Vyhral titul v Indii. Alkohol? Zapíjali sme ho čistou vodou, spomína svetobežník

Päť rokov hral v juhovýchodnej Ázii. Nastupoval za kluby zo Singapuru, Malajzie a obliekol dres singapurského výberu.

JOZEF KAPLÁŇ (35) sa na sklonku kariéry stal majstrom Indie, kde pôsobil ako hrajúci tréner.

Svetobežník hrá dnes futbal pre zábavu v štvrtoligovom OŠK Bešeňová. Okrem toho je kondičným trénerom a druhým asistentom v MFK Ružomberok.

Po zelených trávnikoch beháte aj po ukončení profesionálnej kariéry. Prečo?

Je to môj koníček. V Bešeňovej som si postavil dom, preto hrám tu.

V zostave máte ligové mená ako Marek Sapara, Štefan Zošák, Mário Almaský či Miroslav Božok.

Sú to moji dobrí kamaráti. Ďakujem im, že sa dali nahovoriť a posilnili naše mužstvo. Vyrastali sme v Ružomberku a po kariére sme si chceli ešte spolu zahrať.

V štvrtej lige máme na to ideálnu možnosť. Hráme len tak, pre zábavu. V Bešeňovej sme veľmi spokojní.

Hrať proti bývalým ligistom je pre amatérov motivácia. Ako k vám pristupujú súperi?

Väčšina nikdy proti takým hráčom nehrala, preto sa na nás chcú vytiahnuť. Niektoré zápasy na jeseň preto boli náročné. Je to však obrazom toho, že aj štvrtá liga má svoju kvalitu.

Po jeseni ste na druhom mieste. Na prvý Makov strácate dva body, no máte zápas k dobru. Idete na postup?

Nemáme také ambície. Chceme sa len futbalom baviť. Je pravda, že piatu ligu sme herne prerástli. Táto súťaž je však náročnejšia a pre nás ideálna.

V kádri máme prevažne starších hráčov, preto sa obzeráme po mladých. Našou prioritou je pracovať dobre s mladými chlapcami a pomôcť im dostať sa vyššie.

Napríklad Adrián Bartoš sa posunul do fortunaligového Liptovského Mikuláša, z čoho máme veľkú radosť. Je dôkazom toho, že poctivá práca prináša ovocie.

Prioritou boli a sú pre nás mladí.

Pamätáte si, keď ste začínali s futbalom vy?

Moje detstvo sa točilo len okolo futbalu. V Ružomberku som chodil na športovú školu a vo futbale som pokračoval aj na učilišti. Bol som súčasťou športovej triedy.

Jedného krásneho dňa som potom podpísal profesionálnu zmluvu s MFK Ružomberok. Pre mladého chalana to bola veľká vec.

Aký bol váš prvý zápas za mužov?

Musím sa priznať, že hoci som v Ružomberku pôsobil dlhšie, za hlavný tím mám nula štartov. Hrával som za béčko, ktoré bolo v Podbrezovej a neskôr v Liptovskom Mikuláši.

Veľkým úspechom bol postup do semifinále Slovenského pohára, kde sme v dvojzápase podľahli Sencu. Bol to veľký výsledok, pretože ani naše áčko sa nedostalo tak ďaleko.

Po tomto ročníku prišiel zákaz štartu B mužstiev v pohári. Tím som viedol ako kapitán, takže na to mám krásne spomienky.

V roku 2012 ste ako jeden z prvých Slovákov prestúpili do exotického Singapuru. Hrávali ste za klub Geylang United. Ako sa vám to podarilo?

Pomohli mi Miroslav Latiak a Peter Tomko, ktorí tam už predtým pôsobili. Tréner v Geylangu potreboval hráča na môj post, preto ma odporučili. A nakoniec to vyšlo.

Vzdialená a exotická krajina, iný svet. Nemali ste z prestupu obavy?

Na začiatku som bol trochu vyklepaný. Bol som však mladý a chcel som vidieť svet. Kamaráti mi podrobne popísali, čo ma čaká.

Pár týždňov som potreboval na adaptáciu, ale všetko som hravo zvládol. A strávil som tam krásnych päť rokov.

