Z dediny sa dostal až do Ligy majstrov. Všade ma chytali kŕče, spomína na Európu Slovák

S futbalom začínal v Tatrane Prešov. V roku 1999 prestúpil do druholigových Ličartoviec, s ktorými sa prekvapivo dostal až do finále Slovenského pohára.

V dedinskom klube zaujal trénera Stanislava Grigu, ktorý mu neskôr dal šancu v najvyššej českej súťaži, čo ho katapultovalo do veľkého futbalu. Dnes pôsobí bývalý reprezentačný obranca PETER ŠINGLÁR ako tréner v FC Košice.

Futbalových fanúšikov na Slovensku ste po prvý raz zaujali ako hráč FC Steel Trans Ličartovce. Ako si na to spomínate?

Pekná etapa života, akurát som sa vrátil z vojenčiny. Videl som, že v Prešove sú moje šance mizivé, preto som sa potešil ponuke z Ličartoviec.

Hrala sa tam síce druhá liga, no pre mňa bolo prioritou hrávať.

V Ličartovciach sme boli skvelá partia, podmienky a starostlivosť o hráčov boli na vysokej úrovni. Nechcem to porovnávať, ale druhá liga mala v tých časoch dobrú kvalitu.

Pre mňa ako mladého hráča to bolo ideálne miesto výkonnostne rásť a čo najlepšie odštartovať kariéru.

Ličartovce sa ako prvý druholigista dostali do finále Slovenského pohára. Ako ste to prežívali?

S odstupom času je to veľká rarita, ale vtedy som to nejako extra nevnímal. Bol som po finále sklamaný, pretože nám chýbal len malý krôčik.

Keď sme už boli tak ďaleko, mali sme to zvládnuť. Škoda. Dalo nám to však veľa skúseností. Užili sme si to, či už finále proti Artmedii Bratislava alebo triumf 2:0 proti Spartaku Trnava v semifinále.

Bola to jazda, rovnako ako celé pôsobenie v Ličartovciach. Vládla tam rodinná atmosféra, na zápasy chodili všetci naši blízki. Ľudia na zápasoch boli vždy priateľskí.

Vo veku 22 rokov ste tím viedli ako kapitán. Trikrát ste skončili tesne pred bránami najvyššej súťaže, teda na druhom mieste.

Chceli sme postúpiť. Majitelia, funkcionári a hráči robili preto maximum. Možno nám niečo málo chýbalo, neviem. Na Slovensku to v tých časoch bolo iné ako vo svete.

V čom iné?

Zoberme si nemecký Hoffenheim. Nikto v Bundeslige nerieši, že je to obec. Pozerá sa na to, aké výkony hráči podávajú a nie odkiaľ sú.

V našom prípade to tak nebolo. Našťastie, doba sa zmenila. Pred rokmi sme zažili podceňovanie a posmešky, vraj prišla hrať dedina.

Nás to vždy nakoplo k lepším výkonom a postupne sme celému Slovensku ukázali, že futbal hrať vieme. Každý rok sme sa ako klub aj hráči posúvali vyššie, rozhodne sme nesklamali.

Aj kritici, ktorí nás podceňovali, stíchli. Práveže začali sme byť tímom, na ktorý si všetci dávali pozor.

Neboli sme ako zopár klubov, čo vyleteli a o pár rokov spadli na dno. My sme sa dlhodobo držali a zlepšovali. Malo to svoju postupnosť.

Vaše výkony zajali trénera Stanislava Grigu, ktorý si vás vyhliadol do prvoligovej Dubnice nad Váhom.

Išiel som tam na hosťovanie. Potešilo ma, že si zahrám v lige. Dubnica bola po jeseni posledná a viacerí sme tam išli s cieľom záchrany.

Strácali sme 9 bodov, ale podarilo sa nám udržať ligovú príslušnosť. Tiež to bolo pekné futbalové obdobie.

Na čas ste sa vrátili do Ličartoviec, ale potom ste sa sťahovali do českého Liberca. Ako sa to chlapcovi z druholigovej dediny podarilo?

