Slovenský rekordér: Sójová tyčinka je ako mercedes medzi autami

Len postaviť sa na štart triatlonu, ktorému sa hovorí železný muž – ironman, chce veľkú odvahu a guráž. Zdolať vlastnými silami porciu 226 kilometrov v plávaní, cyklistike a behu hraničí so šialenstvom.

Slovenským rekordérom v počte dokončených dlhých triatlonov je MAREK NEMČÍK. Na začiatku augusta v Piešťanoch posunul svoj rekord v počte dokončených ironmanov na 90. O týždeň nato pridal ďalší.

"Marek je stelesnením toho najpozitívnejšieho, čo účasť na takýchto pretekoch prináša: priateľstvo, dobrá nálada a radosť z pretekov. Aj on sa snaží vždy o čo najlepší výkon, no je schopný zopár percent z vlastného výkonu ubrať, aby ich rozdal všetkým ľuďom okolo," hovorí o Nemčíkovi český profesionál Petr Vabroušek.

S akými pocitmi ste zvládli preteky v Piešťanoch - Slovakmana?

Bolo to ako degustačné menu v dobrej reštaurácii. Perfektné privítanie, predkrm v podobe plávania, hlavné jedlo v podobe cyklistiky a maratón bol dezert. Chutilo mi to náramne a som rád, že som sa neprejedol.Fpohoda

Zdá sa, že ste si preteky užili. Zvládli ste ich bez krízy?

Bolo to na pohodu, ako to len mohlo byť. Je to aj situáciou vo svete. Keď si uvedomíte, čo sa vo svete deje, zistíte, aké máme šťastie, že môžeme súťažiť. Kto bol s niečím nespokojný alebo negatívne nastavený, je blázon.

Tie preteky si bolo treba maximálne užiť. Nikto na svete nesmie súťažiť kvôli obmedzeniam z vírusu. Svojím spôsobom sme vyvolení. Aj pohoda z tréningu sa podpísala pod to, že som nemal žiadnu krízu a bol to jeden z najpohodovejších ironmanov, ktorý som absolvoval.

Mali ste určite aj ďalšie súťažné plány. Boli ste sklamaný, že sa rušili preteky?

Pravdupovediac, nie. Okrem súťaženia pracujem pre sériu Ironman ako operational director. Už v marci som tušil, že ak sezóna bude, tak len vo veľmi obmedzenej forme.

Pripravoval som Ironman Greece, keď sme sa dozvedeli, že preteky našej série budú rušiť rad za radom.

Ale teraz to bol pocit, že mám obrovské šťastie, že môžem štartovať na pretekoch. Chápem, že ľudia môžu byť nahnevaní, že pre Covid prišli o preteky, ale mali by sme byť šťastní, že sme v Piešťanoch mohli štartovať.

Vrcholoví aj rekreační športovci sú zvyknutí na špeciálnu športovú stravu. Vy ste však počas Slovakmana jedli aj žemle so šunkou. Ako sa vám to osvedčilo?

Odskúšal som už viacero variantov stravovania. Aj vo svete to je na dlhých triatlonoch v každej krajine iné. Švédi napríklad jedia čipsy s kyslými uhorkami a zapíjajú to vodou. Strašidelná kombinácia, ale funguje to skvelo.

Vo Frankfurte ponúkajú slivkové a syrové koláče. Vynikajúce. V Arizone sa hrozno zapíja bujónom. Tiež to funguje.

Všetci ironmani jedia aj tuhú stravu, hoci málokto to otvorene prizná. Veď ktorého majstra sveta sponzoruje firma, ktorá pečie slivkové koláče?

Čiže žemle so šunkou už máte overené?

Už dávnejšie v Barcelone som mal takto pripravenú žemľu a po cyklistike sa mi tak napravila chuť, že som mohol potom jesť športové gély aj tyčinky. V Piešťanoch som zmenil len to, že žemlí bolo viac. Bolo horúco a veterno. Mám 90 kíl a nemôžem ísť rýchlo, pretože sa uvarím a potom by som sa nedokázal ochladiť.

