Hilda Múdra: Krasokorčuľovanie musí ísť cez srdce, nie peniaze

BRATISLAVA. Viedenská rodáčka, za slobodna Hildegard Klimpel (nar. 1. januára 1926), ktorá žije už 65 rokov na Slovensku, priviedla Nepelu k titulu olympijského šampióna zo Sappora 1972 a podieľala sa aj na zisku jeho troch titulov majstra sveta (1972-1973), resp. piatich tituloch európskeho šampióna (1969-1977).

V decembri 2000 po jeho vyhlásení za najúspešnejšieho slovenského športovca 20. storočia za neho prebrala Hilda Múdra prestížnu cenu.

Kedy ste začínali s krasokorčuľovaním a kto vás k nemu priviedol?

"Bol to môj otec, kto ma priviedol ku krasokorčuľovaniu. Som z viedenskej učiteľskej rodiny a môj otec pracoval na škole, kde bol riaditeľom Rudolf Kutzer. Práve Kutzer bol ten človek, čo objavil Karla Schäffera. On organizoval kurzy pre učiteľov a môj otec sa do nich prihlásil. A tak aj mňa naučil korčuľovať. S krasokorčuľovaním som začínala ako osemročná a s dr. Kutzerom som trénovala povinné prvky. Na voľnú jazdu ma viedol režisér Viedenskej revue Will Petter."

Na ľade ste jazdili aj sólové jazdy, neskôr aj tance.

"Neskoršie som začala tancovať s jedným partnerom. Bola však vojna a musel narukovať, tak som sa opäť jazdila sólo. V roku 1944 som zmaturovala a potom išla študovať na Viedenskú univerzitu kombináciu zemepis - biológia. To som však už nejazdila závodne, korčuľovala som skôr pre seba."

To ste už ale účinkovali vo Viedenskej revue.

"Pod Hitlerom bolo tak, že každý maturant musel ísť na takzvaný landjahr, teda pracovať rok na farmu k sedliakovi. Môj otec to nechcel. Raz sa teda pri pravidelných stretnutiach na viedenskom verejnom tanečnom korčuľovaní, čo bola vtedy spoločenská udalosť, posťažoval režisérovi Petterovi. A on mu povedal, aby ma dali do revue a nebudem musieť ísť na práce. A tak som sa dostala do Viedenskej revue. S ňou sme cestovali do Švajčiarska, Česka a aj na Slovensko. A cez Viedenskú revue som spoznala aj môjho budúceho muža, ktorý v nej robil, dnes by sa povedalo, manažéra."

Bolo ťažké vymeniť Rakúsko za Slovensko?

"Poviem úprimne, nebolo to ťažké. Vo Viedni vtedy bolo veľmi zle, nebolo čo jesť, mali sme lístky na stravu. A v Bratislave sa dalo nakúpiť všetko. Pamätám si, že to bola pre nás senzácia ísť po vystúpení revue do Starej tržnice. Predávali tam sukne, husacinu, slaninu, dal sa kúpiť biely chlieb. Dá sa povedať, že aj vďaka tomu sme prežili celý front, keď sme nosili domov zásoby. Tak som spoznala Slovensko."

Hneď v prvý januárový deň ste oslávili životné jubileum 85 rokov. Gratulantov bolo určite neúrekom.

"Veľmi sme to oslávili. Keďže som sa narodila 1. januára, zvyknem hovoriť, že som také 'novoročné prasiatko'. Najprv sme to oslávili doma a potom sme robili veľkú oslavu aj v Parlamentke. Bola nás celá rodina. Máme veľkú rodinu, hoci ja nemám súrodencov. Ale mali sme dve deti, každé má tiež dve deti a nechýbali ani pravnúčatá."

Nebyť predčasnej smrti, 60 rokov by 22. januára oslavoval váš najslávnejší zverenec Ondrej Nepela. Vedeli by ste si ho predstaviť, aký by asi dnes bol?

"Keď tak nad tým rozmýšľam, ani si neviem predstaviť, ako by teraz vyzeral ako 60-ročný. Hoci mám syna v jeho veku. Ondríka mám pred sebou stále mladého."

Ondrej Nepela

Ako si neho spomínate ako krasokorčuliara? Vždy tvrdíte, že nebol až taký ohromný talent a všetko si musel tvrdo odpracovať.

"Bol ohromne poctivý. Aj v škole, veď bol dobrý žiak. A poslúchal na slovo a bol skromný. No na ľade si všetko musel vydrieť, lebo nebol až taký veľký talent. Napríklad voľné jazdy. Tie som ho musela naučiť od kroku do kroku. Nemal v sebe až také cítenie sluchu a rytmu, ale vždy skočil, ako mal natrénované. Aj neskôr v revue, kde jazdil ako majster sveta, vždy odskákal to svoje."

Traduje sa o ňom, že slovo tréma bolo pre neho neznáme.

"Ja keď som stávala za mantinelom, vždy som vedela, že urobí a odvedie to, čo vie a čo trénoval. Tak to bolo aj na olympiáde. On nepatril k tým trémistom, čo sú v tréningu vynikajúci a potom, keď príde súťaž, vybuchnú. Pretože sú nervózni a nevedia odovzdať čo natrénovali. Preto som mohla byť za tými mantinelmi vždy pokojná."

Najslávnejší okamih kariéry ste spolu zažili na ZOH 1972 v Sappore. Ondrej získal zlatú medailu a dlhé roky bol potom jediným Slovákom, ktorému sa to podarilo.

