V Toronte ste sa spočiatku trápili. Kedy sa situácia otočila?
„Zlom prišiel v trejdovom období, keď klub vymenil obrancov Diona Phaneufa a Romana Poláka. Pomohlo mi to. Chytil som sa svojej šance, všetko sa obrátilo a išlo príjemným smerom. Aj predtým som trénoval na sto percent a čakal na príležitosť. Keď ma niekedy poslali na oslabenia, videli, že to viem. Veril som si, že hokej som hrať nezabudol.“
Tréner Mike Babcock je večne zamračený a má povesť jedného z najprísnejších koučov v NHL. Ako ste s ním vychádzali?
„Mimo ľadu a šatne je to super človek, veľmi priateľský. Ale keď príde na štadión, nasadí prísnu tvár a musí sa ísť na sto percent.
Takže mimo štadióna sa aj usmeje?
„Áno, raz sme ho s priateľkou stretli v reštaurácii a bol veľmi príjemný. V šatni však má profesionálnu tvár. Ale ja to napríklad na ňom obdivujem. Myslím, že tak to má byť.“
Komunikoval s vami priamo, alebo skôr z odstupu, cez asistentov?
„Keď ide o vážne veci, hráča si zavolá a ukáže mu na videu, kde robí chyby, čo treba zlepšiť. A keď ide o maličkosti, rieši to cez trénera obrancov. Po pár zápasoch mi hovoril, v čom sa mám zlepšiť. Už vtedy som cítil, že mám jeho podporu, že mi chce niečo vysvetliť, aby som bol lepší hráč.“
Ku koncu sezóny o vás povedal, že ste sa zlepšili nielen na ľade, ale začali ste byť aj otvorenejší, viac ste zapadli do partie. Súhlasíte?