Jeden z najkrajších slovenských športových príbehov roka napísala reprezentácia kadetiek v hádzanej.
Dievčatá do 17 rokov prekvapili celý hádzanársky svet: v čiernohorskej Podgorici získali titul majsteriek Európy.
Kapitánkou tímu bola BARBORA KARKUŠOVÁ, ktorá s odstupom niekoľkých mesiacov reflektovala na veľký úspech aj na budúcnosť ženskej hádzanej na Slovensku.
Bezprostredne po finále ste v jednom rozhovore hovorili, že sa váš život ziskom zlatej medaily nezmenil. Odvtedy už prešlo pol roka. Stále máte pocit, že po veľkom úspechu ostal váš život rovnaký?
Zmenil sa asi len v tom, že viac ľudí nás začalo sledovať. Aj viac detí na nás začalo pozerať inak, po zápase prišli, či môžu s nami spraviť fotku. Boli úplne zlaté.
Majka Bartková dostala ponuku z Győru a strašne jej všetci fandíme. Anežka Stránska zase hrá teraz v Nemecku.
Deti už vedia, že kto sme a trochu nás už berú ako nejaký idol alebo vzor. Mne spraví radosť, keď niekto chce so mnou spraviť fotku, ale neberiem to tak, že by som sa chcela vyvyšovať.
O rok bude Slovensko jedným z piatich hostiteľov európskeho šampionátu žien. Môže podľa vás dovtedy niekto z vášho družstva reálne sa prebojovať do nominácie ženskej reprezentácie?
Z môjho pohľadu je to nereálny scenár. Som mladá hráčka, aj moje spoluhráčky sú mladé.
Teoreticky by sa to dalo, v mojom veku v zahraničí niektoré hráčky už išli do ženskej reprezentácie, ale myslím si, že ja mám ešte na toto čas. Sú tam oveľa skúsenejšie hráčky ako ja, ktoré to vedia ešte odohrať.
Aký je podľa vás najväčší rozdiel medzi ženskou a dievčenskou hádzanou?
Asi fyzickosť. Ženy majú nadvíhané, majú väčšiu silu. Ďalším rozdielom je vyspelosť v hre, vedia lepšia určiť na ihrisku, čo je správne a čo nie.
Tešíte sa na domáci šampionát aj ako diváčka?
Veľmi. Je to dobrá príležitosť vidieť rôzne tímy, aj zo zahraničia. Bola som aj na mužskom Eure v 2022 a bol to zážitok.
Kto z vás inšpiruje zo svetovej hádzanej?
Snažím sa sledovať svetovú hádzanú, ale niekedy aj ja chcem mať od toho pokoj. Pozerala som však aj majstrovstvá sveta.
Môj hádzanársky vzor bola Stine Oftedal z Nórska, ona teraz nehrala na svetovom šampionáte, lebo má malé dieťa. Celkovo Nórky a Francúzky sú veľmi dobré.
Ako vidíte svoju budúcnosť ako hádzanárka? Na Slovensku je síce tento šport pomerne populárny, ale nie tak, ako v iných krajinách.
Chcela by som pokračovať v kariére a do zahraničia by som chcela ísť po maturite. Uvidíme, čo z toho bude.
Dostali ste po úspešnom európskom šampionáte nejaké ponuky?
Neviem o žiadnej. Ale aj tak by som išla len do zahraničia, lebo na Slovensku sa mi neoplatí prestupovať. V mojom klube v Stupave mám všetko, čo potrebujem mať, všetko mi vyhovuje, aj tréner mi vždy vyjde v ústrety.
Váš klubový tréner Ľuboš Hepner je zároveň asistentom trénera Pavla Streichera v reprezentácii. V čom je to výhoda?
Mne to veľmi pomáha. Keď dôjdem z reprezentačného zrazu, nemusím nič vysvetľovať, že čo sa tam dialo, čo sme trénovali, lebo sám tam bol. Často sa ma pýta aj na môj názor.