Vedel som, že pôjdem pomalšie a budem sa šetriť a do takej rýchlosti potrebujete pomalé palivo, ako sú napríklad žemle. Je to podobné, ako keď idete na 12-hodinovú túru. Tiež si nabalíte horalku alebo rožok.

Ak máte každú nedeľu na pretekoch zjesť 30 gélov, do toho kilá banánov a litre koly, veľmi by ste uvítali možnosť nejesť to. Mne gély a športové tyčinky k životu nechýbajú. Pokiaľ nedosahujete čas na úrovni deviatich hodín, tak vám stačí aj tuhé palivo.

Ako to vyzeralo pred rokmi, keď ešte nebola taká sofistikovaná výživa? Zažili ste to?

Samozrejme. Kedysi sa jazdilo na sójové tyčinky, keksíky a sirupovú vodu. Gély začali fungovať až okolo roku 2000. Dovtedy sme si brali so sebou všetko, čo sa dalo prehltnúť. Ale napríklad nie horalky. V teple sa v nich topila čokoláda. Lepili v ústach. Sójová tyčinka bola v tomto ohľade ako mercedes medzi autami. Zjete ju, keď je mínus 50, ale aj plus 50. Je to nedocenené jedlo.

Pri ironmanovi platí, že čím idete pomalšie, tým potrebujete ťažšie palivo. Do traktora tiež nedáte benzín, ale naftu. Dokonca aj profesionálni cyklisti jedia počas etáp malé bagety a ryžové rolky. Hoci je pravda, že tí najlepší triatlonisti to v rozhovoroch nepriznajú a to, čo hovoria, je často ďaleko od reality. Každý si chráni svoje know-how.

V rámci komercie obhajujú sponzorov. Keď si to rekreační športovci vypočujú, prvé, čo urobia, letia do obchodu kúpiť si to. V podstate to majú radi. Ak si dáte športové gély raz za rok, tak sa to dá. No ak by ste namiesto toho dostali na pretekoch slivkový koláč, bozkávali by ste tomu kuchárovi ruky.

Keď si spomeniete na svoje začiatky s triatlonom, verili ste, že vás tak chytí a raz sa budete blížiť k stovke dokončených ironmanov?

Ani náhodou. Takto ani nemôžete rozmýšľať. Išiel som to vyskúšať, pretože to bolo možné. Niekto mi povedal, že v Slavkove pri Brne je dlhý triatlon, tak som to šiel skúsiť. Ak v tých časoch niekto dokončil ironmana, bol v triatlonovej komunite poloboh.

O rok som dokončil ďalšieho. Postupne to pribúdalo, až som sa dostal k štyridsiatke. Vtedy som si začal preteky viac plánovať, aby sa päťdesiatka podarila v Piešťanoch. To bolo v roku 2014. A vtedy sa ma niekto pýtal: A teraz čo? Stovka? Preboha, zbláznil si sa?

Potreboval som štrnásť rokov na 50 ironmanov a chcete, aby som teraz spravil ďalších 50? Ale prešlo necelých šesť rokov a ja som dokončil ďalších 40. Tá méta mi niekde v hlave svieti, ale v minulosti som nad tým neuvažoval. Teraz sa to blíži. Možno sa to nepodarí o rok, reálnejšie je o dva.

Baví vás to stále rovnako?

Chodím na preteky, pretože to mám rád. Stretnem veľa kamarátov a ľudí, ktorých by som bez triatlonu nespoznal. Nie som tréningový typ, ktorý by sa pripravoval 40 hodín týždenne a keď mu nevyjdú preteky, rozsype sa mu celý svet.

Po tom ako som v Malajzii nedokončil preteky, mi výborný profesionál Luke McKenzie povedal - Marek, Ironman je ako McDonalds, na každom rohu nájdeš nový.

Nevyšlo to teraz, vyjde to o týždeň. Sú ľudia, ktorí dokončia preteky so slzami v očiach a hlavu si pomaly nesú pod pazuchou, pretože ironman sa nevzdáva. Ja nie som ten typ. Keď to nejde, odstúpim. Nebudem to siliť.

Z čoho pramení váš zápal pre tento šport?

