Zo šiestich afrických reprezentácií sa na MS 2010 presadila iba Ghana, ktorá stroskotala vo štvrťfinále v penaltovom rozstrele s Uruguajom. Okrem Ghany sa predtým medzi posledných osem tímov MS prebojovali Kamerun (1990) a Senegal (2002).
Doma neboli doma
Individuálne sú Afričania rovnako dobrí ako ich európski alebo juhoamerickí kolegovia. Nik nespochybňuje schopnosti Didiera Drogbu, Samuela Eto'a, ale kolektívne im to nejde. Dôvodov je mnoho. Podľa slovenského publicistu Ivana Truchlika, Slováka dlho žijúceho vo Francúzsku, ktorý pripravuje Encyklopédiu svetového futbalu, bol problémom termín šampionátu. „Počasie, ktoré bolo v JAR, viac vyhovovalo Európanom. Keby sa hralo napríklad v Maroku, boli by iné teploty, domácim by sa dýchalo lepšie. Afričania jednoducho doma neboli doma."
Karim Guédé z Toga, hráč Slovana Bratislava, si myslí, že Ghane chýbal iba kus šťastia, aby sa postarala o veľké prekvapenie. „Viac šťastia v koncovke a je tam. Podobne sa aj Pobrežie Slonoviny trápilo v útoku," hovorí hráč, ktorého si vedel tréner Weiss predstaviť v strede poľa slovenskej reprezentácie.
Súhrnné výsledky šiestich afrických tímov, ktoré sa na MS prebojovali, sú neveselé. Päť z nich nepostúpilo zo skupiny. Tri - Alžírsko, Kamerun a Nigéria - nevyhrali ani zápas.
Zjavnou chybou je, že Afrika produkuje hráčov, ale nie trénerov, alebo im aspoň nedáva šancu na vrcholných podujatiach. Kedykoľvek sa priblíži svetový šampionát, sú domáci tréneri v afrických tímoch vymenení v prospech zahraničných.
Zo šiestich afrických tímov, ktoré na MS hrali, malo päť koučov zo zahraničia, ktorí tímom, s výnimkou Srba Rajevaca (Ghana), neprospeli. Po šampionáte väčšina z nich skončila - Brazílčan Parreira v JAR, Švéd Lagerbäck v Nigérii, Francúz Le Guen v Kamerune.
Zahraniční tréneri boli stálym inventárom afrického futbalu od začiatkov MS. V roku 1934, kedy sa stal Egypt prvou africkou krajinou na finálovom turnaji MS, stál na jeho čele Škót James McRae. Trvalo ďalších 36 rokov, než ho napodobnila iná africká krajina. Keď sa v roku 1970 na šampionát prebojovalo Maroko, bol jeho trénerom Blagoje Vidinič z vtedajšej Juhoslávie.
Zo šiestich tímov iba Alžírsko viedol vlastný kouč, šesťdesiatštyriročný Rabah Saadán. „Pre našu krajinu je to symbolické, pretože Saadán je ten, kto nás kvalifikoval na majstrovstvá sveta," vraví alžírsky obranca Madžíd Búghirra. „Kvalifikovali sme sa už pred dvadsiatimi štyrmi rokmi a Saadán bol už vtedy trénerom. V Alžírsku je veľmi uznávaný a pre Alžírsko je dobré mať alžírskeho trénera." Alžírsko však na šampionáte nestrelilo ani jediný gól. Najväčšiu senzáciu spôsobilo v kvalifikácii, v ktorej vyradilo majstra Afriky Egypt.
Súvislosť s históriou
U zvyšných piatich tímov je to inak. „Povedzme to takto, je to podobné, ako tvrdiť, že Viktóriine vodopády objavil David Livingstone," povedal pre BBC Simaata Simaata, generálny tajomník Únie trénerov Zimbabwe. „Nie, Livingstone bol len prvý Európan, ktorý vodopády videl. Objavili ich miestni ľudia, ktorí k nim poznali cestu."
Cudzinci pokračujú v nezdvorilom zvyku naskočiť na úspešnú vlnu. Lagerbäcka najali koncom februára, aby viedol Nigériu, ktorá sa už kvalifikovala na šampionát pod vedením Nigérijčana Shaibua Amodua. Lagerbäck, ako tréner Švédska, mal za sebou neúspech pri pokuse kvalifikovať sa s krajanmi.
Prečo teda trvá fascinácia zahraničnými futbalovými trénermi? Najímanie si cudzincov pochopiteľne nie je iba africký trend. Blízky východ je plný trénerov z cudziny.
„Myslím, že to má veľkú súvislosť s koloniálnou históriou Afriky. S presvedčením, že treba biely dohľad, aby čierni dosiahli úspech. Afričania si želajú tento trend zvrátiť," hovorí profesor Peter Alegi z Michiganskej štátnej univerzity, ktorý sa hĺbkovo venuje africkému futbalu. Za posledné desaťročie napríklad Kamerun vymenil trénerov desaťkrát a Juhoafrická republika dvadsaťkrát od roku 1992, kedy ju po páde apartheidu znovu prijali do medzinárodného futbalu.
