Hejková: Muži ma podceňovali, ale našťastie som bola namyslená

Natália Hejková.
Natália Hejková. (Autor: TASR)

Úspešná trénerka po tejto sezóne neplánuje skončiť kariéru.

Rozhovor pre SME:

Možno by väčšinu života presedela v kancelárii ako podniková právnička, no namiesto toho sa jej druhým domovom stali basketbalové palubovky. Trénerskú kariéru začínala iba na záskok v roku 1987. Na lavičke však už ostala.

Tento rok vyhlásili NATÁLIU HEJKOVÚ za najúspešnejšiu trénerku ženskej euroligy. Počas kariéry dosiahla takmer všetko, čo mohla. Kariéru plánuje ukončiť v USK Praha, ale nebude to po tejto sezóne. „Mala by som hlúpy pocit. Končiť s Covidom? Otrasné,“ vraví.

V basketbale ste bezmála 50 rokov a získali ste prakticky všetky trofeje. Máte stále motiváciu pokračovať ďalej?

Uvažujem o konci už niekoľko rokov, ale stále ma to baví. Každý rok predlžujem zmluvu o rok, alebo o dva. Teraz mám špeciálnu motiváciu, keďže minulú sezónu sme nedohrali.

Je ešte nejaká méta, po ktorej túžite? Alebo vás drží to, že si neviete, čo bude po tom, keď skončíte s basketbalom?

Predstaviť si to viem. Každý, kto si to nevie ešte predstaviť a zažil zavretie doma počas korony, tak tuší, čo bude robiť na dôchodku. S tým rozdielom, že bude môcť chodiť von a nebude musieť chodiť nakupovať medzi deviatou a jedenástou. Toho sa vôbec nebojím. Basketbal ma baví a prečo by som sa mu nevenovala, keď sa to dá a zdravie mi ešte slúži.

Čiže už nemáte métu, ktorú by ste chceli ešte dosiahnuť?

Nikdy som nemala pred sebou ciele, že budeme majstri sveta alebo vyhráme euroligu. Som súťaživý typ a chcem vyhrávať. Keď sa dá, vyhrať, chcem vyhrať čo najviac a získať najvyššie ocenenia.

V júni vás vyhlásili za najúspešnejšiu trénerku v modernej histórii euroligy. S tromi tímami ste ju vyhrali spolu päťkrát. Za každým úspechom bol iný príbeh, môžete tie víťazstvá porovnať?

Je to prosté. Ružomberok bolo dieťa, ktoré sme s Jozefom Smolekom od plienok vychovali až k triumfu. Budovali sme si ho spôsobom, ako sme chceli, hľadali sme si hráčky, ktoré boli odolné a vydržali by to, čo to prinášalo.

V Spartaku Moskovská oblasť som dostala hviezdy svetového basketbalu a očakávalo sa, že niečo dosiahneme. Hoci nie hneď v prvej sezóne. Nám sa to podarilo dvakrát po sebe. Bola to zaujímavá práca. Trénovať super hráčky ako Diana Taurasiová alebo Lauren Jacksonová bolo úplne iné ako v Ružomberku, kde sme si ich vyberali. Tu som ich dostala a musela som zvoliť systém, aby im sedel.

A triumf s USK Praha bol niečo medzi týmito dvomi klubmi. Nebol to hviezdny tím, ale vyberali sme si hráčky a musím s pýchou povedať, že keď od nás odchádzajú, odchádzajú ako hviezdy.

Bola pre vás emócia pri víťazstvách iná?

Nedá sa to povedať, že by som to prežívala inak. Keď dosiahnete úspech v športe, je to veľmi krátky okamih, ale veľmi krásny. Dlho pracujete a nemáte za to žiadny pocit a pocit triumfu je úžasný v tom, že tá práca za niečo stála. Je to dobrý pocit na duši.

Keď niečo vyhráte, nie je dôležitá oslava ani nič iné, ale keď sa na druhý ráno zobudíte a poviete si, že ono sa to fakt stalo, tak to je niečo, prečo robíte šport.

Traduje sa o vás, že ste sa takmer nikdy nedohadovali na podmienkach zmluvy. Prečo?

Dočítajte tento článok
s predplatným sportnet.sk

Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.

Máte už konto alebo predplatné? Prihláste sa
Nachádzate sa tu: