Lauda: Šampión, ktorý prežil svoju smrť

Červená šiltovka a tvár poznačená ťažkou haváriou neodmysliteľne patria k formule 1. Nikiho Laudu, ktorý v nedeľu oslávil 60. narodeniny, preslávili víťazstvá, comebacky a nezlomná vôľa.

Do histórie športu sa Rakúšan Andreas Nikolas Lauda zapísal ako trojnásobný majster sveta. Autá mu učarovali, no jeho sny o pretekárskej kariére narážali na odpor zámožnej rodiny.

Tá nesúhlasila s jeho nadšením. Otec-priemyselník rátal, že by mohol byť nasledovníkom v rodinnom biznise, no syn sa rozhodol inak. Zavážil vraj zážitok z mladosti, keď starý otec sľúbil Nikolasovi za úspešné ukončenie strednej školy auto.

Vnuk s ťažkosťami zvládol skúšky a pokorne si prišiel po odmenu. „Auto? Čo ti šibe? Zabudni na to!" zahriakol ho dedo, ktorý bol bankárom. Niki sa s nedobrou skúsenosťou posťažoval svojmu otcovi a ten mu odvetil: „Mne v tvojom veku sľúbil za rovnaké skúšky koňa, no nik〜dy mi ho nekúpil." Mladík Lauda sa pre nevôľu najbližších rozhodol, že pôjde svojou cestou. Auto si zaobstaral sám.

Aristokrat

Lauda však nikdy svoj pôvod nezaprel. Aj v motošporte si zachoval spôsoby a charizmu aristokrata. Bol chladný a priamy, v pretekoch priam vypočítavý.

„Vždy som žasol nad tým, ako premyslene jazdil. Často sa držal vzadu, v tréningoch bol pomalý a potom v správnej chvíli zaútočil ako blesk. Vždy premýšľal o situácii hlbšie než ostatní," povedal o Laudovi technik tímu Ferrari Fritz Indra.

O päť rokov po vstupe do športu už slávil prvý titul majstra sveta v tíme Ferrari. Vstup do ďalšej sezóny mal rovnako úžasný. Vyhrával jedny preteky za druhými. Prišla však Veľká cene Nemecka.

Tá sa v roku 1976 jazdila na 22,8 km dlhom klasickom okruhu, proti ktorému malo odborové združenie jazdcov výhrady pre slabé bezpečnostné opatrenia.

„V druhom kole som vybral ľavú zákrutu na desiatom kilometri, vnútrajškom som sa dotkol betónového zvodidla. Auto vo vyše dvestokilometrovej rýchlosti stratilo kontakt s vozovkou," toľko si pamätal pred ťažkou haváriou. Vzápätí vletel do plota, odrazil sa a za ním jazdiaci Ertl, Lunger aj Edwards sa už nemohli vyhnúť. Laudovi pri náraze odletela prilba a jeho vozidlo sa vznietilo.

Plastiku odmietol

Ertl bežal po hasiaci prístroj, ďalší dvaja sa snažili vytiahnuť jazdca z auta. Nedalo sa. Vtom pribehol Talian Merzario, na plamene nedbal, priskočil k Laudovi rozopol mu pásy a spolu s Lungerom ho vytiahol z kokpitu.

Havária vyzerala hrozivo. Najviac však Laudovi poznačili oheň a splodiny z horiaceho paliva, ktoré mu poškodili pľúca. Upadol do kómy. Kým ho transportovali na kliniku v Mannheime, farár mu dal posledné pomazanie.

V tom momente by bolo zázrakom, ak by pretekár vôbec prežil. Nieto ešte dokončil sezónu. Lekárom sa však podarilo jeho stav postupne stabilizovať.

Červená šiltovka

„Keď som precitol, priniesli mi lekári zrkadlo. Viečka som si musel otvoriť rukami, hlava bola spálená, krk a nos na nepoznanie," vravel o pocitoch v nemocnici.

Plastiku odmietol, nechal si urobiť len operácie na očiach a ušiach. „So svojím výzorom po havárii som nikdy nemal problémy. Takto vyzerám a hotovo."

Od havárie prešlo šesť týždňov a Rakúšan opäť jazdil. Druhý titul pridal o rok na to.

Lauda bol cieľavedomý a vedel sa dobre predať. Preto ako prvý pretekár vo formule prekročil v zárobkoch hranicu milióna dolárov (v roku 1978).

Navyše uzavrel s koncernom Parmalat doživotnú sponzorskú zmluvu. Firmu propagoval na červenej šiltovke, ktorú mal vždy na sebe. V roku 2003 však Parmalat po účtovnom škandále skrachoval. Dnes je na slávnej šiltovke logo švajčiarskej technologickej firmy Oerlikon.

Lauda Air

V roku 1979 sa uprostred sezóny náhle rozhodol, že končí s kariérou. „Nebudem stále jazdiť dokola ako idiot," bolo jediným zdôvodnením.

Pretekárske auto vymenil zo dňa na deň za lietadlo. Vlastnil leteckú licenciu a na preteky často sám lietal. „Napadlo mi, že by som mohol skúsiť podnikať v leteckej doprave. Zdalo sa mi, že by z toho mohla byť životaschopná firma," spomína.

V roku 1979 prevzal leteckú koncesiu od spoločnosti Alpair a založil Lauda Air. Začínal s jedným lietadlom v máji 1979. O dva roky sa jeho spoločnosť ocitla v ťažkostiach. Lauda musel založiť vlastný dom, aby získal pôžičku.

Dobrý zárobok prinútil motoristického šampióna vrátiť sa na okruhy. V roku 1984 pridal svoj tretí majstrovský titul. Získal ho s rozdielom pol boda pred tímovým kolegom Alainom Prostom. Menší rozdiel história F1 už nikdy nezažila. Kariéru ukončil v dalšej sezóne. Svet motorov však dodnes prakticky neopustil. Vo formule 1 pracoval ako poradca tímu Ferrari aj športový komentátor.

Druhá nehoda

Od roku 1986 sa opäť vrátil k lietaniu. Svoje lietadlá Lauda sám pravidelne pilotoval. Dával im poetické mená podľa slávnych hudobníkov - Mozart, Johann Straus či John Lennon.

Dňa 26. mája 1991 však prišla nečakaná správa. Mozart, čiže Boeing 767, havaroval pri thajskom Bangkoku. Pád lietadla neprežil nik z 223 ľudí na palube. Aerolíniám to prinieslo negatívnu popularitu a poškodilo imidž firmy.

Lauda sa všemožne snažil príčinu tragédie objasniť. Pátral na mieste nešťastia, neskôr podmienky pred nehodou skúšal v leteckom simulátore. A prišiel na to, že za pád lietadla je zodpovedný výrobca. Málokto však tomu veril. Oficiálne vyšetrovanie trvalo takmer rok a Laudove závery potvrdilo. Išlo o konštrukčnú chybu.

Od nehody však Lauda Air začali postupne upadať a pre množstvo problémov v roku 2000 Lauda svoj podiel vo firme predal.

Podľa zmluvy s Austrian Airlines dva roky nesmel podnikať v leteckom priemysle. Po uplynutí dvojročnej lehoty sa však do biznisu vrátil. Kúpil krachujúcu spoločnosť Aero Lloyd a premenoval ju na Niki. Dnes vlastní deväť lietadiel, lieta na 35 linkách a napriek svetovej kríze plánuje expanziu.

„Ak to nevyjde ani teraz, moje tretie aerolinky by sa mohli volať Andreas," vtipkuje Lauda.