Streda, 4. augusta, 2021Dnes je Deň Matice slovenskej, Meniny má Dominika, Dominik

Dokázal Selvek odpustiť Košiciam? Viac ako hokej už ho zaujímajú marhule

Ján Selvek. (Autor: SITA)
Vladimír Mezencev|31. máj 2021 o 23:00

Ján Selvek oslávil životné jubileum.

V reprezentácii neodohral ani jedno stretnutie, ale všetci tí, ktorí u nás hokeju rozumejú, vyslovujú jeho meno s úctou a patričným rešpektom. Nečudo, veď je živou legendou najrýchlejšieho kolektívneho športu nielen v Košiciach, ale na celom Slovensku.

Pred dvoma desaťročiami sa v jeho prípade doslova zastavil čas. Je to stále ten istý JÁN SELVEK, plný síl, optimizmu, v neustálom pohybe, ktorý nemá rád vysedávania a prázdne debaty. Majster Československa a trojnásobný slovenský šampión oslavuje 80 rokov.

Narodili ste sa pod Vysokými Tatrami, v Poprade, kolíske nejedného vynikajúceho hokejistu. Žeby naše veľhory až tak veľmi ovplyvňovali gény chlapcov, ktorí v tomto meste prichádzali na svet?

Realita bola trochu iná. V časoch môjho detstva v priemere pri každom druhom obytnom dome počas celej zimy sa rodičia detí starali o prírodnú ľadovú plochu na ktorej nechýbali ani mantinely. Takto v mojom rodnom meste začínala nejedna generácia budúcich hokejistov.

Má na sebe síce hráčsky dres, ale obliekol si ho v roku 1986 po získaní titulu majstrov Československa, ku ktorému doviedol svojich zverencov z VSŽ Košice. (Autor: Archív)

Talent ako vy nemohol uniknúť ani tým, ktorí zodpovedali za výbery brancov do vojenských telovýchovných jednôt. Na rozdiel od futbalu vtedy existovali iba dve kvalitné hokejové Dukly, jedna v Jihlave, tá hrala v najvyššej súťaži a ďalšia, druholigová v Litoměřiciach. Čím bolo toto obdobie pre vás výnimočné?

Na povinnú dvojročnú vojenskú službu som narukoval v roku 1960 ale v Jihlave sa pre mňa miesto nenašlo. Vojenčinu som si teda odohral v Litoměřiciach, s ktorými sa nám v roku 1961 podarilo postúpiť do I. ligy, v nej sme však zotrvali iba jednu sezónu. Nasledoval teda zostup, ale pre mňa to bola vysoká hokejová škola.

Po zoblečení uniformy ste sa vrátili do Popradu, ale v roku 1964 sa už vaše meno ocitlo na súpiske Dukly Košice. Dovtedy bola tradícia, že najlepší hráči spod Tatier odchádzali do Slovana Bratislava. Prečo to neplatilo vo vašom prípade?

Nuž, asi som bol prvou výnimkou. Ani neviem, či ma vlastne belasí chceli. Košickí funkcionári sa jednoducho dohodli s popradskými a ja som odišiel do Dukly. Nielen pre Košice, ale pre celý slovenský hokej to bol historický rok 1964, kedy sa mesto dostalo na prvoligovú hokejovú mapu. Mužstvo Dukly tvorili príslušníci armády až na mňa. Ja som bol medzi vojakmi jediný civil a formálne ma zamestnali vo Východoslovenských železiarňach.

Prvoligový dres Košíc ste obliekali šesť sezón. Bolo to v časoch, kedy sa mužstvo umiestňovalo v spodnej polovici tabuľky. Žiaľ, skončili ste vo veku 30 rokov, pričom aj dnes si mnohí vaši obdivovatelia z tých čias myslia, že váš odchod bol predčasný. Ako to s odstupom času vnímate?

Samozrejme, nechcel som ukončiť kariéru v elitnej súťaži, odchod ma mrzel, ale nedalo sa nič robiť. Vtedy sa už tridsiatnik považoval za športového dôchodcu a okrem toho niektorí noví tréneri, ktorí prichádzali tvrdili, že im nezapadám do koncepcie. Nuž, aj takéto situácie patria k športu. Ešte rok som pôsobil v Prešove v mužstve národnej ligy a potom prišiel definitívny koniec.

Našťastie nie s vaším pôsobením v hokeji. Dali ste sa na trénerskú dráhu a na rozdiel od niektorých vašich kolegov s hrdosťou spomínate na časy, ktoré ste strávili medzi najmladšími pri ich učení hokejovej abecedy.

