Hovorí o sebe, že namiesto rovnej cesty si vždy vyberie ten najkľukatejší chodníček, ale napokon vždy dôjde ku svojmu cieľu.
Oľga Beständigová tvorila s bratom Jozefom najúspešnejšiu krasokorčuliarsku športovú dvojicu v ére samostatnosti. Športová verejnosť však netušila, že takmer počas celej kariéry bojovala s bulímiou.
Keď bola nútená ukončiť aktívnu kariéru, dostala ponuku z tureckej šou Buzda dans, tamojšieho ekvivalentu populárnej súťaže Hviezdy na ľade.
Počas druhého ročníka ju dali dokopy s členom bronzového tureckého reprezentačného tímu na MS 2002, futbalistom Ilhanom Mansizom. Spolu vyhrali šou, ale v hlave slovenskej krasokorčuliarky sa zrodil bláznivý nápad: čo keby jazdili aj súťažne?
Beständigová s Mansizom sa predstavili aj na olympijskej kvalifikácii v Oberstdorfe pred ZOH 2014. Hoci neuspeli, ich príbeh zaujal nielen krasokorčuliarsky svet.
Niekdajšia slovenská krasokorčuliarka vyrozprávala svoj životný príbeh v novej knihe Ľadová vášeň.
Sportnet vám z nej prináša úryvok.
Nežer! Alebo sa vyvracaj!
Keď som sa dala na športové dvojice, dospievala som aj fyzicky. V šestnástich som mala prvýkrát menštruáciu a začalo sa meniť aj moje telo, čo je prirodzená vec.
Predtým som mohla zožrať aj koňa. Bola som vždy najtenšia, malá, výbušná. Baby mi závideli, že môžem jesť čokoľvek a nepriberiem.
A potom bum, prásk. Príchodom prvej menštruácie sa začali aj prvé problémy s postavou. Ten prechod bol veľmi tvrdý.
Ako baby-partnerky nás zvykli vážiť na sústredeniach, pred pretekmi a podobne. Najhoršie bolo, že pred všetkými. Bolo to ponižujúce, bolestivé. Dodnes mám z toho hrôzu, blok.
Jeden čas som dokonca dostala zo zväzu papierik, na ktorý napísali dátumy a k dátumom hmotnosť, ktorú musím mať, šlo v podstate o chudnutie.
Bolo treba ísť k športovému lekárovi, ktorý ma odvážil, napísal na papier, podpisom a pečiatkou potvrdil pravosť a toto bolo treba odovzdať na zväz. Keď bola hmotnosť nižšia, bolo to len dobré.
Návod alebo pomoc k dosiahnutiu požadovanej váhy však nebola žiadna. Dnes vám výživoví poradcovia povedia, čo môžete a čo nie. Neexistuje, že každý dostane to isté lajstro. Rovnaké veci nefungujú na každého.
Ja som vtedy nedostala nič. Takže som tápala, informácie žiadne, len samé nežer, nejedz sladké, nejedz tukové. Pre zdravý vývin a vysoké športové nasadenie sú všetky zložky výživy dôležité, avšak dôležité je množstvo, kvalita a aj čas, kedy ich konzumovať.
Tieto informácie boli pre mňa absolútna neznáma, preto som vtedy pri chudnutí robila veľa chýb.
Ovocie je zdravé, však? Večer som zvykla zjesť aj osem pomarančov! Čo to znamená? Hotová sacharidová bomba!
Také množstvo večer už telo nedokáže spracovať, spotrebovať a ukladá sa vo forme tukov. Nechápala som, veď som zjedla len pomaranče.
Poznámky k hmotnosti alebo žiadosti, teda skôr príkazy k chudnutiu, prichádzali od každého zainteresovaného. Od trénerov, vedenia, rozhodcov a samozrejme mi to pripomínal aj brat.
VIDEO: Krátky program Beständigovcov na MS 1999
Potom mi na deväť mesiacov vynechala menštruácia. Odborne sa to nazýva amenorea. U vrcholových športovkýň to vôbec nie je ojedinelé, ale je to veľmi nebezpečný stav. Čím dlhšie trvá, tým je zložitejší a nebezpečnejší, môže sa to skončiť aj fatálne.
Úbytkom hmotnosti sa znižuje aj percento tuku v tele, čo je základ pre tvorbu estrogénu a vplyvom chudnutia sa tieto pochody menia. Často sa preto stáva, že ženy neskôr nemôžu otehotnieť. Dnes si klopem na hlavu, že napriek tomu, čím som prešla, mám prenádherného syna.
Keď som prestala menštruovať, navštívila som gynekológa. Vtedy som vážila 43 kilogramov a mala som celkom fajn nastavený režim stravovania. Aj som sa najedla, ani som nebola hladná, aj mi to stačilo. Len teda ten malinký a kozmetický problém, že som prestala menštruovať.
Doktor mi teda nastavil hormonálnu antikoncepciu, ktorú som začala užívať. Jedla som úplne rovnako ako predtým, nič som nezmenila, no za jeden mesiac som pribrala sedem kilogramov. To znamená, že som dosiahla váhu 50 kg.
Vtedy sa začali tie najťažšie a dlhé peripetie: ako schudnúť, čo jesť, kedy jesť, ako jesť. Metabolizmus bol rozhádzaný a veľmi dlho som sa nevedela dostať do nejakej stabilnej polohy.
Väčšinou mi radili: „Nežer!“ Vravela som, že hej, ale keď nejem, mám až taký pocit hladu, že človeku je na vracanie, hoci má prázdny žalúdok.
A bolo mi povedané: „Tak sa vyvracaj!“
Viete si predstaviť, čo sa odohráva v hlave 18-ročnej baby, keď jej niekto dá takúto radu?
Tak som začala vracať.
Vývratky pod posteľou
Najskôr sa človek hanbí, že sa to vôbec deje.
Trvalo to neuveriteľných desať rokov a potom ešte recidívy na psychickej úrovni alebo jednorazovo. Tie momenty došli vždy v zlých mentálnych rozpoloženiach.
Človek to jednoducho nevymaže.
Povedala som si, dobre, zjem aj to, čo nemôžem a vyvraciam to. Však to je v poriadku, som v pohode, nič sa nedeje. S jedlom rastie chuť.
Potom som skĺzla na takú úroveň, že som si nakúpila nezmysly, všetko čo najviac nevhodné, sladké aj slané a nažrala sa. Najlepšie, keď nebol nikto doma. V tom najhoršom štádiu som vracala päť- až desaťkrát denne. Naozaj som sa až prepchala, volá sa to binge eating disorder, prejedanie sa.
Ten chtíč, túžba sa doslovne nažrať, vychutnať si všetky možné chute, nadopovať sa dopamínom, uchlácholiť sa, akoby to všetko bolo najviac v poriadku, zjesť zakázané a nakoniec to aj tak vyvracať.
Toto bol vtedy môj cieľ, túžba, spôsob, tá barlička, ktorá mi mala pomôcť na ceste k vysnívanej figúre.
Prvý raz som skúšala vracať samozrejme doma, ale nepamätám si presný deň. Keď som začala, tak som už neskončila. Vždy som sa samozrejme klamala, že nemám žiadny problém.
VIDEO: Voľná jazda Beständigovcov na ME 2001 v Bratislave
Upokojovala som sa, že je to v pohode, žiadnu bulímiu nemám, aj sa dokonca normálne najem. Pri tej všetkej záťaži bolo nutné aj jesť, aby som mala energiu.
Dôležité bolo, aby nikto nevidel, koľko toho zjem. Najlepšie bolo tieto husárske kúsky stvárať vtedy, keď som bola sama. Potom som len musela nájsť vhodné miesto, kde to vyvrátim.
Keď sa nedalo ľuďom vyhnúť, dopredu som si musela spraviť prieskum, kam to vyvrátim. Najhoršie to bolo na recepciách, banketoch, pretekoch, počas cestovania. Dopredu som rozmýšľala, ako to spraviť, aby ma nebolo počuť, aby sa mi nerozmazal mejkap. Aj tak som mala uslzené, vypleštené, červené oči, bolo to vidieť.
Potom sa ma ľudia pýtali, čo sa deje a vymýšľala som si nezmysly: „Á, niečo mi padlo do oka.“
Bolo to náročné, únavné, nechutné. Vracala som do všakovakých vrecúšok, do vedra, nechávala som to pod posteľou, keď boli všetci doma. Človek to chce urobiť čo najnenápadnejšie, strávi veľa času na záchode, splachuje vari päťstokrát a potom to už začína byť podozrivé a ostatní sa vypytujú: „Čo sa deje, čo sa deje?“
Vracala som do sprchy, do vane, bárskde, pri pochôdzke so psom do kríkov. Časom som už poznala všetky miesta, kde môžem. Hanbila som sa, rozbúšilo sa mi srdce, červenala som sa, bolo mi to nepríjemné. Nerozprávala som o tom, ani som to neriešila, ani s psychológmi.
