Hovorí o sebe, že namiesto rovnej cesty si vždy vyberie ten najkľukatejší chodníček, ale napokon vždy dôjde ku svojmu cieľu.
Oľga Beständigová tvorila s bratom Jozefom najúspešnejšiu krasokorčuliarsku športovú dvojicu v ére samostatnosti. Športová verejnosť však netušila, že takmer počas celej kariéry bojovala s bulímiou.
Keď bola nútená ukončiť aktívnu kariéru, dostala ponuku z tureckej šou Buzda dans, tamojšieho ekvivalentu populárnej súťaže Hviezdy na ľade.
Počas druhého ročníka ju dali dokopy s členom bronzového tureckého reprezentačného tímu na MS 2002, futbalistom Ilhanom Mansizom. Spolu vyhrali šou, ale v hlave slovenskej krasokorčuliarky sa zrodil bláznivý nápad: čo keby jazdili aj súťažne?
Beständigová s Mansizom sa predstavili aj na olympijskej kvalifikácii v Oberstdorfe pred ZOH 2014. Hoci neuspeli, ich príbeh zaujal nielen krasokorčuliarsky svet.
Niekdajšia slovenská krasokorčuliarka vyrozprávala svoj životný príbeh v novej knihe Ľadová vášeň.
Sportnet vám z nej prináša úryvok.
Bude to hlupák a nemehlo
Pred druhou tureckou šou mi oznámili až na mieste, koho budem mať za partnera.
Ilhan Mansiz. Futbalista.
No, vravím, dokelu.
Pretočili sa mi oči, bude to nejaký hlupák a nemehlo.
S týmto nastavením som prišla druhý deň do štúdia. Bola som tam v predstihu, čakala som, kým dôjde. Zrazu sa zjavil chlapík, mal na hlave olivovo zelenú šiltovku a kapsáče rovnakej farby.
Podišla som k nemu a smerom dohora mu vravím: „Ty si tuším môj partner.“
Odstupom času sme si povedali, čo nám vtedy prebehlo v hlave.
V tej mojej sa mlelo: „Wow, krásny chlap, ale bože, futbalista, to bude otrasné!”
On bol tiež v rozpakoch: „Toto malé čudo, to čo je akože?“
Prišli sme však na ľad – a sadli sme si ako riť na šerbeľ. Všetko do seba zapadlo.
Ilhan mal vtedy tridsaťdva rokov, v živote predtým nestál na ľade, ani v podstate nevedel, že nejaké krasokorčuľovanie existuje. Prvýkrát stúpil na ľad, keď vedel, že bude súčasťou šou, vravel mi, že asi tak štyrikrát sa postavil na ľad v korčuliach.
S produkčnou spoločnosťou mal podpísaný dvojprojekt a to bola jedna z jeho podmienok, pôjde do šou, ak bude účinkovať aj v televíznom seriáli.
Keď bol Ilhan na majstrovstvách sveta, ja som bola z univerzity na turistickom kurze a pozerali sme zápasy. Matne si pamätám, že tam bol Turek, v červenom alebo v bielom drese a so samurajským vrkočom.
Viem aj to, že Turci senzačne skončili na treťom mieste a Ilhan strelil v histórii posledný “zlatý gól”. Nebola som však do toho veľmi zažratá, futbal nikdy nepatril medzi moje top športy.
Všetky moje predsudky o futbalistoch sa lusknutím prsta po našom stretnutí rozplynuli. Aj preto viem, že netreba ľudí súdiť vopred a už vôbec nie podľa obalu.
Do určitej miery je to samozrejme prirodzené, ale až keď človek spozná pozadie, lepšie spozná danú osobu a uvidí veci z inej strany, často zmení názor.
U Ilhana to bolo presne tak. Je veľmi bystrý a šikovný. Má neskutočný športový talent, drajv a chtíč. Boli sme v tomto rovnakí. Veľa sme trénovali, spolu sme sa ťahali a učili navzájom. Klobúk dole pred jeho športovým majstrovstvom.
Samozrejme, veľa vecí bolo treba cibriť. Nebol to ten vysoký stupeň korčuľovania, ale len šou.
Pri výbere prvkov do jednotlivých programov som dostala voľnú ruku – a ako inak, vždy som išla do najťažších. Počas šou sme sa naučili dvojitý split twist, vysoké dvíhačky, špirály smrti, headbanger, aj nejaké piruety a skoky, čo dokázal aj sám Ilhan.
Ak profi krasokorčuliar dvihne babu nekrasokorčuliarku nad hlavu, jej úlohou je sa spevniť. Ja som však musela veriť chalanovi, ktorý na korčuliach v živote nestál.
Toto všetko sme zvládli.
Ilhan mal obrovský dar a tým bolo aj to, že sa veľmi rýchlo učil, bol zo všetkého nadšený. V živote som nevidela tak šikovného jedinca. Samozrejme, mal naučené pohyby z futbalu, čo bolo občas kontraproduktívne pri korčuľovaní.
Lepšieho partnera som si však nemohla priať, bol ozaj veľmi šikovný, fyzicky zdatný, učenlivý a ešte ku všetkému miloval všetky výzvy, pred ktoré som ho v šou postavila. Trénoval, chcel a vedel makať, čo sa prejavilo aj v našich vystúpeniach.
Ešte dnes, keď si pozriem naše spoločné jazdy, často mi vyhŕknu slzy do očí.
Bol to jeden z mojich najkrajších momentov a časov na ľade. Konečne som si korčuľovanie užívala plnými dúškami a mohla som naplno zúročiť všetok dril, všetky buzerácie.
A úplne najúžasnejší benefit bol, že som zarábala. Čo viac si človek môže priať, že robí to, čo miluje a ešte aj peniažky zarobí. Vážim si, že takúto možnosť vôbec mám, že celý život robím to, čo ma baví.
Všetko dopadlo fantasticky
Naša finálová jazda v šou bola celkom náročná. Zaradili sme do nej vysokú dvíhačku, tzv. hviezdu, dvojitý twistovaný lutz, aj headbanger, či spoločnú piruetu. Po odjazdení sme sa radosťou z dobrého výkonu objali a čakali ako to dopadne.
Na obrazovke sme videli len percentá pre oboch finalistov, ale nevedeli sme, ktoré komu patria. Napokon sa naplnili slová organizátorov. Naozaj mi dali partnera, s ktorým som to vyhrala! Bola to eufória a neskutočná radosť.
Úprimne, išla som tam s tým, že vyhráme a Ilhan vlastne tiež… Nemohlo sa to lepšie skončiť. Všetko dopadlo fantasticky!
Po šou sme sa obaja vrátili domov na Silvestra. Cestovala som na Slovensko a Ilhan do Nemecka. Hneď po prílete domov mi vravel: „Mohla si ísť so mnou.“
Vtedy sme už boli pár aj mimo ľadu. Už pri prvom stretnutí som bola ohromená Ilhanovým zjavom, lietali mi z neho motýliky v brušku.
Medzi nami to iskrilo hneď od začiatku a vyústilo to do vzťahu. V šou sme sa snažili na to neupriamovať pozornosť, ani sme nevystupovali ako pár. Diváci o tom nevedeli, ale ľudia v štábe to vnímali, lebo ma nikdy nenašli v izbe. Bolo to verejné tajomstvo.
Ilhan je v Turecku veľká hviezda a asi ani preto nechcel otvorene hovoriť o našom vzťahu. Aj to chápem, no niekedy ma to bolelo. S odstupom času si poviem, že ak už na začiatku sú prekážky, dôvody, prečo to tajiť, tak tam asi nie je niečo v poriadku. No veľmi sa mi páčil a tak som veľa vecí prehliadala.
VIDEO: Finále súťaže Buzda Dans
Čo jej šibe?
Veľmi veľa sme sa rozprávali o svojich športových skúsenostiach, zážitkoch, svojich splnených, aj nesplnených snoch. Rovnako sme preberali súkromie, rodinu, skrátka všetko, spoznávali sme sa.
Naše rozhovory nemali konca-kraja. Zdôverila som sa mu, že veľmi túžim ísť ešte na olympiádu, že mi chýba súťaženie. Sám sa pýtal na veľa vecí, aj to, prečo nemám partnera, či je to také ťažké si ho nájsť.
Mne už vtedy skrsla myšlienka… Teda skôr som si už začala byť istá, že by to mohlo byť aj reálne. Hneď prvým vstupom na ľad mi to spontánne napadlo.
