Žiaril v Lige majstrov, neskôr odpadol. Šaman z Petržalky chodí po hradoch

Tridsaťtisícový kotol v srbskom Belehrade sledoval v auguste 2005 v poslednom predkole Ligy majstrov obrovskú drámu. Domáci Partizan verzus Artmedia Petržalka. Penaltová lotéria. Keď Nenad Brnovič zlyhal, na Slovensku vypukli veľké ovácie.

Jedným z hrdinov Artmedie bol brankár JURAJ ČOBEJ (49) . Vyslúžil si prezývku Šaman.

Na obrovský úspech podceňovaného klubu spomína dodnes, mnohokrát so spoluhráčmi v šiestej lige.

Na futbal nezanevrel ani po náročnej operácii mozgu, v súčasnosti chytá za klub TJ Slovan Bardejov – Dlhá Lúka, kde je aj tréner.

Aké je to chytať na dedine?

Futbal od najnižšej súťaže po najvyššiu je pre brankára všade rovnaký. Všade musí chytať strely, takže v tom nevidím žiadny rozdiel. Cítim rovnaký tlak na seba ako v prvej lige.

Áno, na dedine sú slabší hráči, ale majú rovnakú snahu ako tí ligoví. Pre brankára je ťažšie chytať strely od amatérov, pretože ich nevie prečítať.

Netuším, ako to kopnú a kam lopta pôjde. Profesionáli majú, naopak, všetko natrénované.

Aj na dedinách padajú krásne góly, stačí si pozrieť videá na internete. Veru, brankári sa tu zapotia.

Zapotia sa niekedy viac ako v prvej lige?

V Lige majstrov som nemal toľko roboty ako v šiestej lige. Keď sme hrali s Artmediou v Porte, šlo na moju bránu 28 striel, čo je dosť.

Ale minule mi prišlo video z Kľušova a mal som 46 zákrokov. Ani dedinských futbalistov by som nepodceňoval, mnohí majú svoju kvalitu.

Ako sa vám darí v súťaži?

Sme na prvom mieste, no odohrali sme len sedem zápasov. Šesť sme vyhrali a jeden remizovali. Náskok máme zatiaľ jeden bod, verím, že to narastie.

V kabíne máme výbornú partiu a skvelých fanúšikov. Trúfnem si povedať, že piatu ligu by sme hravo zvládli.

Mali sme tu však menší konflikt, preto sme minulý ročník vôbec nehrali. Prihlásili sme sa pre istotu teda o súťaž nižšie. Predsa, rok sme nemali prax.

Amatérsky futbal má na Slovensku momentálne stopku, ako sa udržujete v kondícii?

Nijako. Brankár kondíciu nepotrebuje. Na tréningu je nutná, ale v zápase vôbec. Pre 99 percent brankárov je v stretnutiach dôležitá skôr psychická pohoda, aby mali všetko v poriadku v hlave.

Keď sme hrali v Glasgowe proti Rangers, Ľubo Kamenár mi na rozcvičke kopol zopár lôpt do rúk a potom som len ležal.

Keď som sa išiel pred zápasom prezliecť do dresu, tréner Michal Hipp mi hovorí: Juraj, veď ty si sa vôbec nerozcvičil.

Ja som mu len odvetil: Trénerko, ja tu dnes gól nedostanem, takže pokoj.

A tak sa aj stalo, remizovali sme 0:0.

Veľa ste toho pochytali aj pri dvoch bezgólových remízach v poslednom predkole Ligy majstrov 2005/06 proti favorizovanému Partizanu Belehrad. Tiež to bola psychická pohoda?

Samozrejme. Pri penaltovom rozstrele som bol odhodlaný ísť aj kopať, no nedalo sa to zmeniť.

Keď sa proti mne rozbiehal Pierre Boya, tak zbledol, že som vedel, že ho mám. Tak aj bolo.

