Meldonium poznám, ale neberiem ho, tvrdí Tóth

BRATISLAVA. Je považovaný za najväčšiu slovenskú medailovú nádej na letných olympijských hrách. Pre chodca MATEJA TÓTHA to má byť vrchol kariéry. Hoci bojuje so zranením, ostáva pokojný.

Ako sa vyrovnávate s tým, že v najdôležitejšej sezóne kariéry vás pribrzdilo nečakané zranenie?

„Táto sezóna nie je dôležitá. Jediné, čo je podstatné, sú preteky na olympiáde. Je pravda, že som nebol zvyknutý mať tréningy takto rozkúskované. Za tie roky mám toho dosť nachodené a v súvislosti s olympiádou nepociťujem žiadny stres. Áno, bol som nešťastný, že nemôžem súťažiť v Dudinciach či v Poděbradoch, ale stále sú to len preteky, ktoré sú prípravou na olympiádu.“

Ťažkosti s holennou kosťou ste oznámili po príchode zo sústredenia v Juhoafrickej republike. Čomu ich pripisujete?

„Bol to dôsledok halovej sezóny. Na jej konci som absolvoval špeciálny tréning a vtedy sa to začalo. Zapríčinilo to lokálne preťaženie. Stačí milimeter vychýlenia, iný stereotyp chodenia, ktorý človek ani nevidí, a v kombinácii s väčším zaťažením či chladným počasím sa to môže zapáliť. Spravil som chybu, že pri prvom náznaku som si nedal dlhšie voľno. Počkal som deň a keďže to nebolelo, trénoval som ďalej. Možno stačilo vydržať týždeň a teraz by som bol vo forme. Tým, že sa to ťahalo a trénoval som len polovičato, stratil som oveľa viac.“

Nakoľko ste museli obmedziť tréningové dávky?

„Trénoval som takmer stále. Keď to bolelo, jeden či dva dni som zvoľnil alebo mal alternatívny tréning. Ešte na sústredení v JAR som prvý týždeň zaberal naplno a zvládol som aj tréningovú tridsiatku. No nezlepšovalo sa to. Nemalo význam takto pokračovať. Dal som si dva týždne úplné voľno, aby sme si boli istí, že sa to nevráti v horšom čase, napríklad počas prípravy na olympiádu.“

Poctivo si vediete tréningové denníky, v ktorých máte presný počet nachodených kilometrov. Nie ste nervózny, že tam nie sú čísla, ktoré ste si dopredu naplánovali?

„Tréning sa ťažšie vypĺňa, keď tam sú iné čísla, než na aké ste zvyknutý. Samotná rehabilitácia, cvičenia a žiadne veľké kilometre nepribúdajú. Teraz, keď sa už nič neskomplikuje a budem v poriadku, môže sa stať, že olympiáda dopadne ešte lepšie, ako keby som bol zdravý. Všetko smerujem na jeden vrchol. Vlani som mal lepšiu formu v marci v Dudinciach ako v auguste v Pekingu. Bol by som rád, keby som minuloročné pocity z Dudiniec preniesol na tohtoročnú olympiádu.“

Viete si predstaviť, že budete prvýkrát v tejto sezóne súťažiť až v Riu?

„Bez problémov. Pevne verím, že sa slovenským fanúšikom ukážem na nejakých kratších vzdialenostiach v rámci prípravy. Chcel by som si zasúťažiť najmä kvôli nim.“

Obmedzovalo vás zranenie aj pri bežnej chôdzi?

„To nie. Bolo to výlučne pri tréningu. Začiatky som zvládal bez problémov a až zvýšená záťaž a pohybový stereotyp prinášali bolesť. Nebolo to ani raz v štádiu, že by som nemohol chodiť alebo by som kríval.“

Ako sa cítite momentálne?

„Po dvojtýždňovej pauze je šľacha čistá. V pondelok som absolvoval kontrolu a je to vyliečené. Sonografia neukázala žiadny zápal. Už tretí týždeň zvyšujem obrátky. Už je nám jasné, že jarná časť sezóny je stratená. Teraz mám dosť času postupne sa rozchodiť, aby som niečo neunáhlil a nezapríčinil si iné zranenie.“

Keby ste podobné ťažkosti mali v Riu, išli by ste aj cez bolesť?