Keď mohol môj bývalý tréner Craig Sheperd, bývalý hokejista, korčuľovať s krasokorčuliarkou, olympijskou víťazkou Nataliou Mishkutionokovou, ktorá sa tiež podieľala na našej príprave, prečo by som to ja nezvládla s futbalistom? Práve oni dvaja boli dôvod, prečo som tomuto nápadu verila.
Ilhan na mne videl, že veľmi chcem. A tak sa ešte počas šou spýtal: „Čo keby som bol tvoj partner?“ Odvetila som: „Samozrejme.“
Prečo by som si hľadala partnera krasokorčuliara, keď si môžem zobrať futbalistu?! Veď prečo by som si vybrala jednoduchšiu cestu, keď môžem ísť aj tou najzložitejšou?
Z kola na kolo, ako sme prechádzali ďalej, zvládali sme čoraz náročnejšie prvky. A keď sme už vtedy zvládali množstvo náročných párových elementov, prečo by sme nezvládli aj skutočné preteky, ak by sme riadne zamakali?
Pozerali sa na nás cez prsty. Čo jej šibe? Je normálna? Ale ja som si šla svoje, neprekážalo mi to a snažila som si to nevšímať.
Nad Ilhanom tiež krútili hlavami, nechápali, prečo sa vôbec na také bláznovstvo dal.
Na ľade som Ilhana učila všetko od piky a dal mi občas poriadne zabrať. Veľa sa pýtal, chcel mať vždy vo veciach jasno. Sama som v podstate na ľade robila veľmi málo. Na chvíľku som prestala pracovať na svojom vlastnom rozvoji, Ilhan ma musel dobehnúť. Všetko v tom momente bolo o ňom.
V tomto štádiu sme na trénera ani nemohli pomyslieť, na čo by nám bol? Nemali by sme mu veľmi čo predviesť.
To obdobie bolo z mentálneho hľadiska veľmi náročné, nudné, priam frustrujúce. Jediná osoba, ktorá tomuto projektu absolútne verila, som bola ja.
A, samozrejme, moja mamina, lebo vie, že som veľmi tvrdohlavá a nepoľavím z toho, čo si zaumienim.
Raz chcel, raz nechcel
Ilhan tomu veril, ale nemal takú víziu ako ja. On to chcel, nejakým spôsobom po tom túžil, no občas v tom nevidel význam a zmysel. Trápili ho aj míňajúce sa peniaze, veď sme prakticky žili z jeho úspor.
Bolo to s ním náročné, raz chcel, raz nechcel. S futbalom skončil pre problémy s kolenom, no našiel si veľmi dobrého fyzioterapeuta, ktorý mu ho dal dohromady. Preto sa pohrával s myšlienkou, či sa nevráti na zelené trávniky.
Po trištvrte roku sme sa rozišli, bol koniec. To bolo jedno z mentálne najťažších období, aké som zažila.
Bola som v zlom rozpoložení, neprítomná, rozrušená, veľmi hlasno mi bilo srdce, nevedela som sa upokojiť. Nedokázala som byť ani sama so sebou. Nevedela som byť s ľuďmi, ale ani sama. Kam mám ísť, dokelu?
V tej samote a hlučnom období ma držalo nad vodou len to, že už nejakú dobu mala dohodnutý odchod do Dánska ako trénerka a hneď za tým profi šou v Mexiku.
Mala som konečne ako-taký vietor do plachiet, víziu, konečne som začala žiť. S Ilhanom sme sa dlho nerozprávali, nekomunikovali.
VIDEO: Krátky program Beständigovej a Mansiza na Nebelhorn Trophy 2013
Pred odchodom do zahraničia za prácou som bola ešte na sústredení so svojím bývalým trénerom Alanom Spieglom, aspoň mierne ma to dostávalo do iných myšlienok.
Keď som odišla do Dánska, stále som nebola v poriadku. Medzičasom sme však opäť začali s Ilhanom komunikovať. Konečne som sa upokojila, po tom konštantnom strese. Ilhan mi chýbal. Veľmi.
Už som vedela, že plánuje za mnou prísť, ale zatiaľ som netušila kedy. Na nových, neznámych miestach som neistá, moje vnútorné GPS nefunguje úplne najlepšie. No Ilhan bol v tomto fantastický. Došla som jedného dňa na tréning a hovoria mi „Oli, niekto ťa vonku čaká.“
Otvorím dvere – a tam stál Ilhan.
Vykríknem na neho: “Ty blázon!“
A objali sme sa.