Cítil som veľkú podporu od trénera, čo bolo dôležité. Okrem mňa tam hralo pár Japoncov, Srbi a jeden Angličan, takže som nebol jediný cudzinec.

Spolu s domácimi sme sa snažili vytvoriť dobrú partiu, čo sa nám darilo. Nehrali sme o popredné miesta, ale veci fungovali.

Po dvoch sezónach ste odišli do malajzijského klubu Negeri Sembilan. Ako sa rodil tento prestup?

Podarilo sa mi dostať do výberu Singapuru. Mohli zaň hrať len traja cudzinci a ja som bol medzi nimi. Singapur hráva proti Malajzii významné zápasy za princa Selangora, na ktoré chodí osemdesiattisíc ľudí.

Hrať pred takou kulisou bol obrovský zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem. A keďže sa mi podarilo uspieť, sťahoval som sa do Malajzie, kde odchádzal tréner, ktorý ma viedol v Singapure.

Koľko zápasov ste odohrali za výber Singapuru?

Tri. Pamätné je ešte stretnutie proti Atléticu Madrid, ktoré už v tom čase viedol Diego Simeone. V bráne stál Thibaut Courtois a v útoku boli Falcao s Diegom Costom.

Prehrali sme 0:2, ale bol to krásny zážitok.

Liga v Malajzii je kvalitnejšia ako v Singapure?

O trochu áno. Keďže je to väčšia krajina, je tam lepší výber hráčov.

Zaujímavé sú tiež divácke návštevy, bežne tam na zápas príde dvadsaťtisíc divákov. Atmosféra je preto skvelá. Ľudia tam futbal zbožňujú.

Ako by ste súťaže v juhovýchodnej Ázii porovnali s našou Fortuna ligou?

Hráči tam sú na nižšej úrovni taktickej vyspelosti. Na druhej strane sú ale výborne kondične pripravení, čím nahrádzajú svoje nedostatky.

Niekedy som mal pocit, že sú motorové myši (smiech). Hore – dole behajú celých deväťdesiat minút, a to je vonku tridsať stupňov.

Malajzijská liga je herne trošku slabšia ako Fortuna liga. Lepšie kluby z Malajzie by hrali na Slovensku v strede tabuľky.

V diváckych návštevách však naša súťaž jasne zaostáva.

Žiaľ, to je veľká pravda. Ľudia tam nechodia len na futbal, ale na všetky športy. Šport tam jednoducho milujú a je ich každodennou súčasťou.

Čo sa týka finančného ohodnotenia. Je to tam na lepšej úrovni?

Presné sumy nebudem konkretizovať. Ale zarába sa tam niekoľkonásobne viac ako vo Fortuna lige. Dá sa to porovnať s lepšími klubmi v Poľsku alebo Česku.

Možno niektorí hráči v top kluboch majú aj na Slovensku toľko, ale je ich minimum.

Neviem čím to je, ale je to tak. O futbal je tam väčší záujem, preto doň ľudia investujú väčšie peniaze. Ide to ruka v ruke. A navyše, žije tam veľa boháčov.

Po krátkom období ste sa sťahovali naspäť do Singapuru, kde ste postupne obliekali dresy Tampines Rovers, opäť Geylangu a Hougang United. Je niečo, čo vás v tejto ostrovnej krajine prekvapilo?

Žiadne problémy som nezaregistroval. Žili sme tam s manželkou, dvomi deťmi a našli sme si množstvo priateľov. Dodnes sme s niektorými v kontakte.

Hoci sú Singapurčania inej národnosti a vierovyznania, na našom vzťahu to nič nemenilo.

Zápasy v Singapure sa hrajú vždy po ôsmej hodine večer, pretože o štvrť majú miestni tradičnú modlitbu. Počas ramadánu sa bežne stávalo, že tréning prerušila modlitba a stravovanie.

Keď sa domáci mohli konečne najesť, odišli a my sme ich čakali. A potom sa pokračovalo ďalej.

Po návrate na Slovensko ste hrali za Poprad, Liptovský Mikuláš a Bešeňovú. Za jeden exotický klub ste však ešte predsa nastúpili. V Indii za Chennai City.

