťou turnaja v roku 2026. Myslím si, že rovnaký postoj by mal zaujať aj Medzinárodný olympijský výbor.

Zároveň chápem, že MOV by chcel do budúcna povedať, že odteraz sa do politiky nepletieme a na olympiáde môže hrať každý. Ale žijeme v 21. storočí, všetko je poprepájané, sme globálni občania. A hoci by som si prial, aby to bolo jednoduché, nie je.

Našťastie nie som politik – nikdy som nechcel byť. Mám dosť starostí so športom a biznisom. Ale z ľudského hľadiska je to veľmi ťažké. Nejde len o športovcov z Ruska – ide aj o našich, o mužov aj ženy, ktorí osem mesiacov pred hrami stále nevedia, či sa na ne dostanú. 

Niektorí z nich sú na konci svojich kariér, čakajú na rozhodnutie, ktoré ovplyvní celý ich ďalší život. A to je podľa mňa najťažšia časť celej tejto situácie.

Vlani dostalo Francúzsko právo organizovať MS v hokeji 2028. Prečo je pre krajinu dôležité organizovať svetový šampionát? 

Je to pre nás obrovská vec. V roku 2030 budeme hostiť zimnú olympiádu, ale ešte predtým musíme dokázať, že vieme zorganizovať veľké podujatie. V roku 2017 to bol úspech, ale vtedy sme boli iba spoluorganizátori. Teraz môžeme ukázať, že sme pripravení zvládnuť celý šampionát sami.

A naša tajná zbraň je Lyon. Málokto túto lokalitu pozná. Je tam úplne nová hala, fantastická infraštruktúra, mesto je kulinárskym hlavným mestom Francúzska – podľa mňa lepšie ako Paríž. 

Lenže hokej v meste zatiaľ veľmi nepoznajú. Mali sme tam tím v najvyššej francúzskej hokejovej súťaži, ale nikdy nepatril medzi najlepšie. Nikto tam ešte poriadne nezažil veľký medzinárodný turnaj, pritom je to druhé najväčšie mesto krajiny.

Halu Bercy (športová aréna v Paríži, pozn. red.) poznajú všetci, MS tam boli v roku 2017. Každý rok tam hráme finále Francúzskeho pohára a vypredáme ju. Ale Lyon je naša šanca ukázať niečo nové. 

Samozrejme, nemôžeme rozhodovať o zložení skupín, ale veľmi by sme si želali, aby tam hrali Nemecko a Švajčiarsko, pretože ich fanúšikovia to budú mať blízko.

No a do toho príde správa – bez akejkoľvek predchádzajúcej informácie – že NHL chce prísť do Európy štyri mesiace pred majstrovstvami sveta a zorganizovať svoj vlastný turnaj. 

Nikto nám to nepovedal, ani pred podaním kandidatúry, ani počas nej, ani po nej. Myslíte si, že by sme vôbec kandidovali na rok 2028, keby sme to vedeli? Asi ťažko.

Toto môže mať obrovský dopad na náš ekonomický model. Ak NHL odohrá v Štokholme turnaj so štyrmi tímami a najväčšími hviezdami, ľudia si kúpia lístky tam. 

A to nebudú európske ceny, ale americké, ako keď prišla NBA do Paríža a lístok stál 350 eur. Ak ste švédska rodina s dvomi deťmi, zaplatíte 750 eur za tri miesta a do Paríža o štyri mesiace už necestujete. Taká je realita.

Riešime to. Stretol som sa s radou IIHF, hovoríme o tom, potrebujeme ich podporu, energiu a ochotu hľadať riešenie. 

Som presvedčený, že je vždy lepšie hovoriť a nájsť spoločné riešenie. Ale momentálne mám pocit, že niekto len príde, buchne na dvere a povie. „Zoberiem si polovicu vašich príjmov z lístkov, ďakujem.“ A pritom sme s nimi vôbec nehovorili. Ani raz sa neozvali. 