Aj tam ma zavolal tréner Griga. Som mu za to vďačný, je to ako môj druhý futbalový otec. Všetko sa to tak rýchlo upieklo, verím, že som ho nesklamal.

Zrejme nie, keď ste stabilne hrávali.

Dá sa to tak povedať. Prejavil mi dôveru a ja mu na to nikdy nezabudnem.

Liberec hral už zaniknutú európsku súťaž – Intertoto Cup. Aké to bolo prejsť z druhej ligy do veľkého európskeho futbalu?

Obrovský rozdiel, všade ma chytali kŕče. To sa nedá ani opísať slovami, nezabudnem na prvé zápasy.

Hrali sme v Holandsku na obrovskom štadióne Roda JC Kerkrade. V 70. minúte išiel center z pravej strany, no ja som dostal kŕče do oboch nôh. Snažil som sa rukami, nohami, hlavou odkopnúť loptu. A aj tak som ju netrafil.

Veru, to už bolo niečo úplne iné ako v druhej lige v Ličartovciach. Iný svet.

Mal som však dôveru od trénera, stabilne som hrával a postupne sa to zlepšovalo. Preverilo nás niekoľko top mužstiev.

Nakoniec sme to dotiahli až do finále proti Schalke 04. Prehrali sme síce 1:3, ale bol to obrovský zážitok.

Okrem Pohára Intertoto ste si zahrali s Libercom aj zápasy predkola Ligy majstrov či skupinovej fázy Pohára UEFA.

Bolo toho viac. V Lige majstrov sme boli blízko k postupu do skupiny, so Spartakom Moskva sme prehrali 1:2, rozhodujúci gól sme dostali desať minút pred koncom. Trápilo ma to, ale s odstupom času na to rád spomínam.

A čo druhá najprestížnejšia súťaž?

V skupine sme dostali zaujímavých súperov ako FC Sevilla, SC Braga či AZ Alkmaar. Nakoniec nám na postup chýbal jediný gól.

V čom bola česká liga iná ako slovenská?

Na futbal v Česku vždy chodilo a chodí viac ľudí. Hráčov ženú dopredu a zápasy majú potom vyššiu kvalitu. Nie, že by hráči u nás bojovali menej, ale tí ľudia jednoducho donútia človeka k lepšiemu výkonu. Ide až na dno síl.

V Česku sa točí vo futbale tiež viac peňazí, kluby majú viac možností, aby angažovali kvalitnejších futbalistov.

Pamätám si, že aj na Slovensku prišli občas na zápas davy fanúšikov, ale to bol skôr sviatok. 

Bol som ešte chlapec, keď Prešov nastúpil proti španielskej Zaragoze a na štadióne bolo 15-tisíc ľudí.

A teraz Prešov nemá poriadny štadión a hrá v tretej lige.

Je smutné, že bývalé futbalové bašty takto končia. Verím, že sa v budúcnosti nájdu ľudia a začne sa to meniť. Šport a kultúra patria do väčších miest.

Je dôležité, aby deti mali svoje vzory, na ktoré sa chodia pozerať. Pamätám si, že spomínaný zápas Prešova so Španielmi zmenil môj život.

Inak som sa začal pozerať na futbal. Ťahalo ma to na ihrisko a hneď som robil všetko preto, aby som to niekde dotiahol.

Ja viem, že dnes vidia deti veľké zápasy v televízii, ale to je iné. Naživo to človeka viac opantá.

Túžba hrať pred veľkou návštevou sa vám splnila. Proti FC Barcelona či Tottenhamu Hotspur za poľskú Wislu Krakov.

Áno. A som za to vďačný. Zaujímavá bola práve cesta do Anglicka, obrovský štadión plný ľudí. Prehrali sme 1:2, spomínam na to dodnes. Vymenil som si dres s vtedy vychádzajúcou hviezdou Garethom Baleom. Doma sme potom remizovali 0:0.

