Mám ho zabiť? Tak ho zabijem. Sinatra fotil Aliho krvavú prehru

New York sa v ten deň odel do zahmlenej, chladnej noci. Teplomer ukazoval mínus jeden stupeň. Pred Madison Square Garden bol od skorého rána veľký ruch.

Organizátori, desiatky a celebrít, celkovo viac ako 20-tisíc divákov sa pripravovali na jednu z najväčších udalostí histórie športu. Pred päťdesiatimi rokmi, 8. marca 1971, sa odohral boxerský zápas storočia. Muhammad Ali vs Joe Frazier.

Súboj dvoch názorových prúdov

Hovorí sa, že šport a politika by sa nemali kombinovať. Mnohokrát v histórii, ale aj v súčasnosti sa potvrdilo, že to nie je pravda. V Spojených štátoch to azda najviac potvrdil práve boxerský súboj legiend tohto športu.

Bitka storočia totiž nebola len stretom dvoch dovtedy nezdolaných šampiónov v ťažkej váhe. Bol to boj dvoch názorových prúdov.

Ľavicovo orientovaný Ali bol odporca vojny vo Vietname a po tom, čo odmietol narukovať do armády ho boxerská asociácia vyzliekala z titulových opaskov a na tri a pol roka mu odobrala licenciu.

Konzervatívec Frazier patril k veľkým podporovateľom účasti amerických vojakov vo Vietnamskej vojne. Sám sa pokúšal niekoľkokrát narukovať do armády, ale keďže v tom čase už bol ženatý a mal deti, zostal doma.

A tak mohol prebrať žezlo najsilnejšieho Američana a zaujať Aliho miesto na boxerskom tróne. O tom, kto je skutočným kráľom v ringu však nemohla rozhodnúť žiadna komisia, ani nik z politikov. Len samotní boxeri.

Súboj storočia si aj vďaka nevšedným okolnostiam získal popularitu a sledovanosť, akú dovtedy nemalo žiadne iné športové podujatie.

„Taký zápas sa už nikdy nezopakuje. Stáli proti sebe dvaja najlepší, ale box bol v tom momente druhoradý. Všetko sa točilo okolo Vietnamu. Ali a Frazier boli symbolom rozdelenej spoločnosti v Spojených štátoch,“ glosoval súboj Jerry Izenberg, historik boxu, ikona zámorskej žurnalistiky a autor bestselleru: Keď boxovali velikán: Zlatá éra ťažkej váhy.

Viac celebrít ako na Oscaroch

Osloviť boxerov a zorganizovať súboj, ktorý sa mal zapísať do dejín, nebola ľahká úloha. Asi aj preto sa jej chopil v tom čase jeden z najbohatších ľudí pôsobiacich v športovo-zábavnom priemysle, Jack Kent Cooke, vtedajší majiteľ basketbalového klubu Los Angeles Lakers, hokejového tímu NHL LA Kings či tímu amerického futbalu Washington Redskins.

Ali a Frazier dostali zmluvu na vtedy astronomických 2,5 milióna dolárov. O ich bezpečnosť sa starala FBI, vzduchom sa šírili správy, že na jedného alebo oboch aktérov by mohol byť spáchaný atentát.

Nič také sa nestalo. Bitka na život a na smrť sa mohla začať.

Zohnať vstupenky na najočakávanejší súboj histórie bola nesmierna prestíž. Celebritami zo všetkých spektier spoločnosti sa to v Madison Square Garden iba hemžilo. „Bola to prehliadka snobov, sliepok, pasákov a podvodníkov,“ napísal bez servítky Bobby Goodman zo Sport Illustrated.

Kto každý sedel medzi 20 455 divákmi?

Filmový režisér Woody Allen, herci Barbra Streisand, Paul Newman, Dustin Hoffman, Bill Cosby.

Speváčka Diana Ross žiarila v kostýme z čierneho zamatu, priateľka Hugha Hefnera Barbi Benton dráždila kožušinkovým sakom z opice, pod ktorým mala priesvitné tielko.

V publiku bol aj Frank Lucas, drogový narkobarón z Harlemu, neďaleko od neho sedel senátor Ted Kennedy, spisovateľ Norman Mailer či hviezdny quarterback Joe Namath.

Priamo z vesmíru prišli na zápas astronauti posádky Apolla 14, ktorí sa len o tri týždne skôr prechádzali po Mesiaci.

Niekdajší viceprezident Hubert Humphrey zohnal vstupenky len do horného podlažia. Spevák Frank Sinatra mal pôvodne takisto sedieť 'len medzi obyčajnými smrteľníkmi', ale vynašiel sa.

Vybavil si akreditáciu ako fotograf, a tak mohol sledovať zápas z najlepších miest v hale. Svoje zábery následne uverejnil v časopise Life. „Hala sa doslova leskla zlatom a pompéznosťou. Nikdy predtým ani potom som nevidel toľko slávnych ľudí na jednom mieste,“ spomínal Eddie Futch, jeden z Frazierových trénerov.

„Vyšli sme z útrob tunela a mierili do ringu. V tom na mňa niekto kričí: 'Hey, Ange!' Otočil som sa, bol to Frank Sinatra s foťákom v ruke,“ pousmial sa Aliho tréner Angelo Dundee.

