Má 24 rokov, dvakrát vyhral Stanleyho pohár. Aké sú ďalšie Černákove méty?

„Prosím vás, čo sa tu deje?“ pýtala sa pani v strednom veku a za ňou ďalší. V utorok podvečer postávala pred historickou radnicou v centre Košíc početná skupina ľudí.

Čakali na ERIKA ČERNÁKA, ktorý do rodného mesta priniesol slávny Stanley Cup. Vlani sa to pre pandémiu nepodarilo, tentoraz už áno.

„Je to skvelý pocit. Sníva o tom každý hokejista. Teším sa na to, ako to oslávim so svojimi najbližšími,“ tešila sa opora Tampy Bay Lightning.

Černák zároveň vyjadril vďaku všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na príchode najslávnejšej hokejovej trofeje do metropoly východného Slovenska.

Pre neskorší príchod Stanleyho pohára na Slovensko hrozilo, že ho verejnosť neuvidí. Napokon sa to podarilo. Aký bol váš hlavný zámer s ním?

Chcel som ho predovšetkým ukázať mladým hokejistom z HC Košice i okolitých miest. Pre nich je to veľký zážitok. Škoda, že sa tieto plány trocha narušili a pohár prišiel o čosi neskôr.

Tradíciou je naložiť si do Stanley Cupu svoje obľúbené jedlo. Na Slovensku sa už z neho jedli bryndzové halušky i držková. Ako to bude vo vašom prípade?

Ja sa trocha vynájdem a dám si doň môj obľúbený segedínsky guláš.

Pred osemnástimi rokmi doniesol do Košíc Stanleyho pohár Jiří Bicek. Boli ste vtedy pri tom?

Nie. Bol som ešte veľmi mladý a nemal som ani tušenie o tom, že sa to raz podarí aj mne. Jirka som pozval aj na súkromnú časť programu. Myslím si, že bude rád, keď uvidí pohár znova.

Trofej ste vyhrali už dvakrát. Dajú sa tie pocity porovnať?

Boli to rozdielne emócie. Ide o najnáročnejšiu trofej, ktorú možno v hokeji vyhrať. Už v prvom roku to bolo úžasné. Niečo, čo sme ešte nikdy nezažili. Tohto roku to však bolo ešte o dosť krajšie. Mali sme na tribúnach fanúšikov a mohli si to užiť s nimi. A navyše sme mohli pohár doniesť do rodných miest. Takže druhý zisk Stanleyho pohára beriem o čosi vážnejšie.

Pri tohtoročných oslavách došlo k poškodeniu vrchnej časti pohára. Ako si na to spomínate?

Popravde, oslavy si veľmi nepamätám... Ale nie. Áno, nastala situácia, pri ktorej pohár spadol. Boli sme pri oslavách ukrátení o dni, počas ktorých ho opravovali. Myslím si však, že sme si ho užili dostatočne.

Stanleyho pohár váži vyše pätnásť kilogramov. Disponujete mohutnou postavou, je pre vás náročné dvihnúť ho nad hlavu?

V tých emóciách to ťažké určite nie je. Počas druhého roka som už na to bol zvyknutý a vedel som, ako mám s pohárom narábať. Takže to bolo bez problémov.

Čo vám vírilo hlavou bezprostredne po zdvihnutí pohára priamo na ľade?

Všetka drina, ktorú som hokeju obetoval. Moja cesta do NHL nebola jednoduchá. Musím poďakovať rodine i blízkym, bývalým trénerom a spoluhráčom, ktorým vďačím, že som sa mohol dostať na najvyššiu úroveň. Ten moment je skutočne neopísateľný.

Môže Tampa Bay pomýšľať na víťazný hetrik? Naposledy sa to podarilo New Yorku Islanders, ktorý v rokoch 1980-83 triumfoval dokonca štyrikrát v rade. Odvtedy už uplynulo takmer štyridsať rokov.

Ťažko hovoriť dopredu, každý tím robí pre úspech maximum. Manažment Tampy opäť ukázal výborné ťahy. Stratili sme niektorých hráčov, ale prišli k nám skúsení Corey Perry či Brian Elliot na pozíciu brankárskej dvojky. Do novej sezóny ideme vždy s veľkými očakávaniami. Dúfam, že aj tentoraz budeme úspešní.

Tampa nachádzajúca sa na Floride sa vyznačuje celoročne horúcim počasím. Je už v súčasnosti hokejovým mestom?

V NHL nikdy neviete, kto môže Stanley Cup vyhrať. Popravde, po výmene z Los Angeles som nemal veľké očakávania. Myslel som si, že veľa fanúšikov na zápasy chodiť nebude, ale opak bol pravdou. Štadión bol od prvej chvíle vypredaný, fanúšikovia sú úžasní. Posledné dva roky sme im dopriali to, čo si zaslúžili.

Akú záľubu mimo hokeja ste si v Tampe obľúbili?

Počas sezóny veľa voľného času nie je. V poslednom období to navyše pre koronu bolo ešte viac nabité. Môj najlepší zážitok je asi to, keď sme po zisku druhého Stanleyho pohára jazdili na skútroch a plavili sa na lodiach pred obrovským množstvom ľudí. Budem si to pamätať do konca života.

