Zažil, že hráči nemali ani na odvody. Dnes má doktorát a právne im pomáha

V sezóne 2016/17 nastrieľal v druhej lige dvadsať gólov. Bol ústrednou postavou Lokomotívy Košice i celej súťaže. Hrával v Maďarsku, druhú ligu okúsil aj v Trebišove. V kariére si prešiel bizarným zranením.

Má vyštudovaný titul doktor práv a zastáva post predsedu Ligy na ochranu slovenských športovcov.

V lete sa 27-ročný útočník RÓBERT JANO vrátil na slovenské trávniky. Trocha prekvapujúco posilnil Spišské Vlachy, účastníka IV. ligy Juh VsFZ. 

Po pôsobení v Maďarsku ste späť v slovenskom futbale. Čo vás presvedčilo pre štvrtoligové Spišské Vlachy?

Riešili sa aj iné záležitosti. Vonku a zopár klubov bolo aj tu. Na druholigovej scéne záujem o moje služby príliš nebol a v čase, keď sa rozbiehali súťaže, som už chcel niekde hrať a mať radosť z futbalu.

V Spišských Vlachoch bol trénerom pán Vitkovský, ktorého odmalička poznám. Šiel som tam najmä kvôli nemu, hoci po šiestom kole prijal ponuku iného klubu.

Na súpiske mužstva figuruje viacero bývalých hráčov Lokomotívy Košice. Zavážilo aj to vo vašom rozhodovaní?

Určite áno. Síce generačne sú možno niekde inde, ale s hráčmi ako Terpaj, Fiľák či brankár Fabini sme niečo v Lokomotíve zažili. Videl som, že by to mohlo byť úspešné.

Nechcem aby to vyznelo arogantne, ale o obsadení štvrtej ligy som veľa nevedel. Preto, keď som počul, že sú tam chalani, ktorých poznám a o ich futbalových kvalitách nepochybujem, len ma to utvrdilo v tom, ísť tam a skúsiť to.

V neúplnej tabuľke vám patrí priebežne štvrté miesto. Aké sú ambície tímu?

Cieľom je, aby sa po reorganizácii naďalej hrala v Spišských Vlachoch kvalitná súťaž. Klub sa v rámci svojich možnosti snaží vytvárať také prostredie, aby to bolo možné. Máme veľmi mladý tím, ja som v ňom druhý najstarší. Nechýba mu kvalita i potrebná hravosť.

Ste v najlepšom futbalovom veku. Nepomýšľate na vyššiu súťaž?

Nie som typ, ktorý by sa niekde núkal. Vraví sa zíde z očí, zíde z mysle. Odišiel som do Maďarska, kde ma úroveň tamojšej tretej ligy prekvapila. Bolo to na poloprofesionálnej a skutočne kvalitnej úrovni. Odohral som mnoho ťažkých zápasov, v Maďarskom pohári sme sa dostali ďaleko. Moje štatistiky neboli úžasné, ale myslím si, že kvality na druhú-tretiu ligu ešte mám.

Zároveň ma teší, že môžem s kolegami rozvíjať naše občianske združenie a som doma s rodinou. Nemusím veľa cestovať, užívam si prítomnosť malého syna i partnerky aj cez víkend. Je to niečo úplne iné než to, čo som zažíval od sedemnástich rokov. Nechávam to otvorené, čo má prísť, príde.

Pre piatimi rokmi ste zažili parádnu sezónu v drese košickej Lokomotívy. Ako si spomínate na vašich 20 gólov v jednom ročníku?

Boli to moje najkrajšie futbalové časy, tvorili sme úžasnú partiu. Bol som vtedy po ťažšom období. V MFK Košice, u najväčšieho konkurenta Lokomotívy, som nedostával veľa príležitostí a odišiel som odtiaľ ako nechcený.

Patril som k najlepším strelcom súťaže a nebolo to len o piatich góloch v zápase proti Lipanom. V tom čase som sa vnútorne upokojil, že na to mám a tvrdá drina prináša ovocie.

Nebolo to pritom len o jednej sezóne, aj po návrate do Lokomotívy som strieľal dôležité góly. Až do nešťastného zranenia, z čoho viním Brazílčanov, ktorí vtedy v klube pôsobili. Zaznamenával som dobrý reštart a trocha ma to zabrzdilo.

O brazílskych futbalistoch, ktorí v Lokomotíve pôsobili v čase, kedy klub vlastnili ľudia s ukrajinským pozadím, sa už veľa pohovorilo.

Boli tu dvaja-traja šikovní a ostatní neviem, či došli z pláže... Z toho vyplynulo aj moje zranenie. Jeden z nich buď nerozumel, čo má robiť, alebo nebol technicky vyspelý. Pri cúvaní som šliapol na jeho loptu, ktorá mu ušla, a potrhal som si väzy v nohe.

Aj také bizarné zranenia sa stávajú. Narušilo mi to dobrú fazónu, ktorú som vtedy mal. Bol to jeden z tých nepríjemnejších okamihov.

