Z Trebišova prestúpil do Sparty Praha. V pohárovej Európe s ňou vyradil aj Real Madrid

Sezónu 1982/1983 ukončil v bráne trebišovského Slavoja a už niekoľko mesiacov na to stál v bráne pražskej Sparty v stretnutí Pohára UEFA v stretnutí proti Realu Madrid.

Šancu mu dal legendárny Václav Ježek, tréner, ktorý bol aj pri kormidle Československej reprezentácie na víťazných majstrovstvách Európy v roku 1976 v Belehrade.

JAROSLAV OLEJÁR (62), rodák z Dvorianok pri Trebišove, získal s „rudými S” dva majstrovské tituly v sezónach 1983/1984 a 1984/1985.

Svoju kariéru spojil okrem pôsobenia v stovežatej aj s Košicami.

Po príchode z Prahy bol okrem iného aj pri zrode 1. FC Košice, ktorému pomohol k etablovaniu sa medzi slovenskou elitou.

Medzi jeho najväčšie úspechy v drese „Tigrov” patrí víťazstvo v poslednom československom pohárovom finále, kedy Košice deklasovali Spartu v Poštornej vysoko 5:1 a následná účasť v Pohári víťazov pohárov, kde si oranžovo - čierny zmerali sily s Žalgirisom Vilnius a Besiktasom Istanbul.

Bývalý brankár, ktorý vynikal svojimi parametrami si v rozhovore pre Sportnet zaspomínal nielen na najvýraznejšie momenty svojej kariéry, ale i trénerov, ktorý ho v rámci nej viedli, pamätné stretnutia v drese Sparty a Košíc a tiež to, ako si za neho Košice na sklonku jeho kariéry vypýtali na tú dobu nemalé peniaze.

Ako si spomínate na svoje futbalové začiatky?

Siahajú do mojej rodnej obce, Dvorianok, kde som vyrastal a kde som ako žiak s futbalom začínal. Futbalovým brankárom bol aj môj otec, pôsobil v regionálnych resp. okresných súťažiach. Ja som sa mu chcel podobať, tak som to začal skúšať v bráne.

Bol to práve váš otec, kto vás k futbalu priviedol?

Ihrisko sme mali od domu cez cestu. Ako chlapci sme na ňom trávili celé popoludnia i večere. Otec sa ma vždy snažil motivovať, či už prišiel na tréning alebo zápas. Taktiež ja som sledoval jeho zápasy. Ten prvoradý impulz spočíval v tom, že som v ňom videl svoj vzor.

Po pôsobení v rodnej obci si vás vyhliadol Trebišov.

Do Trebišova som odišiel ešte v dorasteneckom veku. Hrali sme vtedy druhú najvyššiu dorasteneckú súťaž. Bol to pre mňa v mojej kariére dosť dôležitý krok.

Postupne ste sa vytiahli bez troch centimetrov na dva metre. Basketbal vás nelákal?

Priznám sa, že basketbal nie, hoci som si ho vyskúšal. Počas strednej školy sme mali rôzne turnaje, kde keď som videl, s akým kumštom niektorí tú loptu do tých košov hádžu, tak som nad tým ani nerozmýšľal.

Dnes dostávajú šancu i výškovo menší brankári. Čo je pri tejto pozícii ešte dôležitejšie ako výška?

Určite reakcia, chytrosť a v neposlednom rade i technika. Je potrebné sa rozhodnúť v momente. Kým hráč môžu svoju chybu napraviť, brankár nie. Na druhej strane, myslím si, že výška je dôležitá. Aj s ohľadom na to, kam sa futbal v súčasnosti uberá. Dôležité je tiež, mať šťastie na dobrého trénera brankárov, ktorý vás môže posunúť na vyšší level.

Pre vás sa vyšším levelom stala pražská Sparta. Z Trebišova sa do Prahy neprestupuje každý deň.

Prestup sa rodil trošku dlhšie. Prvykrát ma Sparta oslovila už v roku 1982. Koncom roka som vycestoval do Prahy, kde sme mali s funkcionármi sedenie a vyzeralo to tak, že mužstvo posilním už v januári 1983.

Pôvodne si ma do mužstva vybral tréner Pospíchal, ktorý mal mužstvo prebrať, avšak napokon z toho zišlo. Neskôr mužstvo prebral pán Ježek, ktorý mal vo výhľade iného brankára, ktorým bol Jan Stejskal. So Spartou som ostal v kontakte a keďže Stejskal ihneď po vojenčine prestúpiť nechcel, oslovili opäť mňa.