V tom čase to bolo veľmi zahanbujúce. Bolo nepredstaviteľné povedať niekomu: „Vieš čo, vraciam do vedra a mám ho tu pod posteľou, vývratky vo vedre, úplná pohoda, uf.“
V tom najhoršom období som sa vážila hádam aj päťstokrát za deň. Keď vypiješ pol litra vody, tak máš náhle aj o pol kilogramu viac a ty tam vidíš to strašidelné číslo, že si pribrala! Bol to des.
Prečo sa mi toto deje?
Nad ničím iným som nerozmýšľala, len nad tým, čo budem jesť, kde to vyvrátim. S tou chuťou, s akou som jedlo doslova žrala, som ho súčasne však doslova nenávidela.
Jedlo ma doslovne držalo v okovách, vo väzení seba samej. Nenávidela som jesť v spoločnosti kohokoľvek, lebo som sa cítila previnilo, že vôbec niečo jem.
Aj keď sa len bavilo o jedle, mne búšilo srdce, mala som červené rumence na tvári, bola som úplne vyklepaná. Nemala som rada túto tému.
Na pretekoch ma zachraňovalo Salko, sladké kondenzované mlieko. Chlapská časť sa pri švédskych stoloch na raňajkách, obedoch, večeriach napchávala kadečím, kým ženy a teda aj ja nejakou mrkvou a podobnými šmakocinkami. Tvárila som sa pritom “fakt” nadšene.
Mala som však jednu vychytávku, na ktorú mi nikdy nikto neprišiel. Moje fantastické Salko. Ja som si krásne spravila kávičku a do toho som si šupla to kondenzované mliečko a krásne si sosala.
Ako mladé dievča som sa samozrejme chcela páčiť, chcela som dokázať, že viem byť chudá. Dosť často mi hovorili, že som sprostá, že na to nemám, nie som dosť dobrá. Nepočúvalo sa to ľahko, no ja som v kútiku duše verila, že opak je pravdou, že na to mám.
Mala som vytýčené jasné ciele, chcela som niečo dokázať. A táto sila mi zostala do dnešného dňa vo všetkom, aj keď to nebolo vždy priamočiare.
Neviem, kedy si rodičia všimli, že vraciam. Mamina to zvykla so mnou občas riešiť, ale nikdy sme k tomu nepristupovali tak, že niečo vymyslíme. Len mi vynadali, že som sprostá, a pokračovalo to ďalej. Riešenia som nemala. Ani na to, ako dosiahnuť stabilnú hmotnosť vhodnú hlavne pre seba a pre moje okolie.
Keď som bola v štádiu, že som sústavne vracala, začala som byť z toho dávenia strašne unavená, mentálne a aj fyzicky. Ako som si neustále strkala ruku do úst, spravila som si na nej odtlačky od zubov, niekedy až do krvi, z čoho mám viditeľné, hoci malinké jazvy dodnes.
Vtedy som si hovorila: Prečo sa mi toto deje? Dokedy to budem páchať a prečo to musím robiť? Predstavovala som si, koľko asi budem mať rokov, keď budem bez bulímie. Tak strašne som už chcela byť bez tejto závislosti!
Bulímia nesúvisela vyložene so športom. Tá jej najhoršia forma prichádzala v najhorších mentálnych nastaveniach, keď som nevedela, ako ďalej. Bol to môj útek mimo seba samej. Taká barlička v živote. Alebo jednoducho volanie o pomoc.
Dnes už je to za mnou a som s tým dávno vyrovnaná. Nemôžem však povedať, že by som na to niekedy nemyslela a že by sa mi to nepremieľalo v hlave.
V tom čase som sa nemala s kým o tom otvorene porozprávať. Postupne som sa naučila rozprávať o veciach, ktoré iní pokladajú za tabu. Vždy som bola papuľnatá, dnes som ešte papuľnatejšia, ostrieľanejšia, preto sa už o tejto téme nebojím otvorene rozprávať.
Keď som mala 15-16 rokov, bola som veľmi tichá, hanblivá. Dnes už som dosť okresaná, obrnená, už s tým viem pracovať. Mala som úžasnú školu života, a teraz si môžem povedať, že som veľmi kvalitne a dobre obrúsený diamant.
Môže sa stať čokoľvek, ale človek ide ďalej. Bolieť ma to bolí, mrzieť ma to mrzí, ale neposeriem sa z toho. Rozhodne nie.
