Utorok, 21. septembra, 2021Meniny má Matúš
Bývalý tréner slovenskej futbalovej reprezentácie Ján Kocian. (Autor: TASR)
Prémiový obsah
Pavol Spál|20. jún 2020 o 00:00

Rakúšan podľa neho pískal tendenčne.

Bol prvým Slovákom, ktorý si zahral v slávnej Bundeslige. Na majstrovstvách sveta v roku 1990 bol najstarším hráčom federálneho tímu. JÁN KOCIAN mal tridsaťdva a šéfoval obrane. Všetko výborne zapadlo: eufória z novej slobody a cesta do štvrťfinále majstrovstiev sveta.

Ubehlo tridsať rokov od chvíle, keď si Česi a Slováci naposledy spolu zahrali na svetovom šampionáte. Kocian v rozhovore pre SME opisuje, ako sa dostal ešte za socializmu do Nemecka. Spomína na najväčší úspech kariéry aj na to, ako reprezentáciu poškodil rakúsky rozhodca Helmut Kohl.

Postup na svetový šampionát ste vybojovali v roku 1989, keď padol totalitný režim. Ľudia boli v eufórii. Ako ste to vnímali?

Ja som to až tak nevnímal, lebo som od roku 1988 pôsobil v nemeckom FC St. Pauli. Informácie som mal sprostredkované z domu. Vtedy ešte nebola technika ako dnes. Neexistovali mobilné telefóny či satelitné prenosy.

V Nemecku ma zastihol pád Berlínskeho múru aj zmena režimu v bývalej NDR. A potom to už išlo. Až po majstrovstvách sveta som si uvedomil, že v kádri bol rovnaký počet Slovákov a Čechov, čiže 11:11. Nemyslím si však, že by v tom bol zámer trénerov, aby boli obe krajiny spokojné. Rozhodli sa podľa výkonnosti.

V roku 1988 ste sa stali prvým Slovákom, ktorý sa dostal do Bundesligy. V tom čase bol ešte socializmu. Ako sa vám to podarilo?

Kritériá boli vtedy prísne. Hráč musel mať aspoň tridsať rokov, na konte viac ako dvesto zápasov vo federálnej lige a musel byť reprezentantom Československa. To som spĺňal.

Najťažšie bolo to, aby ste po tridsiatke niekde zohnali angažmán. Aby niekto hráča z východného bloku v tomto veku ešte chcel. Väčšinou sa po tridsiatke chodilo do Rakúska. Nemal som vtedy v úmysle odchádzať, chcel som pokračovať v Banskej Bystrici.

Situácia sa však vyvinula tak, že sme boli s olympijským tímom na turnaji v Malajzii a v Singapure. Zrejme sa mi darilo, lebo ma tam oslovil jeden nemecký manažér. Pýtal sa ma, či si viem predstaviť, že by som odišiel na Západ, do Nemecka. Samozrejme, že som prikývol.

Potom ma pozvali na skúšku, čo zase nebolo jednoduché, lebo som bol členom československej armády a jej členovia mali dupľovane ťažšie sa dostať vtedy von. A to nielen natrvalo, ale aj na doložky. Dukla Banská Bystrica mi umožnila ísť na skúšky.

MS vo futbale 1990 očami Jána Súkupa: fotogaléria

23.6.2020

Lákal vás bundesligista. Ako ste to vtedy vnímali?

Zaujímavé bolo, že keď ma zavolali na skúšku do St. Pauli, manažéra som sa spýtal, čo je to za klub. Povedal som mu, že o ňom nič neviem. Informácie sme vtedy mali veľmi strohé. Poznali sme Bayern Mníchov, možno Frankfurt. Ale FC St. Pauli? Nepoznal som ich.

Postúpili vtedy práve z druhej ligy do najvyššej súťaže. Predstaviteľov klubu som na skúške presvedčil. Chceli, aby som tam zostal a do republiky sa už nevracal. Celý pobyt som si počas skúšky predĺžil na desať dní.

Absolvoval som s nimi sústredenia a vznikol problém u nás v Banskej Bystrici.

Dočítajte tento článok
s predplatným sportnet.sk

Predplatné si môžete kedykoľvek zrušiť.

Máte už konto alebo predplatné? Prihláste sa

Súvisiace články