Stupava je momentálne na prvom mieste druhej najvyššej súťaže žien. V čom je tajomstvo stupavského klubu?
Máme sedem tréningov do týždňa, dva ranné v posilke a päť v hale. Môžeme ísť k fyzioterapeutovi, k masérovi. Tréner mi vie zabezpečiť všetko, čo potrebujem a pochopí aj to, keď niekedy nemôžem, lebo musím ísť do školy. Niektoré tímy na Slovensku nemajú toľko tréningov, čo máme my.
V minulej sezóne sme boli na dorasteneckej úrovni majsterky Slovenska. Teraz už hrávam v základe aj za ženy.
Chcela by Stupava postúpiť do MOL Ligy?
Ja by som do toho určite išla. Zápasy v prvej lige, keď vyhrávame o 15-20 gólov, nám nič nedajú.
Keď sme hrali v Slovenskom pohári proti Šali, tak síce sme prehrali, ale dalo nám to strašne veľa skúseností. Zrazu to už nebolo také ľahké.
Aktuálne hráte aj za dorastenky, aj za ženy. Ako to zvládate?
Už som si na to zvykla. Minulý rok som hrala za mladší aj za starší dorast.
Teraz je to tak, keď hráme doma, najprv je zápas starších dorasteniek, potom hrajú mladšie dorastenky, vtedy mám ja pauzu a potom idú ženy.
A keď hráme vonku, buď sa to rozdelí na dva dni, alebo hrám len za starší dorast, to je priorita.
Aké sú možnosti rozvoja pre mladé hráčky na Slovensku?
Myslím si, že sa viem rozvíjať aj v doraste. Niektoré zápasy nie sú vôbec také ľahké. Ale niekedy mi tréner hovorí, že by som už mala ísť preč niekam do zahraničia a ja hovorím, že ešte nie…
V ženskom družstve som najmladšia, takže si myslím, že mi to dá dosť. Keď sa mi nedarí, viem zistiť, čo chcem zlepšiť, čo som spravila zle.
Ktorá je vaša vysnívaná krajina?
Francúzsko by nebolo zlé, ani Španielsko. Ani Česko nie je zlé, ale to je tu kúsok. Chcela by som to spojiť s nejakou vysokou školou.
Čo vás najviac baví na hádzanej?
Kolektív a emócie. Neviem, ako by môj život vyzeral, ak by som nezačala hrať hádzanú. Cez hádzanú som stretla veľmi veľa ľudí a neviem si predstaviť, ako by to bolo, ak by som ju nehrala.
Vždy ste hrávali na poste strednej spojky, alebo ste si vyskúšali aj iné posty?
Začínala som na krídle, keď som bola ešte mladšia žiačka. Raz ma tréner dal na strednú spojku a odvtedy hrám na tomto poste.
Mne sa to ľúbi, môžem si hrať to, čo chcem ja. Mám už v tom prehľad, viem, čo je dobré a čo nie. Už by som si nevedela predstaviť, že by som hrala na inom poste.
Čo je vaša najsilnejšia stránka na ihrisku?
Moja rýchlosť a hra jedna na jednu.
V čom sa ešte chcete zlepšiť?
Mať dobrý rozhodovací proces a keď sa mi niečo nepodarí, nedávať hlavu dole, ale hrať stále. A celkovo herne sa rozvíjať.
Myslíte si, že váš úspech môže nakopnúť slovenskú hádzanú?
Dúfam, že áno. Podľa mňa to nebola náhoda. Budúci rok je pred nami svetový šampionát, potom zase majstrovstvá Európy a ďalšie majstrovstvá sveta.
Tréneri už rozprávajú aj o olympiáde v roku 2032.
Ak ostaneme spolu, budeme makať a hrať ďalej, tak môžeme dosiahnuť aj ešte viac.
