Paul: Na Slovensku niečo robíme zle. Deti by som asi na hádzanú nedal

Zažil šampionáty v ére, keď na ne Slovensko postupovalo pravidelne. A zažil aj ten tohtoročný, na ktorom si Slováci zahrali po desiatich rokoch.

Hádzanársky brankár TEODOR PAUL v 34 rokoch ukončil reprezentačnú kariéru.

„Majstrovstvá sveta 2009? Bol to jeden z najväčších úspechov slovenskej hádzanej. Bolo cítiť, ako ľudia ňou žijú,“ vraví brankár francúzskeho Nimes v rozhovore pre Sportnet.

Ako vidí budúcnosť tohto športu na Slovensku? Čo považuje za jeho najväčšie problémy? Vráti sa do rodných Košíc?

Bezprostredne po poslednom vystúpení na ME 2022 ste nepotvrdili, či to bol váš posledný zápas v reprezentačnom drese. Boli ste už v tej chvíli rozhodnutý?

Áno, ale nechcel som to hneď hovoriť do médií, hoci každý sa ma na to pýtal. V prvom rade som to chcel oznámiť trénerovi a chlapcom v šatni. Uvažoval som už dlhšie nad tým, že po majstrovstvách Európy ukončím reprezentačnú kariéru.

Čo vás k tomu viedlo?

Reprezentoval som nepretržite štrnásť-pätnásť rokov. Vynechal som jeden zraz, počas pôsobenia trénera Jensena. Bolo toho dosť, niekedy som sa už cítil unavený. Rád by som si užíval viac voľna doma s rodinou a namiesto tréningov venoval čas radšej regenerácii.

Navyše, nepáči sa mi ako u nás hádzaná celkovo funguje. Nie je to však len o nej, aj v iných športoch je to tak. Výsledkom toho bolo, že som už necítil dostatočnú motiváciu.

Šampionát v rodných Košiciach mal byť pre vás jedným z vrcholov kariéry. Bolo to tak?

Neviem, či sa to tak dá nazvať. Na majstrovstvá sme sa nekvalifikovali vlastným pričinením, hrali sme na nich preto, lebo sme boli jednou z dvoch hostiteľských krajín. O vrchol kariéry asi nešlo, ale určite to bolo niečo, na čo nezabudneme. Nie každý športovec má možnosť hrať na vrcholnom podujatí v rodnom meste, pred zrakom svojej rodiny a priateľov.

Dosiahli ste prvé slovenské víťazstvo na majstrovstvách Európy. Proti favoritom ste nemali nárok a obsadili konečné 18. miesto. Ako hodnotíte účinkovanie na ME 2022?

Proti Nórom sme očakávali, že to bude veľmi ťažké, boli jedným z kandidátov na medailu. Po prehre o desať gólov nie je čo chváliť, ale z chlapcov išla energia, zápasom žili, aj keď sme prehrávali. Proti Litve sme dosiahli historické body, vyhrať zápas na majstrovstvách Európy bol super pocit.

Verili sme, že Rusi by mohli byť zdolateľní, ale ukázalo sa, že to tak nebolo. Dotiahli to dosť ďaleko, našu skupinu dokonca vyhrali. Opäť sme vysoko prehrali, ale nebolo to to isté, ako proti Nórom. Už v prvom polčase sme sa zlomili, nebojovali sme. Možno zaúradovala slovenská mentalita a začali sme robiť hlúposti. Bohužiaľ, s mužstvami ako Rusko či Nórsko sa v súčasnej dobe nemôžeme porovnávať.

Zažili ste aj éru, keď to bolo iné. Čo sa vám vybaví v mysli pri spomienke na majstrovstvá sveta 2009 v Chorvátsku, kde Slovensko obsadilo 10. miesto?

S Tomášom Urbanom, ktorý tam bol tiež, si na to často zaspomíname. Bol to jeden z najväčších úspechov slovenskej hádzanej. Dostali sme ju do povedomia a bolo cítiť, ako ľudia ňou žijú. Neviem, či sa to dá porovnať s futbalom a hokejom, ale aspoň sme sa k tomu priblížili.