Okresný prebor na vlastné oči. Hráči odhodia cigaretu a idú hrať

ROMAN KRATOCHVÍL je celý život spätý s Interom Bratislava. Získal s ním dvakrát double, po návrate z Turecka pomohol materskému klubu dostať sa z najnižšej súťaže až do druhej ligy. Momentálne je v Interi manažérom áčka, no stále hrá futbal aj súťažne - je kapitánom piatoligovej Jelky.

Ako ste sa do Jelky dostali?

Išiel tam trénovať môj bývalý spoluhráč z Interu Peter Petráš. Vtedy som skončil vo Vrakuni a už som rozmýšľal nad tým, že by som možno skončil aj nadobro, ale Pico ma presvedčil, aby som s ním išiel do Jelky. Teraz som tam už tretí rok a cítim sa veľmi dobre.

Prekvapila ma vybavenosť, pekný štadión, perfektná klubovňa. Pracujú tam fanatici. Nemyslel som si, že na staré kolená ešte niečo také zažijem. Vyslovene si to užívam. Kým budem zdravý, budem sa tam snažiť hrávať.

Vedia vaši spoluhráči, že hrajú s bývalým reprezentantom?

Áno. Už predo mnou mali v klube niekoľko zvučných mien s ligovými skúsenosťami, napríklad Attilu Pinteho či Petra Čvirika. Spoluhráči sú vo veku môjho syna, na začiatku ani nevedeli, či mi majú vykať. Ale na ihrisku to tak nefunguje, že - prosím, nahrajte mi. Snažím sa to vždy obrátiť na humor, sám si robím žarty zo svojho veku.

Som prekvapený, ako dobre so spoluhráčmi vychádzam, aj keď je medzi nami generačný rozdiel. Mladnem pri nich. Netušil som, že v takomto veku ešte budem hrávať. Je to síce piata liga, ale je na úrovni tretej bratislavskej.

Čo potrebuje futbalista, aby mohol hrať aj po štyridsaťpäťke?

Samozrejme, šťastie. Chvalabohu sa mi vyhýbajú vážnejšie zranenia. Možno je to aj tým, že – už to opakujem miliónkrát – pre mňa je rozcvička dôležitejšia ako zápas. Chalani sa zo mňa smejú, že vždy potrebujem polhodinu pred zápasom či tréningom, ale vďaka strečingu môžem ešte stále hrávať. Človek starne, rýchlejší už nebudem, o to viac musím hrať hlavou. Zatiaľ to funguje, a som spokojný.

Aké ambície má Jelka v piatej lige?

Predtým, ako som prišiel, vypadli do šiestej ligy, ale hneď sa nám podarilo postúpiť. Minulý rok sme sa etablovali v piatej lige, aj keď pre koronu sa hrala len polovica sezóny. Teraz nikto nehovorí, že chceme postúpiť, ale vzhľadom na kvalitu kádra a to, ako poznám našich funkcionárov, určite máme vysoké ciele.

Je to veľmi vyrovnaná súťaž, najmä vonku sa hrá ťažko. Nerozumiem niektorým mužstvám, ktoré nemajú ambície postúpiť ani nehrajú o záchranu, ale za každú cenu chcú doma vyhrávať. Je to smutné, niekedy naozaj až trápne. Človeku to potom zmarí týždennú prácu. Ale toto je jediná škvrna na tejto súťaži, inak je všetko fajn.

Ako vás vnímajú súperi? Majú rešpekt alebo skôr naopak, sú k bývalému reprezentantovi ešte tvrdší?

Niektorí ma ani nepoznajú, predsa len, sú to nejaké roky, čo som hrával na vrcholovej úrovni. Niektorí majú rešpekt, iní sa vyvršujú, sú premotivovaní. V domácom prostredí má každý viac sily, tam sú všetci smelí. Vedia, že majú za sebou aj povinné percentá od rozhodcov, niekedy aj viac, ako by sa patrilo.