Skutočný film o krasokorčuľovaní? Bolo by v ňom veľa sĺz a plaču

Pred dvanástimi rokmi debutoval na majstrovstvách Európy práve v Tallinne. Jazdil s tromi rôznymi partnerkami, zažil šampionát na domácom ľade i nenapodobiteľnú atmosféru olympiády. Tanečník na ľade LUKÁŠ CSÖLLEY je v súčasnosti tréner aj choreograf. V rozhovore pre Sportnet počas ME v Tallinne hovoril aj o nepoznaných stránkach svojho športu.

Aj vy ste typ trénera, ktorý pri ľade akoby odtancuje celý program, keď jazdia jeho zverenci?

Bez toho pérovania to nejde. Je prirodzené, keď človek pozná každý krok, vie presne, ktoré sú kritické momenty. Ale snažím sa krotiť, aby som nebol príliš teatrálny. Keďže mám vedľa seba Barbaru, musím to vybalansovať.

Barbaru Fusar-Poli si určite pamätajú aj tí diváci, ktorí sledujú krasokorčuľovanie len príležitostne; so svojím partnerom Mauriziom Margagliom vyhrali majstrovstvá Európy v roku 2001 v Bratislave. Pamätný bol aj jej smrteľný pohľad na olympiáde v Turíne, keď ju partner pustil v originálnom tanci a obaja spadli. Je veľmi emotívna a vášnivá žena. Aká je spolupráca s ňou?

Ona je taká a nebude sa meniť. Ale myslím si, že to je veľké pozitívum, lebo ona do toho dáva všetko. Keď je človek zapálený a má rád to, čo robí, tak to dáva aj športovcom energiu. Aj ja sa snažím takto fungovať, dať do toho maximum. Športovci to cítia a vrátia vám to.

Vnímate ju inak teraz, keď ste už jej kolega, ako predtým, keď vás trénovala?

Vzťah sa samozrejme zmení, rešpekt je však základ. Veľa sa od nej učím, lebo má obrovské skúsenosti. Na druhej strane si myslím, že tým, že som nedávno skončil, mám na veci mladý pohľad, ešte si pamätám niektoré emócie, momenty, ktoré možno ona už zabudla.

Myslím si, že tím funguje dobre, keď je tam mix mladých trénerov a takých, ktorí už majú veľa skúseností a vyspelý pohľad.

Ako vzniká konkrétna choreografia?

Keď príde pretekár, ktorého nepoznáte, je to dosť náročné. Nepoznáte, ako cíti hudbu, aký má charakter. Najlepšie je teda, keď už trošku poznáte toho človeka a viete, akým smerom sa ubrať. Najlepšie programy sú tie, ktoré sú ušité na mieru – vtedy choreograf zvládol svoju prácu, bol schopný nájsť dobrú hudbu a postaviť jazdu tak, aby fungovala.

Práca sa teda začína tým, aby sme pochopili, s kým pracujeme. Potom nasleduje výber hudby. To je základ, aby hudba mala miesta, kde sa dajú umiestniť prvky. V tancoch je to samozrejmosť, ale už aj u sólistov sa čoraz viac sleduje aj to, aby daný prvok bol dokonale v hudbe.

Po výbere hudby nasleduje samotná choreografia: nájsť správne prvky, kroky, nasadiť ich presne na konkrétne miesta. Keď vznikne takáto kostra, tak sa to ešte cibrí. Na prvých pretekoch vidíme, čo funguje a čo nie, čo treba možno zmeniť. Program počas sezóny ako keby dozrieval.

Môže sa každý, kto už má nejakú istotu na ľade, naučiť krasokorčuliarske pohyby a kroky? Sú filmy, v ktorých sa z hokejistu stáva krasokorčuliar…

Sú to len filmy. Taký film, ako skutočne funguje korčuľovanie, ešte nenatočili. Bol by určite zaujímavý, ale možno by to ani nebolo dobré pre ten šport.

Čo by bolo v takom filme?