Káčera potešila v Žiline ozajstná tráva. Poznáme kvalitu Slovana, o titule sa nebavíme, vraví

Vrátil sa do MŠK Žilina a dnes ťahá svoj materský klub za najvyššími priečkami.

MIROSLAV KÁČER, stredopoliar žilinského klubu je doma, na mieste, kde s futbalom začínal.

V rozhovore rozpráva o zápase proti bratovi a mame alebo o špecifickom vzťahu s trénerom Guľom.

Druhé miesto v tabuľke, na dohľad od Slovana, pekný futbal. Keby vám niekto pred začiatkom sezóny povedal, že sa vám bude takto výsledkovo dariť, verili by ste tomu?

Nemôžem povedať, že by sme to očakávali, ale verili sme si. V lete sa to pomaly začínalo rysovať, ostali tu Kaprálik, Ďuriš, je tu Hubočan, šepkalo sa o Pekaríkovi… Čakali sme, že prídu dobré výsledky, keď si mužstvo sadne. Môžem však povedať, že sme výsledkami tak trochu prekvapili aj sami seba.

V čase keď Žilina naposledy vyhrala titul bol káder takisto zložený z mladých talentov aj skúsených, ostrieľaných hráčov. Vtedy ste už boli v tíme aj vy. Vidíte medzi súčasným tímom a tým majstrovským nejaké paralely?

Hmmm, nad tým som sa nikdy nezamýšľal. Ale asi na tom niečo bude. Vekové zloženie je podobné, na druhej strane, myslím si, že dnešní hráči majú iné vlastnosti a prednosti ako tím v majstrovskej sezóne. Určite je vidieť podobnosť, sme však iný tím.

Čaká vás vrchol prvej polovice sezóny – v decembri súboj s lídrom tabuľky, Slovanom. Cítite v klube nervozitu?

Myslím, že nervozita nehrozí. Bavíme sa o tom dennodenne, je nám jasné, že budeme cítiť tlak, ale to už tak býva, keď sme hore v tabuľke. Nemyslím si, že nás čaká nervózny zápas, skôr si myslím, že by nám ťažšie zápasy mohli viac sedieť, aby sme v nich potvrdili kvalitu.

Ako sa vám pracuje v kabíne, kde patríte medzi tých najskúsenejších?

Zatiaľ to hodnotím veľmi pozitívne. Kabína je plná inteligentných hráčov, ktorí na sebe chcú pracovať.

MŠK má aktuálne nabitý stred poľa, okrem vás je tam Samuel Gidi či Mário Sauer. Cítiť medzi vami konkurenciu?

Obaja sú to extrémne kvalitní hráči, čo si budeme klamať? Máme však veľmi dobrú spoluprácu na ihrisku aj mimo neho, preberáme herné situácie a ich riešenie, snažíme sa všetci ešte viac posunúť bez ohľadu na to, koho tréner vyberie do zostavy. A je mi jedno či hrám so Samim alebo s Majom. A bez ohľadu na to, v akej dvojici v strede poľa nastúpime, prípadne ak nastúpia oni, spoluhráči sa o nás vedia oprieť.

Čo vás po návrate do Žiliny po rokoch prekvapilo najviac?

Nič mi nenapadne. Zopár vecí sa síce zmenilo, ale ostala tu rovnaká filozofia a všetko má vysokú úroveň. Nič ma špeciálne neprekvapilo.

Ani trávnik, ktorý už nie je umelý?

Jaj, samozrejme, to je veľké pozitívum! (smiech) To je novinka, ktorá ma po príchode naozaj potešila.

Keby vám niekto pred rokom povedal, že dnes budete v Žiline a budete naháňať Slovan, verili by ste mu?

To nie, situácia bola úplne iná. Bol som v klube, kde som sa snažil odovzdávať maximum a vtedy mi ani vo sne nenapadlo, že sa sem vrátim. Lenže taký je futbal, človek je jeden deň v Dunajskej, na druhý deň v Žiline… Našťastie, po tom všetkom môžem povedať, že je to príjemná zmena.

Riešil sa váš prestup dlho, alebo išlo o párhodinovú záležitosť?

Bolo to vlastne na poslednú chvíľu, aj keď nie je prekvapenie, že som bol na odchode z Dunajskej Stredy. V hre však napríklad bol aj vážny záujemca, maďarský Győr, či iné kluby. Pán Belaník, športový manažér, však v hodine dvanástej zavolal do klubu a zvyšok sa dotiahol veľmi rýchlo. O hosťovaní sa však hovorilo už počas zimnej prestávky, keď som mal nedostatočnú minutáž, vtedy sa to však už nepodarilo dotiahnuť.

Zo Žiliny ste odchádzali naraz s veľkou časťou kádra v roku 2020 počas začiatku lockdownu. Vtedy išlo o zníženie platov pre koronavírusu, na čom ste sa s majiteľom klubu, Jozefom Antošíkom, nedohodli. Vedeli ste sa po návrate porozprávať s každým? Nikto vám to nemal za zlé?

Toto sa vôbec neriešilo, nikto mi nič nezazlieval a všetci sme s týmto úplne v pohode.

Aj majiteľ?

Jasné, k tomuto sme sa už nevracali. Vtedy sme to uzavreli, bolo to ako to bolo, tým sa to skončilo. Dnes už to pre nás nie je téma.

Keď už sme pri téme, aký cieľ v tejto sezóne je aktuálnou témou v Žiline? Predpokladám, že prvá šestka je vám už málo.

Myslím, že naším cieľom je dostať sa do európskych pohárov, ktoré sa tu tento rok nehrali. To je prvoradé, chceme sa vrátiť tam, kam patríme.

Skloňuje alebo skloňovalo sa v kabíne aj slovo „titul“?

Poznáme kvalitu Slovana a hoci sme sa slušne rozbehli, toto slovo u nás ešte nepadlo.

Na vaše zápasy sa dobre pozerá, pohľad na tribúnu na vašom domácom štadióne však už tak veselý nie je. Čím to je, že nechodí viac fanúšikov?

Veľakrát sme sa o tom bavili s kolegami na marketingu a nevieme si to vysvetliť. Rozhodne je to smutné, snažíme sa my, snažia sa oni… Asi je to teraz nastavené tak, že v Žiline sa chodí viac na hokej, dosť ľudí chodí aj na volejbal… Verím, že sa to zmení, už by sa aj patrilo, veď naše výsledky hovoria sami za seba.

Žilinský divák je špecifický, často sa hovorí, že klubu vyčíta staré hriechy a že sa málokedy vracia na štadión, keď už raz na klub zanevrie.