Začal som si veriť, bol som úplne pokojný. Keď som chytil aj pokus Nenada Brnoviča, nedošlo mi, že je koniec.

Chytal som loptu na dvakrát ako v zápase. Až potom som zistil, že je to zbytočné. Boli sme v skupinovej fáze Ligy majstrov.

Ako vyzerali postupové oslavy?

V Belehrade sme nemali ani šampanské. Takmer dvesto vojakov nás strážilo, aby sa nám nič nestalo. Eskorta nás odprevadila na letisko.

Až v lietadle sa trošku popilo. Keď sme prišli do Bratislavy, autobus nás zaviezol rovno do baru prezidenta klubu pána Kmotríka.

Posedeli sme a na druhý deň sme už o deviatej mali tréning.

Pamätné je tiež víťazstvo 5:0 v druhom predkole proti Celticu Glasgow.

Keď sme postúpili cez Kajrat Almaty, tréner Vladimír Weiss prišiel do šatne a povedal: Tak chlapci, teraz sa môžete predať.

Ale že sa stane toto by som v živote nepovedal. Treba povedať, že všetky góly padli po nacvičených akciách.

Keď si to tak teraz premietnem hlavou, päťka Celticu? To sa už nikdy nebude opakovať.

Ako spomínate na odvetu v Škótsku, kde ste prehrali 0:4, no aj tak ste postúpili?

Nikdy by sme tam tak vysoko neprehrali, pokiaľ by nezlyhala logistika. Nebudem menovať firmu, ktorá nám mala ušiť dresy, no ani pred odletom neboli hotové.

Narýchlo sme šili nové v Šamoríne a s tými sme o dve hodiny neskôr leteli na zápas. Nik by neveril, že niečo také je možné v Lige majstrov. Ale my sme boli výnimka.

V prvom polčase sa Jano Ďurica zrazil s Johnom Hartsonom, ktorého cena bola vyššia ako cena všetkých hráčov Artmedie. Roztrhol si dres.

Keďže sme nemali druhý, museli sme hrať desiati. A v oslabení sme dostali dva góly. Na druhý polčas mohol Jano nabehnúť v drese Antona Šoltisa, ktorý bol na tribúne.

V závere nás domáci totálne rozobrali, ale postup sme si už ustrážili. Po rokoch to znie smiešne, ale vtedy nám nebolo všetko jedno. Nemať na Lige majstrov aspoň dve sady dresov.

Nesmiem zabudnúť na fanúšikov, ktorých bolo v Glasgowe asi 150, no my sme ich povzbudzovanie počuli a vnímali. Vážim si ich aj po rokoch.

Na ktoré zápasy z Ligy majstrov nerád spomínate?

Psycho bolo na San Sire s Interom Miláno, ktorý hral pre trest bez divákov. Takmer stotisícový štadión a nebolo tam ani nohy? Chápem, aké to majú dnešní futbalisti ťažké, keď hrajú pred prázdnymi tribúnami.

Možno si zvykli, ale futbal bez divákov nie je futbal.

Heroický výkon ste podali v Porte, kde ste prehrávali 0:2, no nakoniec ste vyhrali 3:2.

Skoro sme už prehrávali 0:3, ale podaril sa mi pekný zákrok a karta sa otočila. Z ojedinelej akcie sme pred prestávkou stav skorigovali na 2:1.

Potom prišiel do šatne Vlado Weiss, nedával žiadne pokyny. Ani sa nepýtal, či je niekto zranený. Len pred odchodom na ihrisko zakričal zopár štipľavých slov. Pomohlo to.

Pomer stirel bol 28:3 pre Porto a my sme vyhrali 3:2. Do čoho sme kopli, to bol gól. Chlapci z Porta boli po zápase poriadne frustrovaní.

Boli ste blízko postupu do skupiny, ale nakoniec vás oň pripravil jediný gól. Ako ste to vnímali?