Aj za vás Trebišov vtedy niečo zinkasoval?

Zo strany Sparty bolo to jednanie, povedal by som, až mocenské. Klub ani len nečakal na nejaké vyjadrenie, súhlas z Trebišova. Samozrejme, trebišovským funkcionárom sa to vtedy nepáčilo. Robili mi trochu problémy, napríklad, že som nevrátil tréningovú výstroj a preto budem musieť ísť na nejaké pojednávanie. Neskôr sa to vyriešilo, trebišovský klub niečo zinkasoval, ale bol to iba tzv. technický prestup a odstupné bolo vyrátané tabuľkovo.

Ako sa o hráčovi z Trebišova dozvie klub, akým je Sparta Praha?

Zo Slavoja sme vtedy do väčších klubov prestúpili viacerí. Ja som išiel do Sparty, Viktor Daňko do Slovana a Milan Jákym do VSS Košice. Boli sme vtedy dobrá partia. Čo sa týka mňa a môjho prestupu, sám som zisťoval, kto za tým bol. Mal som dve indície, ktorých sa pridržiavam dodnes.

Jednak to bolo jedno z mojich stretnutí, ktoré sa mi vydarilo - hrali sme v Trebišove prípravný zápas s výberom Československa, ktorý sa pod vedením trénera Vengloša pripravoval na ME v Španielsku a ja som v tomto zápase odchytal prvý polčas. Dostalo sa mi do uší, že sa na mňa pýtal aj tréner Vengloš. Mohlo to byť práve týmto stretnutím a okrem neho to mohlo byť aj cestou rozhodcu Christova, ktorý mi v jednom z rozhovorov povedal, že sa na mňa Sparťania pýtali. Myslím si, že aj on im o mne mohol dať isté referencie.

Dnes žijeme v ére internetu, mobilných telefónov a aplikácii. Ako vtedy prebiehala komunikácia, aj vzhľadom na to, že o prestupoch rozhodujú niekedy stotiny sekúnd.

Prvotne poštou a neskôr ÚV hovormi na účet volaného, ktoré si už dnešná generácia nepamätá. Keď mi domov do Dvorianok prišiel z Prahy prvý list so sparťanskou trikolórou v hlavičke, neveril som vlastným očiam.

Keď sme spolu volali, pýtali sa na to, aký máme program, pred zápasmi v Trenčíne či Dubnici sa zase pýtali na to, či budem v bráne alebo nie, že by ma radi prišli pozrieť, keďže na východ to mali ďaleko.

Z malého Trebišova, kde na zápasy chodilo pár stovák divákov ste prestúpili do Sparty, ktorá mala vtedy niekoľko tisícové návštevy. Nemali ste pred prvým zápasom v novom drese trému?

Nie, trémou by som to nenazval. Je však pravdou, že v Trebišove, až na zápas s reprezentáciou som na také návštevy zvyknutý nebol. Boli sme radi, keď na ligu prišlo osemsto ľudí.

Po príchode na Letnú som sa divil, keď som videl ten kotol. Pýtal som sa, či je možné, aby sa zaplnil. Hneď v stretnutí proti Dukle, ktorá bola vtedy špičkovým mužstvom, som dostal odpoveď na svoju otázku. Bola to generálka pred stretnutiami Pohára víťazov pohárov.

Nehovoriac o tom, že v prvom kole sme nastúpili proti Baníku Ostrava, kde tiež bolo dvadsaťtisíc ľudí.

Môj nebohý otec, keď sa dozvedel o tom, že nastúpim v základnej zostave, neodlepil vtedy ucho od reproduktoru rádia. Bola to premiéra ako hrom.

V Sparte ste sa v mužstve stretli s viacerými velikánmi, reprezentantmi Československa, neskôr úspešnými trénermi. Kto vám v pamäti utkvel najviac?

Mojim tútorom v Sparte bol Jožko Chovanec. V Česku bol už dlhšie, vedel čo a ako. V klube predtým pôsobil aj jeho strýko. To meno tam už bolo etablované. Medzi spoluhráčov - kamarátov by som zaradil aj Standa Grigu, Jula Bielika, Stana Lieskovského.

Zabudnúť nesmiem ani na sparťanských fanúšikov. Keď zahučali moje meno, to proste treba precítiť.

Od spoluhráčov ste si počas doby svojej kariéry vyslúžili viacero zaujímavých prezývok. Skúste prezradiť niektoré z nich a taktiež to, ako vznikli.

Začalo to ešte v trebišovskom doraste. Vždy som si rád „požičal” nejaký ten český výraz. Keď som pri priamych kopoch súpera staval múr, tak som chlapcov v ňom dirigoval pokynmi kapánek doprava, kapánek doľava, čo v čestine znamená trochu doprava resp. trochu doľava.

Chvíľu som bol teda „Kapánek”, neskôr, aj vzhľadom na moju postavu som bol „Drobček” a v Prahe mi prischla prezývka „Chobotnica”, aj z dôvodu, že som bol samá ruka, samá noha.

Kto bol vtedy v Sparte najväčším profesionálom a prečo?

Jožko Chovanec bol európska trieda. Stále ma hecoval, že s ním mám ísť trénovať. Nacvičoval si trestné kopy a v tomto smere na sebe naozaj makal. Bol to profík. Osobnosť. Rád na neho spomínam.

Spomeniem však aj ďalších, či už Jula Bielika, Ivana Hašeka, Zdena Ščasného alebo aj Michala Bíleka, Viťa Lavičku a Honzu Bergra, ktorý bol pánom futbalistom a dokázal sa za Ježeka vrátiť aj napriek tomu, že v kariére nezažíval práve najlepšie obdobie.

V drese Rudých vás v prvej sezóne viedol legendárny Václav Ježek pod vedením ktorého získalo Československo v roku 1976 titul majstra Európy. Čím bol výnimočný?

Bol to nadčasový tréner. Bol nielen trénerom, ale i psychológom. Dnes už máme na to v špičkových mužstvách špecialistov, vtedy to tak nefungovalo. Vedel, že je to dôležité čo sa týka prípravy.

Predtým, ako prišiel do Sparty, pôsobil v zahraničí. Doniesol si so sebou aj nové, moderné metódy trénovania. Keď sme pod jeho vedením začínali so strečingom, nechápali sme, čo tým chce dosiahnuť. Vtedy to robilo len málo mužstiev. Celoplošne to k nám prišlo až o niekoľko rokov neskôr.

Mal som s ním niekoľko osobných pohovorov. Bol aj dobrý motivátor. Vedel o hráčoch takmer všetko. Poznal naše citlivé stránky, zároveň nás vedel skritizovať, ale i pochváliť.

Sezónu pod Ježekom ste začali ako jednotka. V pohárovej Európe ste hneď v prvom kole dostali Real Madrid. Aký bol dvojzápas so španielskym gigantom?

Hoci to bolo hneď na začiatku môjho pôsobenia v Sparte, spätne to hodnotím ako jeho vyvrcholenie.

Ježek nám pred zápasom povedal, že sme rovnakí hráči ako oni a že ak odovzdáme všetko, čo máme natrénované, môžeme byť úspešní. Sám ešte pred našim dvojzápasom sledoval hru Realu. Domov sa vrátil s jednou A4, kde mal napísanú celú charakteristiku hry Realu. Ku každému hráčovi mal napísané dve - tri vety.

O hráčoch súpera sme mali potrebné informácie. Pripravil nás naozaj skvele.

Sparta napokon Real po výsledkoch 3:2 (doma) a 1:1 (vonku) vyradila. S akými pocitmi?

V odvete sme prehrávali 1:0, navyše sme od začiatku druhého polčasu hrali bez vylúčeného Beznosku. Vtedy osemnásťročný Skuhravý v druhom polčase vyrovnal na 1:1, čoho výsledkom bola na tú dobu pomerne veľká senzácia. Vyradili sme Real Madrid s Di Stefanom na lavičke a postúpili do ďalšieho kola.

Aká bola atmosféra na štadiónoch v tomto dvojzápase?

Štadión na Letnej bol preplnený, ľudia doslova viseli na bilboardoch. Atmosféra bola fantastická. Po víťazstve nás ľudia doslova odnášali na pleciach, hoci nás ešte čakala odveta.

A v Madride, úprimne poviem, že keď sme si išli vyskúšať hodinu pred zápasom trávnik, videli sme na tribúnach iba hŕstku fanúšikov. Po nástupe nás však čakalo prekvapenie, voľných ostalo iba niekoľko miest.

V danej sezóne ste v pohárovej Európe vyradili okrem Realu aj poľský Lodž a anglický Watford. Vypadli ste až vo štvrťfinále, vyradil vás chorvátsky Hajduk Split. Ako si spomínate na účasť v pohárovej Európe?

