Zvládol veci, ktoré si iní nevedeli predstaviť. Everest bral Psotka ako náhradný program

BRATISLAVA. Druhovia a kamaráti mu zavše hovorili, že je ako perpetum mobile. Stroj, ktorý sa nikdy nezastaví.

Ale súviselo to s jeho schopnosťou neúnavne šliapať v horách a vynášať veľké náklady. Príroda a hory boli jeho veľká vášeň.

Jozef Psotka bol jedna z najvýraznejších osobností slovenského výškového horolezectva. Pred 40 rokmi vystúpil spoločne so Zoltánom Demjánom a šerpom Ang Ritom na najvyššiu horu sveta Mount Everest.

Po veľkej eufórii však prišiel o dva dni zmar. Juzek, ako ho lezecká komunita volala, pri zostupe zahynul.

Upísal sa horám

Psotka bol rodák z Košíc a k lezeniu ho zlanáril kamarát.

„Spolužiak z gymnázia ma v jednu jesennú nedeľu roku 1949 pozval na výlet s horolezcami do Zádielskej doliny. Mal som pätnásť a pol roka a ani nie 50 kíl. Nadviazali ma na lano a vystúpil so mnou na Cukrovú homoľu. Obrovský zážitok! Vzrušenie, úzkosť, strach, hrdosť, radosť som pocítil pri výstupe, na vrchole a zostupe! Tento zážitok ma zasiahol ako blesk, horolezectvo sa mi stalo láskou na prvý pohľad,“ spomínal Psotka na svoje začiatky.

Vo Vysokých Tatrách začal liezť aj náročné výstupy, vyliezol postupne niekoľko prvovýstupov a 20-ročný sa zúčastnil na prvom zimnom prechode hlavného hrebeňa Vysokých Tatier spolu s Kluvánkom, Lehotským, Kelem a Vozatárom.

Po tom, ako svoj prechod dokončili, pred bývalou Kežmarskou chatou ich čakala početná skupina priateľov a svoje dojmy sprostredkovali naživo vo vysielaní Československého rozhlasu.

V tom čase už bol dobrovoľný člen Horskej záchrannej služby a horám sa v podstate upísal naplno. Založil lyžiarsky klub, v ktorom viedol aj synov, bol predseda horolezeckého oddielu Slávia a organizoval lezecké sústredenia.

Miloval beh a udržiaval sa vo forme. Tréningovo dokázal prebehnúť hrebeň Nízkych Tatier za dva dni, ale často behával aj v Karpatoch. Lyžoval a bol vzor v udržiavaní v telesnej kondícii.

„Jožo ma očaril, pretože bol ústretový. Stali sme sa priateľmi. Sledovať ho pri lezení na skalách bolo úžasné. Mal ohromný talent. Neskôr sme boli susedia na Ostredkoch. Bývali sme v panelákoch oproti sebe,“ spomína Marián Šajnoha, bývalý šéf Jamesu aj člen viacerých výprav do Hindukúšu a Himalájí.

„Druhou jeho črtou bolo, že bol ochotný. Ak bolo treba vyraziť na pátračku, že sa niekto nevrátil z túry či z lezenia, tak bol ochotný vyraziť aj o polnoci. Často pomohol a zachránil veľa ľudí.“ 

Psotka vyštudoval Elektrotechnickú fakultu na SVŠT a po škole nastúpil ako odborný asistent na fakulte. „Špecializoval sa na silnoprúd. Robil pokusy s bleskami,“ hovorí Psotkov syn Ján.

Podľa Švajnohu však v zamestnaní nenapredoval. „Na vedeckú kariéru kašlal. Až do smrti bol odborný asistent. Nechcel sa posúvať. Svoj čas venoval horám,“ vraví. 

Z Tatier sa postupne vydal na skusy do Álp, postupne prišli expedície do stále vyšších hôr. Nasledoval Kaukaz, Altaj, Hindukúš a Himaláje.

Výstup sa zmenil na boj o život

To, že je silná osobnosť a v horách je oporou aj pre spolulezcov, dokázal na Matterhorne v roku 1967. V severnej stene pri pokuse o zimné prelezenie Bonattiho cesty prišlo k tragédii. Pri páde zahynul Stanislav Lednár. Dramaticky sa zhoršilo počasie. Traja horolezci strávili v stene šesť nocí.

„Bolo mínus 40 stupňov, vietor fúkal v poryvoch a my sme nemali dnešný výstroj. Jediná cesta bola hore. Nakoniec sa nám podarilo dostať do bezpečia,“ spomínal Ján Ďurana v dokumente Juzek. Trojica v extrémne zlom počasí vyliezla na vrchol a začala zostupovať.