Osudový moment - FOTO: Zdeněk Bereza
Finále reality show OKTAGON VÝZVA sa blíži do finále. Pred jeho prahom však ostal český reprezentant Marek Bartl.
Nešťastné zranenie ťa vyradilo z finálového súboja. Čo sa vlastne stalo?
Po tom, čo sa dotočil posledný diel tejto súťaže, som mal o dva týždne na to zápas u nás v Česku. Bol to thaiboxerský zápas a v 18-tej sekunde prvého kola sa stalo, že som kopol round kick, súper mi nohu zachytil a podkopol mi koleno. Kontroval kopom na nohu, sadlo to priamo na koleno a v podstate bol koniec.
Tomu sa hovorí skutočná smola.
To je thaibox, bol to normálny férový kop, bohužiaľ. Súper bol výborný postojár Pavel Hennrich, chcel to zrejme tak urobiť a stalo sa, čo sa stalo, je to proste fight.
Ako prebiehala rekonvalescencia?
Koleno som mal kompletne utrhnuté, že mi to držalo vlastne iba na koži. V Česku mám ale hrozne dobrého doktora, ktorý mi to veľmi dobre zošil, nepotreboval som plastickú operáciu. Po zápase som dva mesiace ležal doma, mal som ortézu a nemohol som robiť vôbec nič. To boli momenty, kedy sa človek zamýšľal sám nad sebou. To boli tie ´schýzy´, keď sa zamýšľa nad tým, že sa jeho kariéra možno aj skončila, ak sa tá noha ešte raz zraní. Preto som si povedal, že v živote sa chcem uberať už iba cestou MMA.
Potom prišlo jedno z najťažších rozhodnutí v živote.
Chcem v MMA niečo dosiahnuť a niekam sa posunúť. Nechcem povedať, že v Přerove je zlý gym, lebo zo mna vychovali fightera aký som teraz, ale chýbali mi sparingy a hlavne tam nebolo toľko zeme ako by som potreboval a rozvíjal sa. Tým pádom som si povedal, že musím niečo obetovať, že musím niečo v živote riskovať a tak som sa presťahoval do Bratislavy s tým, že začnem trénovať tu v Oktagon Fighting Academy. Dohodol som sa s Iljom Škondričom, ten s tým nemal problém, že im pribudne nový sparing.
Aj napriek tomu, že nebudeš mať zápas, máš stále nízku hmotnosť. Chudneš vôbec do welterovej váhy?
Ja som bol stále ten typ, ktorý nerád chudol do váhy. Radšej som sa v kľude najedol a vedel som, že do toho zápasu pôjdem bez stresu, plný sily. Nemusel som sa starať, či to zasa naberiem späť a sústredil som sa iba na ten zápas. Veľakrát som ale v zápase cítil nevýhodu, lebo súperi boli často o 10-15 kíl ťažší a bolo to poznať. V postoji to bolo dobré, ale na tej zemi a klinčoch to bolo horšie. To bolo vidieť aj v zápase s Milanom Ďatelinkom, keď mi dal prvý takedown, tam využil iba svoju váhu. Aj preto som prestúpil do iného klubu. Chalani mi budú pomáhať so zhadzovaním a dávať mi rady, plánujem totiž vyskúšať váhu do 70kg. Ak to pôjde dobre a nebudem sa trápiť, chcel by som vyskúšať aj 66-tku. Tu by som bol v Česko-slovensku zrejme najvyšší a bola by to asi najlepšia voľba. Uvidíme ako sa bude vyvíjať zranenie.
Vie sa, že spolu s tebou, prechádza do nižšej váhy viacero bojovníkov show.
Áno, myslím si, že je zbytočné, aby fighteri, ktorí majú okolo 80 kíl, chodili do 77-ky.
V OFA si sa rýchlo udomácnil, ponúkaš aj súkromné tréningy?
Je to pravda, vďaka patrí Iljovi a Palovi Nerudovi, ktorí sa mi snažili vždy niečo dohodiť a ďakujem aj tejto súťaži, na ktorej som sa zviditeľnil. To bola aj motivácia ísť do tohto gymu, lebo keby som bol inde, kde ma nikto nepozná, bolo by to oveľa ťažšie. Vzal som tú šancu za ´pačesy´ a už ju nepustím.
Aké boli tvoje začiatky v Bratislave?
Prisťahoval som sa sem úplne bez ničoho. Všetko, čo som mal vybudované a vlastne všetko, čo som mal, som nechal v Přerove a prišiel som sem s tým, že idem s úplne čistým štítom, proste od začiatku, nový život. Odišiel som iba s pár úsporami. Prvé dva týždne pre mňa boli náročne, musel som veľa sporiť. Bolo to euro k euru, aby som vyžil. V živote som ale zažil veľa zlých chvíľ a naučil som sa žiť z mála, takže som to zvládol a tým pádom to nebolo až tak ťažké. Postupne sa mi začali rozbiehať súkromky, nejaká práca bola aj v gyme a pomaly som si skládal jedno k druhému. Teraz som v situácii, že mám do šesť súkromiek denne, takže sa z toho už dá slušne vyžiť, čiže sa to pomaly rozbieha. Na druhej strane nechcem mať tých súkromiek príliš veľa, aby som sa mohol pripravovať. Ale pokiaľ to koleno nie je zdravé, nepripravujem sa na zápas a nemôžem byť v plnom tempe, tak sa venujem súkromným tréningom.
Máš zranené koleno, ale aj napriek tomu sa udržiavaš vo forme. Ako to prebieha?
Snažím sa dať si každé ráno minimálne kardio, veľa jazdím na rotopéde, aby som posilnil väzy, dávam si veľa expanderov, boxérskych drilov. Je to ale veľmi obmedzené, všetko musím robiť v sede, nemôžem príliš zaťažovať nohu, dať si švihadlo a iné veci.
Kedy očakávaš návrat do klietky?
Verím, že v prvej polovici budúceho roku, najlepšie v jari. Nechcem mať príliš dlhú pauzu, lebo predsa, keď vypadneš z toho zápasového tempa, tak sa späť dostáva ťažko.
Tvoje miesto vo finále obsadí nakoniec Jakub Běle. Čo si myslíš o tomto výbere?
Kubu poznám už z mladších časov, keď sme sa stretávali na rôznych turnajoch po republike. Nikdy som ho nejako veľmi nesledoval, až vlastne tu, keď sme spolu mesiac žili. Je to šikovný bojovník, dlhý. Podľa mňa by mal viac pracovať z dištancu, keby som bol ním tak by som to viac ´pinkal´, pretože na 77-čku je naozaj vysoký. Má dobrý postoj, na zemi je taktiež šikovný. Nemyslím si, že to bude pre Gábora ľahký súper. ´Bory´ síce ide stále dopredu, ale keď sa Kuba naučí viac bojovať z dištancu a udierať z ústupu, tak to bude výhoda. Gábor je ale tvrdý, ide cez ´bomby´, takže sa to zrejme skončí po knokaute v prvom kole. Uvidíme, z ktorej strany.