Hral som už len na amatérskej báze. Ozval sa mi však tréner, ktorý so mnou pôsobil v Singapure. Že ide do Indie a či by som nešiel s ním ako hráč a člen realizačného tímu.

Bolo to päťdesiat na päťdesiat, no nakoniec som do Indie odcestoval. A spravil som veľmi dobre. Po prvý raz som ochutnal trénerský chlebíček a získali sme indický titul.

Bolo to niečo neuveriteľné. Za krátku dobu sme vytvorili vynikajúci partiu. V tíme sme mali štyroch skvelých Španielov, ktorí tvrdili muziku.

O titul sme bojovali do posledného kola, no našťastie sme to zvládli. A mohla vypuknúť veľká eufória.

Ako sa oslavuje titul v Indii?

Šampanským nie. Alkohol tam majú prísne zakázaný. Oblievali sme sa preto vodou. Aj sme ho zapíjali čistou vodou (smiech). Radosť však bola obrovská.

Večer sme si posedeli pri výbornom jedle v skvelej spoločnosti.

Nemali ste chuť aspoň na pivo?

Ani nie. Cestoval som tam s tým, že sa musím prispôsobiť. Jednoducho som to akceptoval.

Vždy, keď som niekde bol, rešpektoval som tunajšiu národnosť a vieru. Po celý život som sa snažil byť ku každému priateľský a ľudský. A možno aj to mi v kariére pomohlo.

Neraz ste v exotických krajinách mali na ruke kapitánsku pásku.

Aby bol kapitánom cudzinec a ešte Európan, to sa v ázijských krajinách nevidí.

Pre mňa bola disciplína a pokora na prvom mieste. Na ihrisku aj mimo neho. A okolie to zrejme vnímalo. Keď si ma spoluhráči spomedzi seba vybrali, bola to veľká pocta.

Na čo ste si v Indii ešte museli zvyknúť?

Veľké výkyvy teploty. Ja som hrával na suchom juhu, kde bolo bežne cez 35 stupňov. Ani si nespomínam, že tam pršalo.

Na severe krajiny však teploty bežne klesali pod nulu. Stalo sa mi, že jeden deň som hral pri plus 35-tich stupňoch a na druhý deň pod bodom mrazu.

Na ktoré zápasy najradšej spomínate?

Keď som dal tri góly. Vždy som za to dostal loptu, ktorú mi podpísali všetci spoluhráči. Doma mám dve a aj dnes ich občas vytiahnem. A spomínam na spoluhráčov, s ktorými som hrával.

A čo najhoršie stretnutie?

Za celý život som dostal jednu červenú kartu. Bolo to v Singapure, kde som sa nechal vyprovokovať. Veľmi ma to vtedy mrzelo, ale aj také veci prináša futbal. Pekné, ale aj horšie zážitky. Tie pekné si treba nechať a zlé hodiť za hlavu.

Ako dnes s odstupom času spomínate na svoju kariéru?

Veľmi dobre. V Singapure a Malajzii som nehral v najlepších mužstvách, ale darilo sa mi v individuálnych štatistikách. Stal som sa druhým najlepším strelcom sezóny a bol som v jedenástke roka.

V Indii som zas zažil veľký kolektívny úspech. Získal som tam jediný, no veľmi cenný titul. Rozbehol som tam aj trénerskú kariéru, čo pre mňa veľa znamená.

Škoda len, že som si nezahral jeden z ázijských pohárov. S Chennai City sme postúpili do ázijskej Ligy majstrov, no ja som tam už vtedy nebol.

Prečo?

Vrátil som sa do Ružomberka a začal som zbierať skúsenosti ako tréner. Tri roky som pôsobil pri mládeži a dnes som druhým asistentom a kondičným trénerom v áčku.

Trénerský chlebík je nevyspytateľný, ale v tom je futbal pekný. Raz si hore a potom dole, raz vyhrávaš a inokedy prehrávaš.

Ja však robím a vždy budem robiť maximum preto, aby som bol úspešný. A verím, že svoje ciele dosiahnem.