"Na tú olympiádu sme išli veľmi skoro. Boli sme potom v Japonsku až tri týždne. Bolo to dosť fádne, vtedy ešte dediny boli rozdelené na mužskú i ženskú časť a ja som niekedy poriadne ani za Ondrejom nemohla ísť. Bývala som spolu s mojou švajčiarskou zverenkyňou Charlottou Walterovou, Ondrej býval myslím s hokejistom Vladom Dzurillom. Veľmi sme sa preto tešili, že sa už začnú súťaže."

Medaila sa podarila aj napriek pádu pri odpichnutom rittbergerovi.

"Pred voľnou jazdou som pokojne stála, bol tam veľký náskok. Už som rozmýšľala, že mi bude aj do plaču, keď bude naša hymna. Ale to som si len myslela. Hoci Ondrej spadol, potom už išiel perfektne a pri vyhlásení to už so mnou nič neurobilo."

Ako by sa dal porovnať s ostatnými krasokorčuliarmi, ktorých ste okrem neho viedli?

"Celý život, pokiaľ bol medzi nami, sa interesoval iba o krasokorčuľovanie. Nemal skoro žiadne iné záujmy. Keď som napríklad trénovala Filca, s ním sa dalo rozprávať o politike a o všetkom možnom. Ale Ondrej bol len na krasokorčuľovanie. Aj potom, keď jazdil v revue a volával ma telefónom domov, mi vždy rozprával len o tom, akých našich spoločných krasokorčuliarskych známych stretol. A aké trojité skoky v revue skočil, jednoducho sa to vždy točilo okolo krasokorčuľovania."

Za bývalého režimu viacerí športovci využili šancu emigrovať pri súťažiach v zahraničí? Uvažoval niekedy o tomto riešení aj Ondrej?

"Musím povedať, že Ondrej nikdy nechcel emigrovať. Po víťazstve na olympiáde v Sappore v roku 1972 chcel už skončiť kariéru. Ale presvedčili ho pokračovať ešte rok kvôli majstrovstvám sveta v 1973 v Bratislave, kde získal tiež zlato. Ondrej mohol zostať von, ale nie legálne. A on nič nechcel robiť na čierno, vždy bol v srdci Slovák. Tak ho vlastne donútili a prisľúbili, že po Bratislave môže ísť von. A tak to aj potom bolo."

Po ukončení športovej kariéry a trinástich rokoch v revue Holiday on Ice sa aj on vydal trénerskou cestou v zahraničí, keď viedol aj Nemku Claudiu Leistnerovú, bývalú majsterku Európy. Myslíte, že by sa trénovaniu venoval aj na Slovensku?

"Myslím, že na Slovensku asi nie. Trénerom by bol určite v zahraničí a určite by dobre zarobil. Zázemie našiel v Mannheime, kde sme mali veľa známych. Vždy po konci sezóny a po majstrovstvách sveta sa robili s medailistami turné a tak sme sa tam spoznali s viacerými ľuďmi a Ondrej tam potom trénoval v klube. A tam aj napokon zomrel."

Vzťah tréner-zverenec je v krasokorčuľovaní ako viac-menej individuálnom športe špecifický. Tréner učí, vedie, no môže tiež čosi získať od svojho zverenca. Čo ste si vzali od Ondreja?

"Aj vďaka nemu som spoznala mnoho ľudí a získala veľa známych a priateľov. Videla som kus sveta. Hoci spočiatku, aj keď už bol dobrý, tak na súťaže do zahraničia chodili funkcionári a mňa ešte neposielali. Preto napríklad aj na prvú olympiádu v šesťdesiatomštvrtom mi cestu zaplatil môj otec a ako tréner išiel iný. No ale potom, keď už bol majster sveta (prvý titul v 1971 - pozn.), tak som si mohla dovoliť cestovať s ním. A videli sme veľa, napríklad sme boli spolu dvakrát v Amerike."

Hilda Múdra

Stále sa venujete hendikepovaným deťom, do osemdesiatky ste s nimi boli dokonca priamo na ploche na korčuliach, potom ste si však pri páde zlomili stavec a nasledovala niekoľkomesačná rehabilitácia.

"Vždy v stredu máme v Dúbravke tak na päťdesiat minút ľadovú plochu. Ja už na korčule nemôžem a tak tu stojím za mantinelom a radím. Keď treba, aj im na kus papiera cviky predpíšem. A nabudúce mi vraj donesú aj modrú a červenú ceruzku, aby to mali prehľadnejšie. Inak, s krasokorčuľovaním by deti mali začínať ešte v predškolskom veku. Už okolo šiestich rokov aj začínajú poriadne chápať, čo sa od nich vyžaduje."

Sledujete ešte stále slovenské krasokorčuľovanie?

"Áno. Teraz budú majstrovstvá Európy v Berne, poznám aj Alexandru Kunovú, páči sa mi. A poznám aj súrodencov Reitmayerovcov, ale tí tam nie sú, trápia ich nejaké zdravotné problémy. No celkovo mi to naše krasokorčuľovanie nerobí veľkú radosť. Nie sú podmienky, chýbajú peniaze aj ľadové plochy. Nie je to ono. Ja vždy hovorím, či to bolo za socializmu alebo kapitalizmu, keď sa to robí cez peniaze, nie je to ono. Musí to ísť cez srdce a dnes to ide cez peniaze."