Bola to pekná séria. Na prelome rokov, pred zápasom s Hajdukom prišiel do mužstva Honza Stejskal, ktorý však nemohol chytať v pohárových súťažiach, napriek tomu, stal sa jednotkou.

My sme vypadli s Hajdukom po nešťastnom góle v predĺžení, keď sa ich hráč presadil z veľmi ostrého uhla. Ja som sa pri zákroku nemohol dobre odraziť, keďže som stál po členky v blate a, bohužiaľ, loptu som si zrazil do siete.

Bolo to veľké sklamanie. Hajduk následne vyzval Tottenham a tie negatívne emócie to iba umocnilo. Pre mňa, hoci som v klube ešte nejaký čas vydržal, to znamenalo koniec.

Stejskal prišiel do Sparty z Brna v januári 1984. Boli ste viac parťáci alebo konkurenti?

Boli sme kamaráti. Vychádzali sme spolu veľmi dobre. Spolu sme bývali aj na sústredeniach. Neskôr, keď prišiel s reprezentáciou do Košíc, zastavil sa u mňa i na návšteve.

Po Ježekovi prezval trénerské žezlo v Sparte Táborský. Čo pre vás znamenala zmena trénera?

Bolo jasné, že jednotkou bude Honza Stejskal. Bol reprezentantom, zároveň bol mladším. Kým Ježek by sa pre hráčov rozdal, komunikácia s Táborským bola o niečo zložitejšia. Bola to predzvesť môjho odchodu.

Po odchode zo Sparty ste svoju kariéru spojili s Košicami, kde ste neskôr zastihli aj zrod nového klubu. Dobrý krok?

Prestup do Košíc bol ovplyvnení trénerom Ištókom, ktorý bol zároveň asistentom pri olympijskej reprezentácii. Často jazdil do Prahy a spolu sme sa bavili aj na tému možnosti prestupu do Košíc. Neskôr slovo dalo slovo a za pre obe kluby prijateľných podmienok, som sa vrátil domov na východ.

Neskôr trénera Ištóka, ktorý dostal ponuku z Kuvajtu, vymenil tréner Daňko.

To obdobie v rokoch 1985 - 1990 bolo ako na hojdačke. Každú jeseň sme išli na postup, avšak každú jar sme sa zachraňovali.

Neskôr sa to Košiciam predsa len podarilo. Okrem toho ste v poslednom finále Československého pohára zdolali Spartu. Bolo to vtedy viac košickým futbalovým kumštom alebo tým, že to Sparťania nezvládli v hlavách a podcenili vás?

Fifty - fifty. Mali sme kvalitné mužstvo, na druhej strane, myslím si, že to Sparta vtedy trochu podcenila. Boli poslednými federálnymi majstrami a do stretnutia zrejme vstúpili s myšlienkami, že pre nich malé Košice ich nemôžu nijako ohroziť. Nakoniec sme ich však nachytali na hruškách.

Košice sa vtedy vďaka víťazstvu v pohári prebojovali do Pohára víťazov pohárov. Aké spomienky sa vám viažu na zápasy vo Vilniuse a Istanbule?

Kým svoju púť pohárovou Európou som začal v Sparte proti Madridu, ukončil som ju v drese Košíc v Istanbule.

Spomienky sú to príjemné. Čo by sme dnes dali za to, ak by do Košíc prišiel čo i len Vilnius?

Škoda zápasu v Istanbule, kde svoje zohrala i futbalová diplomacia. Tá atmosféra v tom tureckom kotli bola neskutočná. Prvých päť minút som pre bengálske ohne a dymovú clonu nedovidel ani na súperovu bránu.

Žiaľ, rozhodcovia nám neuznali vyrovnávajúci gól Pobegajeva, hoci offside tam nebol a po dvoch góloch domácich sme z pohára vypadli, ale človek sa na to zlé snaží zabudnúť.

Zápas som dochytal s rozseknutým obočím. Domov sme pricestovali s trochu nepríjemným pocitom a tým sa naša cesta pohárovou Európou skončila.

Pred odvetou vo Vilniuse prišiel do košickej kabíny aj Alexander Rezeš starší. Ako vás motivoval?

Bol dobrý motivátor, to sa musí uznať. A nielen to, na zápas sme vtedy cestovali leteckým špeciálom spolu s fanúšikmi a sponzormi. Záležalo mu na tom, aby sa dostali ďalej.

Niečo sme mali sľúbené už za výhru so Žalgirisom. Prémia za postup s Besiktasom sa pohybovala vo výške milión slovenských korún.

