Je ich len 20 a postúpili do Pekingu. Príbeh, ktorý chytá za srdce, vraví Šatan

BRATISLAVA. Pred zopár rokmi na Slovensku tento šport v podstate nik nepoznal. Bolo to ako sci-fi. Hokej pre hendikepovaných hráčov. Venoval sa mu jeden hráč. Peter Štít. Zvykol trénovať v Dolnom Kubíne, no bol sám.

Časom sa rozhodol, že by pozbieral partiu, aby aj na Slovensku vznikol tím v hokeji na sánkach, ako kedysi tento šport označovali. 

V roku 2010 vo Viedni nastúpil slovenský tím na svoj historicky prvý zápas v rámci Memoriálu Helmuta Zilka. Hráči boli plní očakávaní. Nemali toľko skúseností, ale mali veľkú chuť a motiváciu. V zápase proti Kórei prehrali prvú tretinu 0:8. 

„A mohli sme inkasovať násobne viac gólov. Ale súperi ukázali zmysel pre fair play. Nechceli nás potupiť. Prehrali sme 0:9. Bolo to, akoby sme boli prvýkrát na ľade.

Výkonnostný rozdiel bol obrovský,“ spomína manažér slovenskej reprezentácie v parahokeji Miroslav Dráb. 

Všetci už na paralympiáde boli. Oni nie

Od bodu nula prešiel tím veľký výkonnostný skok. V piatok sa slovenská reprezentácia vrátila z kvalifikačného turnaja na paralympijské hry. Slováci si senzačne vybojovali postup. 

Zvíťazili nad Švédskom, Japonskom, Nórskom a Nemeckom. Prehrali len zápas s Talianskom. Na paralympiádu postúpili z druhej priečky. 

„Príbeh parahokeja je úžasný. Chytá za srdce. Veľmi sa z neho tešíme a budeme im držať palce,“ blahoželal tímu k postupu aj prezident hokejového zväzu Miroslav Šatan.

Najlepším brankárom turnaja sa stal Eduard Lepáček. Martin Joppa zase dosiahol 9 bodov a stal sa najlepším strelcom turnaja so 6 gólmi. Hráči i tréner sa však zhodli, že to bol tímový výkon.

„Opakoval som chalanom pred zápasmi, že sme absolútni outsideri, lebo všetky tímy, proti ktorým sme hrali, už na paralympiáde boli. My sme tam neboli, tým pádom nie sme v žiadnom zápase favoriti. Aj keď hráme dobrý hokej a vieme súperov zdolať, museli sme si takto nastaviť psychiku, aby sme si nevytvárali na seba zbytočný tlak. Som hrdý na celý tím,“ vraví kapitán mužstva Marián Ligda. 

„Pre nás je to najúžasnejší športový rok. Odhliadnuc od toho, čo sa deje vo svete, prežívame radosť a eurfóriu.“ 

Keď hráč spadol na hlavu, Šatan tŕpol

Postup slovenského tímu na paralympiádu je malý zázrak, ktorý sa podaril vďaka zanieteným ľuďom a ich entuziazmu. Bez preháňania treba povedať, že začínali od nuly. Nik sa pred niekoľkými rokmi na Slovensku parahokeju nevenoval.

Neexistovali tréneri, kustódi, špeciálny výstroj, bezbariérové štadióny. A bez podmienok neboli ani hráči. 

„Na začiatku bol sen, aby sme odohrali jeden vyrovnaný zápas so súpermi. To mi napadlo po prvej tretine toho zápas s Kóreou. O ničom inom som ani nerozmýšľal,“ spomína Miroslav Dráb, ktorý je funkcionárom v hokejovom klube v Dolnom Kubíne. Ujal sa tímu parahokejistov a začal ich trénovať. 

V parahokeji sa zápasy hrajú na 3x15 minút. Pravidlá sú podobné klasickému hokeju. Hoci hráči sedia, rovnako bojujú, zrážajú sa, korčuľujú. Po ľade jazdia na špeciálnych sánkach a odrážajú sa pri tom špeciálnymi zakrivenými hokejkami. Dochádza aj k faulom, či k prevrhnutiu hráča na sánkach. 

Raz takúto situáciu videl v zápase aj Miroslav Šatan.

„Videl som sa jeden hráč otočil a spadol na hlavu. Zľakol som sa, že už nebude môcť hrať.