Guédé si myslí, že probém nie je predovšetkým v tréneroch zo zahraničia. „Aj v najlepších ligách v Európe sú hráči z rôznych krajín a netrénuje ich kouč, ktorý pochádza z domovskej krajiny. V Anglicku je dosť Talianov, Španielov, Francúzov."
Dnes už nie sú multifunkčné iba veľkokluby, ale aj v reprezentáciách európskych krajín sa objavujú naturalizovaní hráči tmavej pleti. Čiže skvelí jednotlivci sú lákadlom, objavili sa aj v Poľsku, Rusku a mohol sa aj Guédé v slovenskom tíme.
Mužstvá z afrických krajín, poskladané z jednotlivcov z najšpičkovejších klubov Ligy majstrov, sa však nedokážu dať dohromady tímovo. Paradox, ktorý doplnil Truchlik konštatovaním z Francúzska. V jeho tíme hrá najviac futbalistov z Afriky. Ktosi poznamenal, že Francúzi by sa lepšie presadili na majstrovstvách Afriky, lebo proti európskym tímom to nevedia. Africký šampionát akoby dal tomu za pravdu.
Slávni z futbalu odišli
Kedy bude na svete aj špičkový africký tréner? Na to Guédé nevedel odpovedať, ale nebude to vraj dlho trvať. Možno už terajšia generácia es, ako je Drogba, Essien, Eto'o, nájde vo svojom strede priekopníka v koučovaní.
Tá predchádzajúca to nedokázala. Kamerunčan Roger Milla, hviezda MS 1990, odišiel od futbalu. Niekdajší najlepší futbalista sveta (1995) George Weah z Libérie (vtedy hrával za AC Miláno) sa dal na politiku a Abedi Pelé sa staral o jedného zo svojich synov.
Nedostatky afrického futbalu sú v rokovacích miestnostiach ešte väčšie ako na ihrisku. Nigéria a jej nefunkčná futbalová federácia sú najlepším príkladom.
Neustále zasahovanie štátu do tímu znovu a znovu hádzalo nigérijské nádeje do koša - a stalo sa to aj tento rok. Hneď po tom, ako Nigéria opustila svetový turnaj, vyhlásil prezident krajiny Goodluck Jonathan, že rozpúšťa futbalovú federáciu a sťahuje národný tím na dva roky z medzinárodných súťaží. Reakcia medzinárodnej federácie (FIFA) bola rýchla. Ak Jonathan nezmení postoj, vylúči krajinu zo svetového futbalu.
Weah odporúča po sklamaní z účinkovania afrických tímov nový začiatok. Tŕňom v oku bývalej hviezdy je správanie sa funkcionárov: „V Afrike lietajú hráči ekonomickou triedou, pretože sa funkcionári nechajú prepravovať triedou biznis. V tom vidím veľkú chybu, pretože futbalisti, ktorí hrajú, sa musia v kvalitnej triede uvoľniť - nie funkcionári."
Podľa Soulemyna Falla zo Senegalu, ktorý hrával osem rokov v slovenskej lige za Trnavu, bola najväčším africkým tromfom Ghana, ktorá má silný tím, zohratý z mládežníckych kategórií, a hrá štýlom, na ktorý sa dá pozerať. Na svojich krajanov má ťažké srdce.
„Po majstrovstvách sveta pred ôsmimi rokmi sa dostali senegalskí hráči do popredných klubov. Uspokojili sa, zarobili si, čo sa prenieslo aj do reprezentačného tímu. Preto ma ani neprekvapujú zlé výsledky, ktoré Senegal dosahoval, veď sa nedostal ani na posledný Africký pohár národov."
V Brazílii to ešte nebude
Afrika je vytrvalý kontinent, rovnako ako sú vytrvalí jej hráči. Je to tak, ako John Pantsil komentoval draho zaplatenú nepremenenú penaltu svojho tímového kolegu Asamoaha Gyana v zápase proti Uruguaju.
„Toto do futbalu patrí. Nie je to chyba, to vôbec nie. Kopol to z celého srdca. Všetci sme chceli vyhrať, ale áno, spamätáme sa z toho. Raz sa dočkáme. Musíme byť trpezliví. Dlho sme čakali, kým sme vyšli na výslnie a nemôžeme chcieť všetko hneď."
O štyri roky bude šampionát v Brazílii a africký kontinent tam môže reprezentovať päť tímov. Podľa Guédého obmieňanie sa generácií v jednotlivých tímoch a vzájomné súperenie v Afrike môže priniesť ovocie. „Podľa mňa ešte nie v Brazílii 2014, ani o ďalšie štyri roky, ale odteraz na treťom svetovom šampionáte získa Afrika titul," prognózuje Togčan.