So žiakmi i dorastencami sme získali nejeden majstrovský titul, s niektorými, ktorí vtedy prešli mojimi rukami, sme sa potom stretli aj v seniorských tímoch. Pri všetkej skromnosti mám stále dobrý pocit z toho, že štyri roky som sa svedomite venoval iba deťom a tínedžerom, čo už dnes nie je samozrejmosť. Mnohí začínajúci tréneri chcú túto etapu preskočiť a začínať svoju kariéru vo vrcholových tímoch mužov. To sa jednoducho nedá.

Potom prišiel váš trénerský prechod k dospelým. Po krátkej, ale nevyhnutnej škole v úlohe asistenta ste sa stali prvým trénerom mužstva VSŽ Košice. V ročníku 1985/86 ste s tímom, v ktorom bolo vtedy ešte veľa hráčov s neznámymi menami vybojovali titul majstrov Československa. Ako si na to spomínate?

Samozrejme, zisk majstrovského titulu bola veľká udalosť a navždy zapísaná nielen do dejín klubu. Osobne mám však radosť aj z toho, že sa mi podarilo zostaviť taký kvalitný útok, akým bolo trio Miro Ihnačák – Ján Vodila – Igor Liba.

Tréner Ján Selvek a útočník Igor Liba po zisku československého titulu v roku 1986. (Autor: ŠTARTFOTO - JÁN SÚKUP)

V Košiciach, ktoré sú už takmer sedem desaťročí vašim trvalým domovom, vás nosili na rukách a vyhadzovali do vzduchu. Veľakrát, keď bolo zle, tak vás funkcionári prosili aby ste sa vrátili, ale na druhej strane ste z VSŽ a neskôr ich nástupcu HC museli odísť vtedy, kedy ste s tým vôbec nerátali. Pritom k spomínanému federálnemu titulu ste v Košiciach pridali so svojimi zverencami aj dva slovenské. Odpustili ste im?

Človeku v mojom veku sa chce spomínať iba na tie lepšie a krajšie obdobia života. No, čo už, čo bolo, to bolo... Až osemkrát som sa vrátil späť k železiarom, či dnes k oceliarom. To už niečo hovorí o mojom vzťahu ku košickému hokeju.

Keď sa vysloví meno Selvek, tak ho každý spája s historickým titulom majstrov Československa v roku 1986. Na prekvapenie – málokto však aj s vaším pôsobením v reprezentačnom celku Slovenska. Prečo?

Bolo to v rokoch 1994-96, bol som vtedy asistentom prvého trénera slovenskej reprezentácie v ére samostatnej republiky Júliusa Šuplera. V Bratislave sme úspešne absolvovali majstrovstvá sveta B-skupiny (1995) a zaslúžene postúpili tam, kam sme už mali patriť skôr, teda medzi elitu. Celá republika žila týmto šampionátom, všetky stretnutia boli beznádejne vypredané i keď niekedy išlo skutočne o neatraktívnych súperov. O rok neskôr, teda v roku 1996 som mal to šťastie byť po boku Jula Šuplera aj pri historickej premiére našej reprezentácie v A-skupine majstrovstiev sveta.

Oslovili sme niekoľko vašich bývalých zverencov rôznych vekových kategórii a všetci o vás hovoria iba v tom najlepšom. Zdôrazňujú, že ste veľmi charizmatická osoba, ktorá každému do očí povedala pravdu, a to aj bez ohľadu na to, či bola príjemná alebo nie. Nespôsobovalo vám to v hokejovom kolektíve problémy?

Osobne si myslím, že niekedy som si mal zahryznúť do jazyka a byť ticho. S hráčmi som prežíval všetko, radosti z víťazstiev, sklamania z prehier. Jednoducho povedané, žil som s nimi v dobrom i zlom, vedel som sa vžiť do ich myslenia i situácií. Veď sám viem, čo hráč prežíva, keď sa mužstvu nedarí, alebo naopak, kedy si myslí, že šnúra úspechov bude bez väčšej námahy pokračovať ešte veľmi dlho.

Čo vám počas vašej hráčskej kariéry urobilo najväčšiu radosť?

Keď som v ročníku 1964/65 dal vo vtedajšom Gottwaldove rozhodujúci víťazný gól a my sme sa zachránili v lige. Radosť by som mal aj vtedy, keby som si mohol ubrať niekoľko desaťročí a nastúpiť na stretnutie s mojím ideálnym mužstvom ktoré by tvorili brankár Holeček, Edo Svoboda, Pažitný, Nedvěd, Rys, Kolláth, Dratva a samozrejme ja.

Keď už sme pri tých desaťročiach, kde a v čom sa skrýva tajomstvo neustáleho pozitívneho myslenia, pevného zdravia a závidenia hodnej životnej energie?

Nuž, možno je niečo aj v mojich génoch, ale predovšetkým v celej našej rodine. Som ženatý už 57 rokov a moja vďaka patrí manželke, ktorá má veľkú zásluhu na tom, že som zdravý, spokojný a môžem sa tešiť z každého prežitého dňa. Mám radosť z mojich dvoch synov a rovnakého počtu vnúčat, potrpím si na ne, i keď študujú už mimo rodných Košíc.