Treba sa spýtať pána rozhodcu Merka. Znášali sme to ťažko. Doma za stavu 0:0 sme mohli dať Portu gól, ktorý by nás posunul ďalej. Blažej Vaščák strieľal do odkrytej brány, ale lopta zastala pred čiarou, kde stála voda.

Keď ju chcel dokopnúť do siete Pepe ho zápasníckym chvatom stiahol na zem, čistá penalta, ale rozhodcovia nepochopiteľne nepískali. Keď sme videli video, hlavný rozhodca faul vidieť nemusel. Ale asistent určite áno.

Škoda. Boli sme nahnevaní ako nikdy. Nepostúpili sme len o skóre.

Od vášho úspechu ubehlo pätnásť rokov, no stále sa slovenským klubom nepodarilo dosiahnuť také výsledky v skupinovej fáze Ligy majstrov. Kde je problém?

Keď sa na Slovensku dosiahne úspech, vždy sa celý káder rozpredá do zahraničia. V decembri 2005 sme mali skvelý tím, no v januári 2006 už polovica chlapcov v kabíne nebola.

Všetko je o financiách a v týchto smeroch sa svetovým gigantom nemôžeme rovnať.

V roku 2005 ste prekonali vážnu operáciu mozgu. Čo sa presne stalo?

Hrali sme proti Portu, cítil som sa úplne normálne. O tri dni neskôr som sa chystal na futbalovú slávnosť do Stropkova.

Sedel som v aute a zavolala mi mama, že mám kúpiť papriku. Zaparkoval som auto a zrazu mi prišlo zle. Odpadol som. Mal som šťastie, že som sa vrátil do obchodu. Keby som pokračoval v ceste autom, mohlo to dopadnúť tragicky.

Vtedy sa špekulovalo, že to bude znamenať koniec vašej kariéry. No opak bol pravdou.

Nádor nebol zhubný, ale bol na zlom mieste. Našťastie, bol som v rukách odborníkov. Podstúpil som komplikovanú operáciu a všetko vyšlo na výbornú. Ďakujem všetkým lekárom za starostlivosť.

Chytanie mi neodporúčali, ale ja bez futbalu neviem žiť.

V roku 2008 sa do Artmedie vrátil Vlado Weiss a vyhrali sme ligu aj Slovenský pohár. V najvyššej súťaži som nastúpil len na zopár zápasov, ale v pohári som chytal všetky okrem finále.

Boli sme kvalitný tím, dosiahli sme double. Na sústredení v Rakúsku sme sa však dozvedeli, že pán Komtrík kúpil Slovan.

Povedal, že bude sponzorovať aj nás, no všetci vieme, ako to dopadlo.

Štadión, kde hral účastník Ligy majstrov, začal chátrať a petržalský klub sa musel odraziť od dna. Držím súčasným funkcionárom palce, aby sa im darilo.

Čomu sa venujete dnes?

Pracujem v Kultúrno-turistickom centre v Bardejove a venujem sa trénovaniu mužov. Pred prestávkou súvisiacou s covid-19 sme na tréningy chodili traja, teraz šestnásti.

Predtým sme mali zadarmo umelú trávu a nikto neprišiel. Teraz sa všetci lámu na snehu, ľade a sú radi. Hádam im to vydrží aj do súťaže (smiech).

Okrem futbalu navštevujem hrady a zámky, na Slovensku som ich pochodil 128 a v zahraničí 158.

Záľubu som si našiel tiež v záhradke. A pivečko? To samozrejme musí byť každý deň. Niektorí chodia na kávu a ja zas na pivo (smiech).

Máte ešte nejaké futbalové prianie?

Aby nám konečne povolili naplno športovať, pretože pohyb je dôležitý. Keď niekto potrebuje test do lesa a do obchodu nie, je to choré.

Verím, že sa situácia čoskoro zmení a na jar sa vidíme na futbalových ihriskách.