Iné mužstvá by to položilo. My sme boli nezlomní, tešil sa kapitán Škrtel

Na začiatku sezóny bol bývalý reprezentačný kapitán, ktorý sa po zranení rozhodol vrátiť do slovenskej ligy. Dlho netušil, kedy a či bude schopný hrať.

Na jej konci je pevný pilier obrany Trnavy. A pri premiére ako kapitán doviedol Spartak k víťazstvu v národnom pohári Slovnaft Cup po troch rokoch.

MARTIN ŠKRTEL získal vôbec prvú trofej v rodnej krajine. Už pred finále vravel, že bude mať preňho veľkú cenu. Môže byť totiž posledná. Po zápase ledva stál na nohách, napriek tomu neodmietol žiadnu otázku od novinárov.

Tréner Michal Gašparík prezradil, že sa 37-ročný stopér od začiatku zápasu sťažoval na bolesti chrbta, menej trénuje a jeho pokračovanie v budúcej sezóne je otázne.

Martin, v prvom rade blahoželáme k zisku Slovnaft Cupu.

Ďakujem.

Bol to dlhý boj, ktorý rozhodlo až predĺženie. Užili ste si tento ťažký zápas?

Bolo to, veru, to posledné, čo som na konci sezóny a v mojom veku potreboval. Bolo to nesmierne ťažké. Hrali sme proti výbornému súperovi a víťazstvo si nesmierne ceníme. Myslím si, že je to takto spravodlivé, že Slovan vyhral titul a my zase pohár. Pretože za tú sezónu, najmä za tú jesennú časť, sme si nejakú trofej zaslúžili.

Čo podľa vás rozhodlo finálové derby?

Nezlomnosť. Dostali sme gól, čo by možno iné mužstvá položilo, ale my sme do minúty odpovedali a vrátili sa do zápasu. V predĺžení to bolo ťažké, obe mužstvá išli na dno svojich síl. Ale veril som, že by sa nám v tej druhej časti mohol podariť nejaký brejk. A stalo sa.

O víťaznom góle rozhodla aj chyba brankára Slovana Adriána Chovana. Aký máte na to pohľad?

Situáciu som ani nevidel, len som zbadal, ako sa Azevedo raduje. Futbal je aj o chybách a dnes ju spravil Aďo. Bohužiaľ pre Slovan, chvalabohu pre nás. Isteže, dnes bude smutný, ale je ešte mladý a všetko má pred sebou. Verím, že tých chýb z jeho strany bude v budúcnosti čo najmenej.

Pamätáte si, kedy ste naposledy odohrali 120 minút?

No, už dávno nie a dúfam, že to zase ani dlho nebudem... (smiech)

Bolo to pred vyše dvomi rokmi. Za turecký Basaksehir ste hrali šestnásťfinále Európskej ligy. Prvý zápas so Sportingom Lisabon ste prehrali 1:3, no doma ste súboj otočili a v predĺžení rozhodli. 

A to som dal aj gól!

Presne tak, otvárací v tom zápase a váš posledný súťažný gól až do marcového súboja Slovnaft Cupu proti Košiciam...

Nuž, to som bol ešte mladší... Mal som 35, teraz mám 37. Dnes už radšej, nech je tých minút menej, nie viac.

Mali ste už toho v závere dosť?

Čo v závere, už v sedemdesiatej minúte. Len som dúfal, že čím skôr dáme ten gól a strhneme víťazstvo na svoju stranu. Vydržali sme to a teraz ideme oslavovať.

Na ihrisku bývate hlavnou oporou. Budete takým ťahúňom aj na oslavách?

Neviem, či vydržím... (smiech) Som unavený, dostávam kŕče úplne všade. Uvidíme, koľko a dokedy vydržím, ale treba si to užiť. Zaslúžime si to za tie nespočetné hodiny, ktoré trávime na štadióne, na tréningových ihriskách. Toto je dobrá odmena.

Pre vás má určite špeciálnu cenu, keďže ste boli kapitánom. Vyzeralo to, že Martin Mikovič sa stránil toho, aby išiel po pohár s vami...

Miki zobral tú 50-tisícovú prémiu za víťazstvo, s tým bol spokojný (smiech). Ale nie, naozaj som nesmierne šťastný, že sa mi dostalo pocty byť kapitán tohto mužstva. Som šťastný, že som mužstvo potiahol k tomuto víťazstvu.

Nie je to zďaleka prvá trofej, ktorú ste dvíhali nad hlavu. Kam ju radíte vo svojej bohatej kariére?

Vysoko, pretože je iné hrať v zahraničí a hrať doma pred rodinou, kamarátmi a fanúšikmi, ktorým aj dnes patrí veľká vďaka. Vyhral som titul v Rusku, v Turecku a pohár v Anglicku, ale túto radím prinajmenšom tak vysoko ako všetky ostatné.

Spomenuli ste fanúšikov, ktorých prišlo vyše 10-tisíc. Aj vy ste sa stali terčom vulgarizmov od sektora slovanistov, ale atmosféra určite nechala zabudnúť na incident, ktorý sa udial naposledy v Trnave...

Celý čas, čo sa spomínalo pohárové finále, tak sa vyťahovali fotky a videá z toho, čo sa stalo v Trnave. Bohužiaľ, udialo sa to a už to nevrátime. Ale ja verím, že po dnešnom zápase budú prevažovať pozitíva, pretože až na pár výnimiek boli fanúšikovia na oboch stranách skvelí, stáli za svojimi mužstvami. Tí naši boli s nami nielen dnes, ale celú sezónu a ešte raz im ďakujem, že prišli v takom počte. Nám, hráčom, sa hrá v takejto atmosfére oveľa lepšie. 

A hoci tam boli aj nejaké vulgarizmy, bohužiaľ, s tým sa treba nejako zmieriť. Nehovorím, že to máme prehliadať, lebo nejaké veci na tribúny nepatria, ale deje sa to u nás i v zahraničí. Treba so všetkými tými fanúšikmi začať nejako vychádzať, a to nielen zo strany hráčov či klubov, ale aj zväzu. Aby sa ten vzťah v slovenskom futbale zlepšil.