Vymenili ste si dres ešte s nejakým iným zaujímavým hráčom?

Chcel som si, keď sme hrali doma s Barcelonou, ale zdolali sme ich 1:0. Boli z toho natoľko nešťastní, že ušli. A aj ja som sa hanbil.

Vonku sme potom dostali štyri kúsky a vypadli.

Raz sme hrali prípravný zápas proti Liverpoolu a vymenil som si dres s Martinom Škrtelom. Inak mám napríklad ešte dres Luísa Fabiana z FC Sevilla. Bolo toho viac.

Čo s nimi robíte?

Nič. Mám ich doma v pracovni, kde mám trofeje a fotky. Občas si to vytiahnem a prezerám so svojimi deťmi. Pýtajú sa ma, ako som hrával. A ja im rád rozprávam.

Mamina mi počas kariéry zbierala ústrižky z novín, kde sa o mne písalo. Z toho sme si spravili kroniku. Som za to vďačný. Za podporu všetkých členov rodiny a celú kariéru.

Aký najhorší moment ste počas nej zažili?

Zranenie v Krakove. Natiahol som si sval, no keďže už nebolo koho striedať, pokračoval som v hre. Bola vtedy veľká konkurencia, preto som chcel za každú cenu byť na ihrisku.

A to bola moja hlúposť. Sval som si roztrhol a namiesto jedného som pauzoval deväť mesiacov.

Neskôr klub kúpili Holanďania, zmenili trénera a ja som sa stal nadbytočným.

Čo ste na sklonku kariéry robili?

Keďže mi nepredĺžili kontrakt, rozhodol som sa odísť. Mal som výborný vzťah s pánom Podolákom, majiteľom Košíc a bývalým šéfom Ličartoviec. Rozhodli sme sa pre môj návrat domov.

Košice hrali ligu, takže mi nič nebránilo, aby som kariéru po zranení opäť reštartoval. Bolo to skvelé, vyhrali sme pohár, boli sme super partia.

Pod vedením súčasného reprezentačného trénera Štefana Tarkoviča ste sa stali kapitánom.

Zvolila si ma celá kabína, preto som neváhal. Mal som dobrý vzťah so všetkými spoluhráčmi a samozrejme aj s trénerom.

Slovensko sa pod vedením Tarkoviča prebojovalo na EURO, ale vypadlo z Ligy národov UEFA. Ako hodnotíte jeho počítanie?

Rozhodne kladne. Veľmi dôležitý zápas v Severnom Írsku sme zvládli, mužstvo naň pripravil fantasticky. Výmena trénerov bol kľúčový okamih pri úspechu.

V Lige národov ideme nižšie, ale za to nemôže len on. Urobil pre tím maximum a aj vďaka nemu sme na veľkom podujatí.

Držím mu palce, aby sa mu darilo. Pevne verím, že ďalšie úspechy pod jeho vedením prídu.

Ako si spomínate na vaše účinkovanie v reprezentácii?

Nominácia bola vyústením dobrých výkonov v klube. Vytiahol ma vtedy pán tréner Ján Kocian, čo ma samozrejme potešilo. Niektoré veci som mohol spraviť lepšie, ale taký je futbalový život.

Som rád, že som si mohol vychutnať tú atmosféru. Bola to pre mňa česť.

Po skončení hráčskej kariéry sa venujete trénovaniu v druholigových Košiciach.

Hoci nemám najvyššiu licenciu, vážim si ponuku byť trénerom Košíc. Cítim, že ako klub a tím sa posúvame vpred, preto sa snažím odovzdať maximum. Je tu partia výborných hráčov, ktorí majú svoju kvalitu.

Veríte v postup do Fortuna ligy?

Samozrejme. Mesto a ľudia v ňom potrebujú najvyššiu súťaž. Ideme krok po kroku a uvidíme. Ak sa to nepodarí v tejto sezóne, verím, že o rok postúpime.

Klub je po rokoch stabilizovaný, všetko funguje ako má. Pre postup spravíme maximum.