Pred príchodom do Spišských Vlách ste poldruha roka hrávali za maďarskú Tállyu. Predtým ste pôsobili v Gyirmóte, ktorý sa usiloval o návrat do najvyššej súťaže. Aké sú podmienky pre futbal v Maďarsku?

Po nevydarenom angažmáne v Trebišove som sa potreboval dať dokopy. Mal som chronický zápal achiloviek a dlho som išiel cez bolesť. Dal som si dlhšiu prestávku, podstúpil operáciu nosovej priehradky a v rámci nosa mi robili tri ďalšie výkony. To mi pomohlo k tomu, že potom som už ťažkosti nepociťoval.

Myslel som si, že v tretej lige to bude oveľa jednoduchšie. Hráči boli aj kondične výborne pripravení. Keď k nám prišli súperi v príprave, všetci mali športtestery, kondičných trénerov, fyzioterapeutov, chodili vyobliekaní a mali klubové autobusy. Hrávali sme na menších, ale veľmi útulných štadiónoch. Do športu v Maďarsku tečú veľké finančné prostriedky. Z mojich skúseností i rozprávania iných je to v porovnaní so Slovenskom obrovský rozdiel.

Ste predsedom Ligy na ochranu slovenských športovcov. Čo vás k tomu viedlo?

Keď som ešte ako mladý chlapec hrával za MFK Košice, nepociťoval som nejako výrazne, že nám polroka neprišla výplata. Býval som u rodičov a bolo o mňa postarané. Videl som však, že hráči, ktorí mali rodiny a reálne výdavky, sa ocitli vo veľkých problémoch. Niektorí si museli brať spotrebné úvery na to, aby zaplatili odvody do sociálnej poisťovne.

Radil som sa s otcom, čo by sa pre nich dalo urobiť. Keď prídete žiadať o právnu pomoc, tak bežný advokát si vypýta niečo vopred. Toto je však situácia, v ktorej nemáte nič či dokonca pociťujete existenčné problémy. To bol pre mňa prvý impulz k tomu, aby bol prístup športovcov k právnemu poradenstvu jednoduchší.

Čo nasledovalo ďalej?

Podarilo sa nám nájsť ľudí, ktorí do toho boli ochotní ísť. Ide o bývalých športovcov-advokátov. Postupne sme sa snažili nabaľovať veci ako zdravotná starostlivosť, poradenstvo v oblasti daní a odvodov a pod.

Športovci často nevedia, čo podpisujú a aké povinnosti voči štátnym orgánom im z toho vyplývajú. Z toho vznikajú problémy. V súčasnosti sa snažíme zamerať sa aj na mentálny koučing a športovú psychológiu.

Výborný príklad je napríklad futbalista Mojmír Trebuňák, ktorý bol spočiatku radový člen, vyštudoval školu a dnes on poskytuje služby. Preklopili sme sa už do fázy športovci pre športovcov. O tom to je. O komunitnom princípe.

Ktoré ďalšie známe mená k vám patria?

Občianske združenie sme zakladali spolu s Richardom Štochlom a Barborou Bálintovou. Rišo má momentálne svoje povinnosti, učí v škole. Barbora sa o veci zaujíma bez ohľadu na to, či hrala v Gdyni alebo teraz v Prahe. Ak môže, vždy pomôže. V posledných dvoch rokoch je našim popredsedom pre futbal Tomáš Medveď, ktorý je členom Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu.

Priznám sa, že plánujeme reorganizáciu predstavenstva, pretože v poslednej dobe sa k nám pridalo veľa skvelých ľudí, korí sú oddaní tejto myšlienke a chcú pomáhať.

Zlepšili sa materiálne istoty športovcov v poslednom období?

Šport je veľmi dôležitý pre spoločnosť i mladých ľudí. Miestami ma desia vyjadrenia politikov, keď vidím, že naň nekladú dôraz. Je to veľká chyba. Ak mladí športovci nebudú mať svoje vzory, stratia motiváciu, prečo to robiť. Alebo odídu preč. Dnes sa bohužiaľ nemôžeme rovnať nielen s absolútnou európskou špičkou, ale ani s okolitými štátmi.

Podpora štátu je lepšia ako predtým, ale podľa mňa stále chabá. Treba to trocha lepšie zacieliť, ale na to sú iní odborníci. Treba sa pýtať najmä ľudí, ktorí kluby živia. Ak to ľudia ako pán Antošík či Jendrichovský zabalia, čo bude ďalej? Nevidím v tom systém.

Netýka sa to len kolektívnych športov. Ľudí ako napríklad trénerku Jána Volka pani Bendovú by v zahraničí vyvážili zlatom. Ak sa aj naši športovci dostanú do svetovej špičky, je to väčšinou vďaka výraznej zásluhe rodičov.

Čo hovoríte na súčasný košický futbal? V posledných rokoch fanúšikom veľa radosti neprináša.

Je mi ľúto, že Lokomotíva je v piatej lige a FC Košice v druhej. Dúfam, že čo najskôr bude jeden mančaft v prvej lige. Košice sú mesto s takou futbalovou tradíciou, že oba tieto kluby by sa mali pohybovať v dvoch najvyšších súťažiach.