V Košiciach vás viedol tréner Zachar, známy svojou tvrdou kondičnou prípravou. Ako si spomínate na predsezónne prípravy pod jeho vedením?

Absolutórium dávam dvom trénerom, Ježekovi a Venglošovi. Čo sa týka pána Zachara, povedal by som, že na to menej dobré človek zabúda. V tom čase som študoval ako tréner a prednášateľov som sa pýtal, či je dobré, keď trénujeme v takých vysokých dávkach. Odpovedali, že s ním už nie je možné nič urobiť resp. ho zmeniť a neostáva nám nič iné, iba dotrénovať pod ním a prispôsobiť sa jeho metódam.

Ak sa vás tréner opýta, prečo ste si so sebou na zimné sústredenie do Tatier nevzali horskú obuv resp. kanady, bolo to na zamyslenie. Zo spomienok mi ešte nedá spomenúť behy v ťažkých olovených vestách.

Aké boli v tej dobe tresty za neskorý príchod či nedodržanie večierky?

Boli aj také prípady. Niekomu sa pokazilo auto, zmeškal tréning alebo prišiel neskoro. Stáva sa. Napríklad tréner Ježek to bral s humorom. Pamätám si to jeho obľúbené, “je to na horalku” alebo “čo si chlapci povedia”. Pokuty nedával, tie tresty boli skôr symbolické. Napríklad nejaká torta po večeri a podobne.

A čo sa týka trénera Zachara, spomínam si na jeden prípravný zápas na škvarovom ihrisku, vtedy sme za neho mali odmenu dvesto slovenských korún. Za pre nás rozhodnutého stavu som urobil kľučku, kde hráč súpera - Cyril Stachura z Michaloviec, ktorý ma poznal, dobre odhadol môj úmysel, obral ma o loptu a skóroval.

Tréner Zachar mi po zápase povedal: „Jardo, tohle mi dělat nemůžeš, je to za pět set.”

Profesionálnu kariéru ste ukončili v Košiciach, neskôr ešte pôsobili v nižších súťažiach.

Po konci v Košiciach som si ešte kariéru chcel predĺžiť v Rakúsku, avšak klub si za mňa opýtal sto či stopäťdesiat tisíc šilingov. Mal som vtedy 35 rokov, bolo to nereálne.

Na sklonku kariéry som si teda ešte zachytal za Krompachy, najprv štvrtú a neskôr i tretiu ligu, kde som však už viac kryl chrbát mladšiemu kolegovi.

Po konci kariéry ste ako tréner brankárov pôsobili v Kuvajte. Ako si spomínate na túto anabázu?

Bola to exotika, ale určite zaujímavá. Bol som šťastný, že som mal tú možnosť sa tam dostať. Celé sa to riešilo cez Janka Pivarníka, ktorý tam v danom období trénoval.

S jeho synovcom Romanom sme spolu hrávali v ZŤS. Práve on mi dal vedieť, že sú akurát na sústredení v Turčianskych Tepliciach a že sa mám s Jankom skontaktovať.

Spočiatku som mal trochu obavy z komunikácie, tie však napokon pominuli. Kuvajťania boli na Slovensku na letnom sústredení, ja som sa k nim po vybavení všetkých náležitostí pridal v októbri.

Trénoval som deti. Oni i ja sme sa učili anglicky a teda, boli sme na takmer rovnakej úrovni. Nachytalo sa na mňa navyše i niekoľko arabských slov či fráz. Neskôr za mnou prišla manželka a na istý čas aj obaja synovia. Spomínam na to pôsobenie rád. Bol som tam tri roky.

Ako by ste charakterizoval kuvajtských futbalistov?

Futbal bol pre nich iba ako hobby. Čo sa týka mládeže, boli trošku pohodlní, aj keď, samozrejme, našli sa medzi nimi i šikovní.

Sebavedomie im však nechýbalo. Možno až čo sa týka behu. Ak som na nich ako tréner aj pritlačil resp. mali ísť cez prah bolesti, radšej presedlali na iný šport.

Okrem Kuvajtu ste s mládežou pracovali aj v Košiciach a Banskej Bystrici. Ostali ste tejto práci verný?

Istý čas som ako tréner brankárov a asistent trénera pôsobil aj v Moldave nad Bodvou. Netajím sa, mojou záľubou je práca s deťmi. Manželka pracuje ako učiteľka v materskej škole a ja sa v rámci jedného projektu venujem pohybovej aktivite detí.

Taktiež som sa venoval brankárskym tréningom, ak bol záujem. Kovid to celé tak trochu spomalil.