Zápas sa prenášal do celého sveta, sledovalo ho 300 miliónov divákov. Tržby z práv sa počítali v desiatkach miliónov dolárov. Hala MSG bola ako srdce, ktoré pumpovalo krv do celého sveta.

Olympijskí víťazi

Dvadsaťsedemročný Frazier vstupoval do ringu s bilanciou 26-0. Rodák z Beaufortu v Južnej Karolíne sa narodil do chudobnej rodiny ako dvanáste dieťa.

Keď jeho otec začiatkom 50. rokov kúpil čierno-biely televízor, susedia z okolitých fariem chodievali k Frazierovcom sledovať zápasy boxu, v ktorých žiarili Sugar Ray Robinson, Rocky Marciano, Willie Pep či Rocky Graziano.

Malý Joe sledoval ich umenie a s húževnatosťou sebe danou rozdával rany neviditeľným súperom. Netrvalo dlho a jeho talent sa začal ukazovať. Začiatkom 60. rokov vyhral trikrát za sebou národný šampionát, v roku 1964 získal na olympijských hrách v Tokiu zlatú medailu v ťažkej váhe.

Aj Ali mal v zbierke zlatú medailu z olympiády. Získal ju o štyri roky skôr na hrách v Ríme. S boxom začal ako dvanásťročný, pretože mu ukradli bicykel.

V tamojšom kultúrnom stredisku rozdávali deťom zadarmo pukance a koláčiky a malý chlapec si chcel tiež zamaškrtiť. Keď už bol čas na návrat domov zistil, že bicykel mu niekto ukradol.

Smutného a roztraseného šarvanca vypočúval policajný dôstojník Joe Martin, ktorý trénoval box. Ali, v tom čase ešte pod pôvodným menom Cassius Clay, mu povedal, že ak niekedy zlodeja nájde, utlčie ho vlastnými rukami. Bicykel už nikdy nevidel, no začal pravidelne navštevovať telocvičňu a chodiť na hodiny boxu.

V ringu vynikal úžasným pohybom a tvrdými údermi, mimo neho sa dostával súperom pod kožu svojím podrezaným jazykom. Ali bol priekopníkom provokácií v športe. Kam prišiel, strhol na seba všetku pozornosť. „Som najlepší, najkrajší, kráľ sveta. Lietam ako motýľ, bodám ako včela,“ kričal s obľubou.

Do profesionálneho ringu vstupoval vo veku 29 rokov s bilanciou 31-0.

Pätnásť brutálnych kôl

Desiatky sekúnd pred začiatkom zápasu krúžili obaja boxeri pri svojom rohu ako levy pripravené na neľútostný súboj. „Smokin Joe je taký škaredý, že nemôže byť majster sveta. Je hanbou našej rasy. On vlastne nie je čierny. Bratia stoja pri mne. Keď vyhrám, vyhrajú aj oni. Keď padnem, padnú so mnou,“ povedal Ali pred súbojom.

„Mám ho zabiť? Dobre, tak ho zabijem,“ odkázal mu stroho Frazier.

Prvé dve kolá patrili Alimu. V treťom sa prvýkrát ukázal Frazier. Po tvrdom háku odletela jeho súperovi hlava, od ďalších rán ho uchránil koniec kola. Aj ďalšie minúty patrili mladšiemu boxerovi. Jeho ľavačka lietala vzduchom a plieskala ako bič.

V jedenástom kole Frazier dostal svojho súpera na kolená, ale nie na zem. To sa mu podarilo až v poslednom pätnástom. Po sérií tvrdých úderov na bradu sa následne viackrát už len zúfalo držal povrazov. Ali zápas doboxoval, no o zopár minút sa musel zmieriť so svojou prvou prehrou v kariére.

Verdikt bol jasný. Rozhodcovské trio udelilo Frazierovi dovedna 28 bodov, Ali získal 16.

Odvety vyhral Ali

Obaja strávili najbližšie dni v nemocnici, pričom sa dokonca šírili správy, že Frazier zomrel a Ali po prehre už nikdy viac do ringu nevstúpi.

Ani jedno tvrdenie nebola pravda. Obaja súperi sa streli ešte dvakrát. O tri roky neskôr sa opäť boxovalo v Madison Square Garden, kde mal tento raz viac síl na svojej strane Ali. Druhý duel v New Yorku však bol len predohrou zápasu, ktorý vstúpil do dejín ako 'Thrilla in Manila'.

Na Filipínach to bol skutočný krvák, ktorý sa skončil veľkolepým triumfom Muhammada Aliho. „Frazier je po mne druhý najlepší boxer na svete, Boh mu žehnaj!“ odkázal Najlepší, ako znie Aliho prezývka, svojmu súperovi.

Dve boxerské legendy zostali po konci kariéry blízkymi priateľmi. Frazier zomrel 7. novembra 2011 vo veku 67 rokov na rakovinu pečene.

Muhammad Ali sa dožil o sedem rokov viac. Svet opustil v júni 2016 po dlhom boji s Parkinsonovou chorobu.