Raz som videl film s Al Pacinom o stávkaroch (Maximálny limit – pozn. red.). Oni nehrajú, aby vyhrali, ale pre ten pocit vzrušenia. Keď vyhrajú, prežívajú vrcholnú eufóriu, a následne sú schopní prehrať doslova aj manželku a deti. A pocit zo samotnej hry je návykový.

V triatlone ste počas pretekov hodiny sám so sebou. Je to ako meditácia a pocit toho precítenia je rovnako silno návykový. V danej chvíli možno prežívate krízu a bolí to, ale po pretekoch zistíte, že to potrebujete znovu. Opäť si chcete siahnuť na dno.

Je to aj zosobnenie myšlienky, že skutočný život sa začína až mimo vašej komfortnej zóny. My sme, bohužiaľ, takí šialenci, že naša komfortná zóna sa končí po dvanástich hodinách na pretekoch. Potom sa začína peklo a tam cítime, že život vonia a chutí. A preto sa do toho vraciame.

Čo je pri takýchto dlhých pretekoch dôležitejšie - fyzická alebo mentálna pripravenosť?

Na to neexistuje univerzálna odpoveď. To, čo funguje v príprave pre Riša Vargu, nefunguje v prípade Jana Frodena, a podobne. Každý človek je iný a nie je možné zovšeobecňovať.

Problém je, že začínajúci triatlonisti chcú univerzálne odpovede, keď sa pýtajú: Čo mám robiť, aby som uspel? Máš počúvať svoje telo, svoju hlavu a používať kritické myslenie. Lebo v triatlone je faktor rozmýšľania.

Bohužiaľ, na toto nie je správna doba. Ľudia chcú ľahké, univerzálne pravidlá. Šesťnásobný víťaz havajského Ironmana Mark Allen povedal, ak by sedel celý život v kancelárii, nič sa o sebe nedozvie. Ak chceš ísť na dlhý triatlon, trénuj, ale v prvom rade spoznávaj sám seba.

Aby si vedel, ako sa budeš cítiť, keď zješ žemľu so syrom, alebo čo bude nasledovať, keď zješ 20 gélov a nezapiješ ich vodou. Nájdi svoje slabiny, silné stránky a buď k sebe úprimný, prečo to chceš robiť. Doslova sa zoznám sám so sebou. Preteky sú dlhé a na trati ti nik nepomôže.

Každý by sa podľa vás mal opýtať, prečo to chce robiť. Akú majú ľudia motiváciu?

Je to o tom, aby si každý vedel správne pomenovať svoj cieľ. Mnohí to robia preto, aby dobre vyzerali na instagrame a na facebooku. Ale aj to je férová požiadavka, hoci sa to niekedy odsudzuje. Pekne sa oblečú, aby vyzerali dobre na fotografiách.

Niekto zase naháňa najrýchlejší čas. Hoci ísť si po osobný rekord do Piešťan je samovražda – zlé cesty, náročná premávka, je tam vždy teplo, fučí vietor. Sú to náročné preteky.

Mojím aktuálnym hoci vzdialeným cieľom je dokončiť stovku pretekov a je mi v podstate jedno, či prídem do cieľa za desať hodín alebo za pätnásť. Snažím sa na seba nevytvárať tlak.

Máte toho za sebou veľa. K čomu sa rád vraciate v spomienkach?

V rámci Slovakmana mám jednu milú spomienku. Bežal som v parku a videl som pred sebou chlapíka, ktorý mal na tričku nápis Copenhagen a výzorom sa podobal na vikinga. O dva týždne som tam mal štartovať a hľadal som niekoho, kto pozná mesto a poradí mi. Vravím si - skvelé, ten bude z Dánska.

Pribehol som za ním a po anglicky sa ho pýtam, či je z Dánska. On vyvalil oči a po východniarsky na mňa: Cóóó? Tak sa ho po slovensky pýtam, či nie je z Kodane. Ne, ja som z Humenného, odvetil.

Takto som prišiel k triatlonovému parťákovi Máriovi Behúnovi. Nebyť tých pretekov, nikdy sa o ňom nedozviem, a pritom bývame kúsok od seba.