Povedať, že som nahnevaný, by bolo slabé slovo a vôbec nie sme spokojní. Je to pre nás obrovská udalosť. 

Francúzska hokejová federácia si nemôže dovoliť stratiť polovicu príjmov, pretože jediný spôsob, ako zarobíme, je cez predaj vstupeniek. Všetky ostatné príjmy – TV práva alebo marketing idú IIHF, majiteľom licencií a partnerom.

A to je v poriadku, to sú pravidlá. Ale ak teraz príde najväčší hráč na svete a zoberie si polovicu nášho koláča, tak je načase vrátiť sa k jednoduchým princípom. Svet je síce šedý, ale hodnoty ako čestnosť, etika a lojalita sú čiernobiele. A myslím si, že na to by sme nemali zabúdať.

Máte ambiciózny plán s dvoma veľkými halami v Paríži a Lyone. Paríž už má skúsenosť z 2017, keď ste boli šéf organizačného výboru parížskej skupiny. Vidíme aj tu v Štokholme a Herningu, že záujem fanúšikov o zápasy mimo domáceho Švédska je nízky. Ako by ste chceli do Francúzska pritiahnuť viac fanúšikov? Nebojíte sa, že budú haly poloprázdne? 

Keď sme spoluorganizovali MS v hokeji 2017, boli sme úspešní. Paríž bol jedno z najlepších dejísk. Teraz sa budeme chcieť vydať rovnakou cestou. 

Mali sme veľmi dobré čísla návštevnosti. Ale potom prišli Česi, Peter (Bříza, vedúci organizačného tímu MS v hokeji 2024, pozn. red.) so svojím tímom, a urobili tie šialené čísla - takmer 800-tisíc divákov. To sa už asi nikdy nezopakuje.

Sme ambiciózni, ale nie sme naivní. Máme veľmi silný biznis plán. A zároveň sme k tomu pristúpili pokorne. Toto je môj svet – robím krízový manažment. Beriem veľké firmy v problémoch a dávam ich dokopy. A keď robíte plán pre niečo, čo sa môže pokaziť, robíte si rôzne scenáre.

Zelený, ak všetko pôjde perfektne, žltý, keď nie všetko ide podľa plánu, ale je to stále dobre a červený, ak sa všetko pokazí. A ten červený plán je základ, z ktorého vychádzame. Všetko navyše je bonus. Takto sme si to nastavili.

Budeme na tom veľmi tvrdo pracovať. Dobrá správa je, že tím z roku 2017 je stále pohromade. Eric Ropert, náš vtedajší generálny riaditeľ, bude šéfom projektu. Pozná všetky chyby, ktoré sme urobili, všetky ťažkosti, ktorými sme prešli. Veľa sme sa naučili.

Sme malá hokejová krajina. Práve preto sme si zobrali veľké ponaučenie z roku 2017. Veríme, že máme solídny plán, haly jednoducho musíme zaplniť. To je nevyhnutné. Práve preto je NHL veľký problém.

Paríž je svetová metropola, ktorá ponúka ľuďom množstvo zábavy. Prečo by mali Parížania, pre ktorých je hokej stále exotický šport, prísť na zápasy MS v hokeji? 

Ako som už spomenul, každý rok máme v hale Bercy finále Francúzskeho pohára. A každý rok je vypredané. Už päť rokov po sebe. Hovoríme o Francúzskom pohári, o čisto domácej záležitosti. Nechodia tam cudzinci, nechodia tam Nemci alebo Slováci.

Každý rok dokážeme zaplniť najväčšiu halu vo Francúzsku, 15-tisíc ľudí. Myslíme si, že na majstrovstvách sveta to dokážeme zopakovať v Paríži, ale aj v Lyone.

A tri roky po majstrovstvách sveta nás čakajú Zimné olympijské hry. Ďalšia veľká šanca pre francúzsky hokej.

