Hokejový turnaj na olympiáde v Lillehammeri 1994 bol doposiaľ posledným, na ktorom neboli hráči z NHL. Ako si na to spomínate?
„Ako na jedny z najlepších zimných olympijských hier. Bol som na troch (v Calgary 1988 ešte v tíme Československa a v Nagane 1998), no práve olympiáda v Lillehammeri bola pre mňa najvydarenejšia, najúspešnejšia a spomínam na ňu najradšej.“
Bola to prvá olympiáda, na ktorej nastúpilo samostatné Slovensko. Ako ste to prežívali?
„Počuť slovenskú hymnu bol krásny pocit, ktorý vtedy umocnilo preradenie do C-kategórie po rozdelení Československa bez udania akéhokoľvek dôvodu. Chceli sme svetu dokázať, že sme lepší, než kam nás zaradili.“
Cítili ste sa ako outsideri?
„Nepodceňovali nás, pretože sme mali skvelých hráčov. Bol tam Miro Šatan, ktorý mal 19 rokov a skončil ako najlepší strelec turnaja s deviatimi gólmi. Mali sme Roba Švehlu, Roba Petrovického, Žiga Pálffyho, Petra Šťastného či Zdena Cígera. Boli to vynikajúci hráči, ktorí mali v tom čase dobré meno. Napriek tomu, že niektorí boli mladí, vo svetovom hokeji už niečo znamenali.“
Šatan mal vtedy 19 rokov. Predpokladali ste, že sa neskôr z neho stane hviezda NHL a legenda slovenského hokeja?
„Miro vedel dať vždy gól z ničoho, podľa toho mal aj prezývku tichý zabijak. Mal veľký potenciál a ohromný cit pred bránkou. Pokiaľ to nie je Connor McDavid či Alexander Ovečkin, je ťažké povedať, či niekto vyhrá Stanleyho pohár a bude v NHL superhviezdou, alebo z neho bude len radový hráč. Miro však dosiahol skvelú kariéru so zmesou pracovitosti a talentu.“
V nominácii hokejovej reprezentácie spravili Šatan a tréner Craig Ramsay viacero prekvapujúcich rozhodnutí. Čo si o zložení tímu myslíte?
„Mne sa nominácia veľmi páči. Je skvelé, že Miro Šatan a Craig Ramsay nemali žiadny problém zaradiť do tímu mladých hráčov.