V minulosti ste zvládli aj série piatich ironmanov v priebehu piatich víkendov. Ako si na to spomínate?

Bolo to v roku 2012. Pre londýnsku olympiádu vtedy presunuli veľa pretekov na prelom júna a júla. Vravím si, že je šanca urobiť päť ironmanov za sebou. Pamätám si, že po štvrtých pretekoch, ktoré boli vo Frankfurte, som predal bicykel s tým, že na ďalšie už nikdy nepôjdem. Nechcel som o triatlone ani počuť.

Na Slovensku ma čakal šťastný kupec, že za pár eur kúpil triatlonový bicykel. V utorok som pricestoval spokojný domov.

Mal som štyri dokončené ironmany a predo mnou bol Zürich, ale vravel som si, že tam nepôjdem. Inak by som prišiel o rozum. V stredu som sa zobudil a negatívne myšlienky ma prešli. Lenže čo teraz?

V nedeľu sú preteky, ale nemáš bicykel. Zbehol som do garáže, do škatule som pozbieral všetky súčiastky, čo som tam mal, a zobral som to známemu do servisu: 'Kamil, tu je bicykel, za dve hodiny ho potrebujem mať, lebo idem do Švajčiarska na preteky.' Stihli sme to a vo štvrtok ráno som sedel v autobuse do Zürichu.

Ako tie preteky pre vás dopadli?

Bol som po dlhej ceste autobusom zničený, pešo som kráčal asi 7 kilometrov s ťažkou batožinou, dva razy som cestou zaspal na lavičke. Ale v centre pretekov stretol som veľa známych, ktorí mi pomohli. Napríklad prišiel za mnou Dave Orlowski. Je to posledný triatlonista z pôvodnej partie, ktorá si ako prvá vyskúšala Ironmana na Havaji v roku 1978. Sme dobrí kamaráti.

Preteky sa mi nakoniec podarilo dokončiť. Podobnú sériu som potom zopakoval v roku 2016, keď bola olympiáda v Riu. Vtedy som mal aj chorého otca a po každých pretekoch som cestoval do Humenného aspoň na dva dni, ak sa dalo.

Mate aj trénera, ktorý vám pomáha s prípravou?

Triatlonu sa venujem už 30 rokov a zažil som aj veľa takzvaných trénerov. Ľudí ktorí dokončia pár triatlonov, prečítaju si blog Sebastiana Kienleho, pozrú pár videí z havajského Ironmana, a sú z nich elitní tréneri. No ja som mal v tomto ozaj šťastie, dlhé roky spolupracujem Mišom Vargom - bratom Richarda Vargu. Síce nás delí 500 kilometrov a tak nemôže stáť nadomnou v bazéne, ale konzultácie, ktoré pravidelne absolvujeme sú neodceniteľné. Hlavne preto, že Mišo ma pozná, dokáže mi veľmi objektívne a reálne nastaviť zrkadlo. A ak preteky podaria, vypočujete si aj pochvaly, ale jediné reálne hodnotenie beriem práve od Michala. Pravda je že bez neho by som v tejto chvíli nebol v počte dokončených ironmanov na čísle 91 ale možno niekde na 60-tke. (smiech)

Je triatlon šport vhodný pre priemerného človeka?

Triatlon nie je klasický šport, je to multišport – plávanie, cyklistika a beh. V kontexte toho je to jedna z najlepších aktivít, pretože jedným športom kompenzujete únavu z druhého.

Ak ste bežec, nemôžete sedem dní v týždni behať dve hodiny. Časom vám telo môže vypovedať službu. Ale v triatlone môžete mať každý deň dvojhodinový tréning, pretože jeden deň beháte, druhý deň plávate, potom bicyklujete a telo si nezničíte.

Pravidelnou záťažou zlepšujete kvalitu svojho života. Ľudia, ktorí sa pravidelne hýbu, sú pozitívnejší. Vďaka športu si viete vyriešiť a zoptimalizovať niektoré problémy. Ak ste niekde čítali, že beh vám dodá energiu, podľa mňa je to hlúposť. Beh vám energiu berie, ale následne naštartuje v tele pozitívne procesy, ktoré vám prospievajú.