Život sa začína až za hranicou vašej komfortnej zóny, vraví železný muž

Keď si prvý raz vyskúšal športovú výzvu v podobe dlhého triatlonu, získal k tejto disciplíne veľký rešpekt. MAREK NEMČÍK však disciplíne známej aj ako ironman prepadol natoľko, že vytvoril slovenský rekord v počte dokončených pretekov. Pred pár dňami v Barcelone dobehol do cieľa po 100. raz. 

3,8 km plávania, 180 km cyklistiky a bežecký maratón (42,2 km) mu učarovali. "Príjemný pocit slávy, ktorý zažijete, keď prebehnete cieľovou rovinkou je veľmi návykový. Ten zážitok stojí za to," vraví 46-ročný železný muž z Humenného.

Ako ste prišli na nápad, že si skúsite dlhý triatlon? 

Ked sme pred 30 rokmi robili triatlon, každý z nás sa chcel raz dostať na majstrovstvá sveta na Havaji. Ak niekto štartoval v dlhom triatlone, už sme ho na Slovensku brali za poloboha. Guráž som našiel v roku 2001 v Slavkove pri Brne. A bolo to neuveriteľne návykové.

Ale nikdy som nemyslel, že bude z toho stovka. Ako to postupne pribúdalo, stále ma to bavilo. Ak by som mnohol, štartujem aj každý víkend. Nešiel som však nikdy po tom, že dokončím presne sto ironmanov. Tá stovka prišla ku mne. 

Ako si spomínate práve na svoj na prvý dlhý triatlon? 

Ako človek, ktorý robil olympijský triatlon a išiel svojho prvého ironmana. Prvých 40 kilometrov na bicykli som to ‚rúbal‘, čo to dalo. Ale uvedomil som si, že mám pred sebou ešte 140 kilometrov, tak som trochu zvoľnil. Potom som prišiel do polovice cyklistiky a zistil som, že sa mi trochu zahmlieva pred očami a keď som bol 5 kilometrov pred koncom cyklistiky, bicykel som musel pomaly tlačiť pred sebou. V depe som vyslovil pár úprimných vulgarizmov a vydal som sa na štvorhodinový pochod po slafkovských poliach. 

A napriek tomu, že ste sa takto vytrápili, vás hneď od začiatku takto chytil dlhý triatlon? Nemali ste pred ním naopak veľký rešpekt? 

Rešpekt je slabé slovo. Mal som priam biblickú hrôzu. Pamätám si doby, kedy traja chalani od nás šli do Ústí nad Labem na dlhý triatlon a tri mesiace pred tým sa hovorilo, že blázni idú na ironmana. Pre nás to bolo niečo úžasné. Rešpekt z týchto pretekov bol obrovský a stále je. Klamal by som keby som povedal, že nie je ešte väčší. 

Aj ste niekedy plánovali, že by ste zavŕšili až stovku týchto pretekov? 

Postupne to pribúdalo a známi sa ma stále viac začali pýtať, kedy bude stovka? Hovoril som: ‚Ľudia nebláznite, nebudem robiť triatlon do sedemdesiatky‘. Lenže stále to pribúdalo a pribúdalo. Až som nad tým začal premýšľať. Chcel som to pôvodne zavŕšiť v olympijskom roku, ale prišiel covid a bolo veľmi náročné nájsť preteky. Minulý rok som skončil na čísle 94 s tým, že tento rok by to mohlo nejakým zázrakom vyjsť.

Mali ste nejaký plán?  

Pre covid a pre moju prácu som mal obmedzené možnosti. Ale v auguste mi zavolal dobrý kamarát z Ironman Poland, aby som prišiel, že si dobre oddýchnem a zasúťažím. Bolo to po hektickom období, kedy som pracoval a dlho som cestoval. Skúsil som to, ale trápil som sa. Bolelo to. Preteky som však dokončil.

Na druhý deň mi vraví regionálny šéf, aby sme sa išli pozrieť na udeľovanie slotov na majstrovstvá sveta na Havaji a na moje veľké prekvapenie jeden z tých slotov sa ušiel aj mne. O tom som ani len nesníval.

Na Havaj do Kony chce ísť každý triatlonista, ale poznám svoje možnosti a viem, na čo mám. Hneď ma napadlo, že by som mohol všetko naplánovať tak, že by som stovku zavŕšil práve na Havaji. Bolo by to zakončenie 20-ročného sna.

Ale nakoniec ste to zavŕšili skôr. 

Majstrovstvá sveta pre covid presunuli z Havaja do Utahu a z októbra na február. Navyše som už nechcel čakať. Zavolal som známym do Barcelony, či by som mohol prísť a vybavili mi miesto na štarte.

Boli jubilejné sté preteky v niečom iné ako predchádzajúce? 

Veľký rozdiel bol v tom, že boli obrovské vlny v mori a organizátori museli skrátiť plávanie na približne 900 metrov. Ušetril som tým asi hodinu času. Mal som z toho zlý pocit, lebo to nebola celá vzdialenosť – 226 kilometrov.

Vysvetlili mi potom, že to bol regulárny triatlon, len na skrátených tratiach. Titul mi v cieli nechali. Ale pre svoj vnútorný pocit, si budúci rok niekde dám ešte preteky, aby som mal pokojný spánok.

Stalo sa mi viackrát, že organizátori museli niektorú disciplínu skrátiť. Tieto preteky som do tej stovky nerátal. Barcelonu beriem ako stovku, ale aby to bolo fér, ešte si predsalen jeden triatlon budúci rok dám. Inak som mal skvelý zážitok.  

V cieli ste vnímali, že ste dosiahli niečo výnimočné? 

Trochu som o vnímal, organizátori pre mňa pripravili prekvapenie. Pripravili mi menší ohňostroj, čo som nečakal. Potom som sa šiel prezliecť a na záver pretekov sa mi dostala veľká pocta. Všade na svete na týchto pretekoch víťazi vítajú v cieli finišerov, ktorí dobiehajú medzi poslednými.

Lenže v Barcelone neštartovali žiadni profesionáli. Boli tam v podstate len amatéri a riaditeľ ma prišiel poprosiť, či by som prišiel odovzdávať medaily posledným pretekárom. Veľmi som si to užil. Hovoríme tomu finish line party. Tancovali sme, oslavovali to. Emócie u pretekárov, ktorí prídu do cieľa po 17 hodinách sú obrovské. To sú veci, pre ktoré sa oplatí na tie preteky ísť. 

Tieto preteky sú často o bolesti a krízach. Prečo to ľudí tak veľmi láka?  

Dosť to bolí, ale tá bolesť neublíži.