Tá olympiáda má byť vraj najekologickejšia a zároveň najlacnejšia v histórii. A to je naozaj odvážne. Má stáť tretinu nákladov oproti Parížu 2024.

Jediná infraštruktúra, ktorú na to potrebujeme, sú zimné štadióny. A nakoniec zostane len jeden. Chceli sme postaviť desať, lebo ich potrebujeme. 

Máme veľa hráčov, čo je vlastne skvelý problém, ale pomaly to vyzerá, že v Prahe je viac štadiónov ako v celom Francúzsku. My ich máme asi 120, ale iba na 85 sa môžu hrať súťažné hokejové zápasy. Pritom máme už vyše 26-tisíc hráčov.

Rastieme, najrýchlejšie ženský hokej. Takže čoskoro skončíme ako v Kanade. Deti budú trénovať o šiestej ráno alebo o desiatej večer. To je tá tienistá stránka. 

Ale z pohľadu záujmu olympiáda Albertville '92 zmenila vnímanie hokeja vo Francúzsku a veríme, že teraz môžeme spraviť ďalší krok.

Hovorím o zelených štadiónoch. V Chamonix vzniká prvý uhlíkovo neutrálny štadión vo Francúzsku. Prvý na svete bol v Osle – úplne zelený, dokonca uhlíkovo pozitívny. V Chamonix bude druhý, v Nice bude tretí. To bude ten olympijský, ktorý zostane navždy.

A myslím si, že tak máme lepšiu šancu presvedčiť samosprávy, že štadióny majú zmysel. Lebo už nie sme znečisťovatelia planéty. Naopak, prispievame k zdravšej budúcnosti.

A zimný štadión má aj spoločenský význam. Nie je to len o hokeji, krasokorčuľovaní či shorttracku. Je to aj o verejnom korčuľovaní. O tom, že deti prídu a radšej sa korčuľujú, ako by mali robiť hlúposti na ulici. Má to zmysel. A čím ekologickejší budeme, tým viac nám ľudia uveria.

A tu prichádza ten problém s NHL. Ich to nezaujíma. Ja to rešpektujem, sú komerčný podnik a ich cieľ je zisk. Aj ja pracujem v biznise, je to tvrdý svet. Meníme firmy, zachraňujeme pracovné miesta, ale šport takto nefunguje.

V športe ide o rozvoj. A ak neinvestujete do rozvoja infraštruktúry, tak všetci skončíte. Nakoniec to zasiahne aj NHL. Už aj v Kanade klesajú čísla. Ak neponúknete novinky, neprispievate k rastu, netrénujete nových hráčov – mužov aj ženy – tak tá zlatá baňa sa časom vyčerpá. A oni to nevidia.

Nemajú dlhodobú víziu. Zaujíma ich len výnos pre akcionárov už zajtra. A to je problém celého sveta.

Potrebujete víziu. Potrebujete sa opýtať: „Máme všetky zdroje, ktoré potrebujeme na to, aby sme dosiahli zisk, ktorý chceme?“ A ja si myslím, že v tej organizácii niet ani štipky ľudskosti.

Ale priznávam, som nahnevaný. Takže možno nie som úplne objektívny.

Hokejovú kariéru ste ukončili pre vážne zranenie. Čo sa stalo, ak o tom môžete hovoriť? 

V jednom prípravnom zápase sa mi v súboji zachytila korčuľa do mantinelu. Hráč súpera do mňa narazil, telo odletelo, ale noha zostala zaseknutá. Mal som ju na štyroch miestach celkom zničenú. Strávil som 18 mesiacov na invalidnom vozíku a šesť mesiacov s barlami.

Mal som 24 rokov a dúfal som, že sa dostanem na olympiádu v Albertville v roku 1992. Bol som na dobrej ceste. A zrazu prišiel koniec krásnej kariéry. Stále to bolí. 

Mám pocit, že som to nedokončil. Možno práve preto som sa pustil do biznisu. Je to ako krízový manažment. Všetci musia zabrať naplno.

