Mám pocit, že snívam. Tam hore ma musia mať radi, tvrdí slovenský atletický hrdina

BRATISLAVA. Keď mal štyri roky, zúčastnil sa hodového behu, na ktorom skončil posledný. Vtedy by málokto predpokladal, že sa z chlapca raz stane najrýchlejší slovenský šprintér a aktuálne už aj halový vicemajster Európy na 60 metrov.

Ján Volko svoju rýchlosť rozvíjal postupne. Najskôr na futbalových trávnikoch, z ktorých postupne prešiel na atletickú dráhu.

„Musíme poďakovať jeho futbalovému trénerovi, že ho nechával sedávať na lavičke. Možno aj preto si vybral atletiku,“ vraví jeho atletická trénerka Naďa Bendová.

Istota príde s medailou na krku

Na halové majstrovstvá Európy šiel dvadsaťročný atlét so skromnými ambíciami. Hoci vedel, že zo všetkých šprintérov má ôsmy najrýchlejší čas, želal si, aby postúpil aspoň z rozbehov.

Napokon v nich dosiahol výkonom 6,68 piaty najlepší čas. V semifinále bol celkovo tretí a výkonom 6,62 prekonal o tri stotiny tridsaťročný slovenský rekord Ľuboša Chochlíka.

Ako prvý Slovák v histórii sa dostal do finále najkratšieho šprintu na vrcholnom podujatí. A v ňom predviedol fantastické divadlo - výkonom 6,58 si vybojoval striebornú medailu.

Po pretekoch si s ním členovia slovenskej výpravy pripili na jeho životný úspech. Do postele zaľahol o druhej v noci. Spal päť hodín a ani po prebudení si nebol úplne istý, či sa mu to len nesnívalo.

„S trénerkou sme sa bavili či je to naozaj realita a či ma nečakajú rozbehy až dnes. Úplne tomu uverím, až keď budem mať na krku medailu,“ reagoval Volko pre denník SME.

Radšej ostane nohami na zemi