Na adresu vedenia i realizačného tímu HC Košice sa v uplynulej sezóne zniesla silná vlna kritiky. Mužstvo so slávnou tradíciou sa dokonca neprebojovalo ani do play-off. Čo ste si vtedy pomysleli?

Nepatrím medzi tých, ktorí sa bezhlavo púšťajú do kritiky toho, čo nepoznajú. Košický hokej už sledujem iba sporadicky a tak o situácii v klube veľa neviem. Akurát sa pripájam k tým hlasom, že pokiaľ hlavný tréner bude z Fínska tak jeho asistent by mal byť našinec.

Nech mi všetci tí, ktorí mi fandili ako hráčovi i trénerovi odpustia, ale teraz ma viac zaujíma to, či sa v lete dočkám dobrej úrody marhúľ. Veď okrem rodiny ma naplňuje pohodou a spokojnosťou práca v mojej záhrade.

Liba o Selvekovi: Na hráčov dokázal nakričať, ale neurážal ich

Ako charakterizuje jubilujúceho Jána Selveka jeho dávny zverenec Igor Liba, majster sveta z roku 1985, jeden z najlepších československých hokejistov 20.storočia?

„V kabíne i na ľade dokázal hráčov spájať a maximálne motivovať. Predsa však – existovala akási neviditeľná hranica medzi skúsenými oporami mužstva a mladými hokejistami. Každý veľmi dobre vedel, čo je jeho povinnosťou a čo si môže dovoliť. Na hráčov dokázal aj nakričať, nie ich však urážať. Mal k nim individuálny prístup a na druhej strane k nemu patričný prirodzený rešpekt.

V mojom prípade zo vzťahu tréner – hráč sa zrodilo úprimné priateľstvo. Síce sa nestretávame pravidelne, ale tie neplánované a náhodné stretnutia sú o to radostnejšie, veď si stále máme čo povedať, predovšetkým pospomínať. Teším sa, že sa v dobrom zdraví a pohode dožil takého významného životného jubilea a i keď kvôli koronavírusu ho teraz neoslávime, určite príde čas, kedy si spolu štrngneme na jeho ďalšie spokojne prežívané roky.

Július Šupler, prvý tréner slovenskej reprezentácie vôbec (1993-95) na adresu jubilanta sa vyjadril stručne, ale o to výstižnejšie: „Úspešný tréner s náročným, no ľudským prístupom“.

Vizitka Jána Selveka

Narodil sa 31.mája 1941 v Poprade a v súčasnosti je najstarším žijúcim hokejistom v Košiciach, ktorý hral v I. československej lige.

S hokejom začínal v rodnom meste, povinnú vojenčinu absolvoval spočiatku v druholigovej Dukle Litoměřice, s ktorou v sezóne 1960/61 postúpil do najvyššej súťaže. Z nej však vojaci po jednom ročníku vypadli.

Po návrate domov hral za Poprad, ktorý sa stal účastníkom I.SNHL. V roku 1964 prestúpil do VTJ Dukla Košice, nováčika elitnej ligy, ktorá mala 12 účastníkov. V roku 1967 Dukla prešla do TJ VSŽ Košice a Selvek bol jej hráčom do roku 1970. Hráčsku kariéru ukončil o rok neskôr v druholigovom Prešove.

Po trénerskom pôsobení v mládežníckych celkoch sa v sezónach 1978-1981 stal asistentom Miroslava Nitku, trénera železiarov. Krátko viedol mužstvá Dubnice a Liptovského Mikuláša, v rokoch 1985-87 opäť stál na striedačke Košičanov. V tejto etape svojej trénerskej kariéry, konkrétne v ročníku 1985/86 dosiahol svoj najväčší úspech – titul majstra Československa. Potom opäť trénoval Dubnicu, „odskočil“ si do druholigových Vítkovíc, znovu sa vrátil do Košíc, aby po jednej sezóne odišiel do talianskych Álp, konkrétne do Cavalese. Tam za ním prišiel Igor Liba, ktorý pomohol k záchrane tamojšieho tímu v najvyššej domácej súťaži. Z Talianska sa vrátil na Slovensko, viedol VTJ Michalovce (1992-93) aby opäť „zakotvil“ v Košiciach.

K federálnemu titulu pripojil s HC Košice ďalšie dva národné (1995,1999). Pri reprezentačnom tíme SR pôsobil vo funkcii asistenta trénera Júliusa Šuplera v rokoch 1994-1995. Trénerskú kariéru definitívne ukončil v roku 2006. Trénerské dvojice tvoril aj s takými hokejovými osobnosťami ako Vincent Lukáč a Bedřich Brunclík.

Súvisiace články