Lenže vtedy bola Francúzska hokejová federácia súčasťou viacšportového zväzu. A ten mi nepomohol. Mal som univerzitný titul z angličtiny. Chcel som ísť pracovať.

Pýtal som sa, či mi nemôžu trochu pomôcť. Nechcel som peniaze, nechcel som prácu, len trochu pomôcť. A prezident toho viacšportového zväzu mi vtedy ani nezdvihol telefón.

A tak som sa rozviedol s hokejom. Povedal som, už mi nikdy nehovorte o hokeji. Lenže v roku 2013 prišiel za mnou pán Tardif. Povedal, že nemá biznismenov a MS v hokeji 2017 sú pre Francúzsko veľký projekt. Vie byť veľmi presvedčivý, tak som sa do toho pustil. Predsedal som organizačnému výboru. 

Potom ma Tardif opäť presviedčal, aby som bol prezidentom hokejového zväzu. Súhlasil som. Najskôr som tam bol dočasne za neho, v roku 2022 ma zvolili. Kandidovať budem aj v roku 2026, pretože na tomto projekte sme pracovali príliš tvrdo. 

Nemienim sa teraz stiahnuť a pozerať sa, ako niekto iný sedí na mojom mieste, keď sa to celé deje. Máme ešte veľa práce.

Celý systém francúzskeho športu stojí na bláznoch ako som ja, čo robia 80 hodín týždenne namiesto toho, aby sa venovali rodine, ktorá ma, pochopiteľne, nenávidí. Veľa času trávim bez nej. 

Moja rodina šalie, obchodní partneri tiež. A čo z toho mám? Slúžim svojmu športu. To som ja.

Hrali ste ako hokejista aj za francúzsku reprezentáciu? 

Áno. A na to som najviac hrdý. Bol som trikrát po sebe najlepší strelec Francúzska. Ale mne išlo vždy len o reprezentáciu. Bolo to úžasné, lebo vtedy nás viedol Švéd Kjell Larsson.

Dostal nám zo skupiny C do elitnej A-skupiny za päť rokov. Pre mňa je to boh. On mi dal šancu zahrať si za národný tím. Stretol som sa s ním teraz počas MS. Má 80 rokov, ale vyzerá, akoby mal 40. Úžasné.

Keďže bol Švéd, nedokázal vysloviť naše francúzske mená. Ja sa volám Pierre-Yves, čo je pre Švéda veľmi ťažké. Tak mi začal hovoriť PY.

Keď sme sa stretli teraz v Štokholme, nepovedal Pierre-Yves, teší ma. On povedal: Aha, môj najrýchlejší korčuliar, rád ťa vidím! A to bolo krásne. Veď to bolo pred 40 rokmi. Naozaj veľmi dávno.

Pre mňa nie je väčšia hrdosť ako si obliecť francúzsky dres a spievať Marseillaisu (hymna Francúzska, pozn. red.). Nič sa tomu nevyrovná.

Vyzerá to tak, že o štyri roky prídete s francúzskym tímom na Slovensko, ktoré by malo hostiť MS 2029.

Veľmi sa teším. Najmä na nový štadión. 

Nový štadión? Žiadny nebude. Šampionát bude opäť v Bratislave a Košiciach a na rovnakých štadiónoch, ktoré sa iba mierne upravia. 

Košice? Do riti, len to nie. To bola najhoršia akcia. V zápase o záchranu sme vyhrávali nad Veľkou Britániou 3:0, potom Briti vyrovnali na 3:3 a nakoniec sme prehrali 3:4. Vypadli sme z elitnej kategórie po 17 rokoch. Navyše, potom prišiel covid a my sme tri roky čakali, kým sa vrátime. 

Bože môj, to bol najhorší okamih vo francúzskom hokeji. Asi podplatím pána Šatana, aby sme hrali v Bratislave. Mimochodom, Košice sú naozaj veľmi pekné mesto, ale do tej haly sa nechcem vrátiť (smiech).