Máte prezývku Drago, po známej postave z kultovej filmovej série Rocky. Ako k tomu došlo? Oslovujú vás v klube aj inak?

Začalo sa to mojou prvou bitkou. Povedali mi, že sa naňho podobám a odvtedy mi to nejako prischlo. Tréneri a ľudia, ktorí sa o nás starajú, používajú vlastné prezývky, ktorými nás volajú.

Ako hodnotíte svoju pozíciu v tíme?

V závere posledných finálových zápasov som bol na ľade, čo potvrdzuje, že mi v Tampe veria. Na ľade dostávam veľký priestor. Zlepšil som si aj osobné štatistiky, na ktoré však veľmi nehľadím. Prvoradý je pre mňa úspech tímu.

Dôveru cítim napríklad aj tým, že ma ochránili pri drafte, keď do ligy pribudol nový tím Seattle Kraken alebo z mítingu s generálnym manažérom. Moje dojmy sú pozitívne a v klube by som rád zostal čo najdlhšie.

V čom ste sa zlepšili po odchode do Ameriky?

Každý hráč musí dozrieť. Bez ohľadu na to, či ide o NHL, slovenskú ligu alebo inú. Mne sa to podarilo aj vďaka kvalitnému partnerovi v obrane Ryanovi McDonaughovi, ktorý mi pomáhal od prvého dňa po príchode do Tampy. Mal som okolo seba lídrov, od ktorých som sa naučil veľa. Teraz už viem, kam sa mám na ľade postaviť a čo je moja úloha.

Ako je to byť už v mladom veku vzorom?

Veľmi to nevnímam. Myslím si, že som ten istý človek ako predtým. Možno je to cítiť na záujme fanúšikov a médií, ale nechcem si to veľmi pripúšťať k telu.

Zmenila vám sláva život?

Určite to mení situáciu, keď ste známejší. Napríklad keď idem do kina, ľudia si ma všimnú, majú záujem o spoločnú fotku. Musím si dávať väčší pozor, čo robím pomimo hokeja, ale myslím si, že ak to má človek v hlave v poriadku, nemal by s tým mať veľký problém.

Stále máte len 24 rokov. Aké ciele si dávate do ďalšej časti kariéry?

Zatiaľ som získal, čo som mohol. Na Slovensku, v kanadskej juniorke i NHL. Najkrajšie by bolo vyhrať niečo so slovenským tímom. Sme hokejová krajina a dúfam, že hokej už u nás pôjde len hore.

Chcem zároveň pogratulovať chlapcom, ktorí vybojovali postup na olympiádu. Napriek tlaku to zvládli na jednotku. Z mojej strany to bola smola. Mal som zranenia a tím ma nepustil hrať kvalifikáciu. Bol som z toho nešťastný, ale verím, že NHL nám umožní štart na olympiáde a dokážeme zložiť najsilnejší tím.

Predstavovala by olympiáda s účasťou hráčov NHL jeden z vrcholov vašej kariéry?

Určite áno. Kým v prípade Stanleyho pohára ide o klubový úspech, olympiáda je niečo úplne iné. Hráči reprezentujú krajinu i ľudí v nej. Bolo by pekné tam ísť. Verím, že to NHL odobrí.

Trénerom Kanady by mal byť kouč Tampy Bay Jon Cooper. Bolo by to pre vás o to špeciálnejšie?

Samozrejme. Je to skvelý tréner, ktorý do Tampy výborne zapadol. Preferuje veľmi účinný systém a som veľmi rád, že ma vedie práve on. Z jeho nominácie za hlavného trénera Kanady mám radosť.

Som presvedčený o tom, že Kanaďania poskladajú najsilnejšie možné mužstvo. Bola by to určite motivácia navyše, ak by sme na seba narazili.

Zisk tohtoročného Stanleyho pohára ste spečatili v úvode júla. Ako vyzeral odvtedy váš program?

Oslavovali sme šesť dní v kuse. Potom som regeneroval, vrátil som sa na Slovensko, užil si čas s rodinou i kamarátmi a stihol aj dovolenku na lodi v Chorvátsku. Následne som znova začal trénovať.

Moja príprava sa zásadne nezmenila. Od pätnástich rokov spolupracujem s kondičným trénerom Danom Kičurom, ktorý dokonale pozná, čo potrebujem. Návrat do Ameriky ešte nemám presne naplánovaný.

Ako prvý Slovák v histórii ste získali Stanleyho pohár dvakrát po sebe. Môžeme o rok očakávať ďalšie repete?

Najradšej by som dvíhal pohár nad hlavu každý rok, ale nie je to také jednoduché. Za Mariánom Hossom zaostávam o jeden triumf, pričom pár rokov mám ešte pred sebou, takže verím, že mi to vyjde.

Košice sú pre mňa veľká srdcovka, ďakujem aj primátorovi za prijatie. O rok oslavujú storočnicu, tak možno sa mi to podarí aj do tretice.