Vyše dvadsať rokov v jednom klube. Aj to sa stáva

BRATISLAVA. Vernosť nie je práve typická talianska cnosť. No tá futbalová, tá akoby patrila práve im.

Nedávno v štyridsiatke skončil s futbalom po 33 rokoch oddanosti Rímu a jeho AS rodený Riman Francesco Totti.

Neopakovateľným príkladom je i jeho spoluhráč z reprezentácie azurových Paolo Maldini. V žiackom a dorasteneckom tíme AC sa zaúčal sedem rokov, v seniorskom tíme hral 25 rokov. A narodil sa v Miláne. Vo svetovom futbale je to čistá výnimka.

Marek Hamšík (29) hrá desiaty rok za SSC Neapol, prekonáva jeden klubový rekord za druhým. Iste dostal nespočetné množstvo lukratívnych ponúk. Náš šesťnásobný Futbalista roka však vždy odpovedá, že sa v Neapole cíti dobre, má tam rodinu.

Verní futbalisti nie sú iba v Taliansku. Nájdete ich aj Španielsku či v Anglicku. Kedysi neboli výnimkou ani u nás.

Uvádzame zopár slávnych príkladov. Roky, ktoré uvádzame v zátvorke, odohrali v jednom klube nielen v seniorskej kategórii, ale odmalička.

Maldini - srdce Milána (32)

V roku 2007 zdvihol nad hlavu „ušatý“ pohár Ligy majstrov. Hral ôsme finále, v piatich zvíťazil. V jednej z kancelárií AC visí zažltnutá čiernobiela fotografia z roku 1963. Britská kráľovná odovzdáva vo Wembley pohár za víťazstvo v Európskom pohári majstrov (dnes Liga majstrov) kapitánovi AC Miláno Cesaremu Maldinimu, Paolovmu otcovi.

Vedľa je ďalšia. Už farebná – déjà vu po štyridsiatich rokoch. V Manchestri 2003 zdvihol trofej Paolo. V Lige majstrov vyhral už trikrát predtým, no kapitánsku pásku mal prvý raz. Trénerom v roku 2007 bol Carlo Ancelotti, asistentom Mauro Tasotti. Pri ví­ťazstvách AC v rokoch 1989, 1990, 1994 Maldiniho spoluhráči.

Paulova kariéra je až filmovým príkladom vernosti jedným farbám. Taliani nevynechajú pri mene Maldini prívlastok: cuore di Milano – srdce Milána.

Nedávno kúpil 48-ročný Maldini spolu s ďalším rodeným Milánčanom, mediálnym magnátom Roccardom (Riccardom???) Silvom americký tím Miami FC.

Chce prerobiť jeho hispánsky štýl na taliansky. Trénerom je legendárny taliansky obranca Alessandro Nesta.

Šepká sa, že Maldini chce prehovoriť Francesca Tottiho, aby jeho nedávny koniec nebol definitívny. Ponúka mu Miami.

Totti je rekordérom vernosti. V detstve hral za menšie kluby večného mesta a potom za slávny rímsky AS dovedna 33 rokov.

Ryan Giggs – waleský čarodejník (30)

V prítmí stanice manchesterského metra svietia bilbordy s textom: „Radšej nehrať na veľkom turnaji ako zradiť vlastný národ.“

Pod citátom je fotka muža s mierne odstávajúcimi ušami a podpisom: Ryan Giggs, Walesan, futbalista Manchester United.

V severoanglickom meste má prezývku Welsh Wizard - waleský čarodejník.

Mladého hráča z Cardiffu objavil Manchester. Vtedy sa volal Ryan Joseph Wilson. Jeho otec bol známym ragbyovým hráčom. Ryan bol ešte len v plienkach, keď sa rodina presťahovala do Manchestru.

Až neskôr prijal priezvisko po matke - Giggs. „Ona ma priviedla k futbalu aj mi požehnala, keď sme sa sťahovali do Manchestru. Otca si vážim, no bez mamy by som asi nič nedokázal.“

Začínal v Salford City FC, mládežníckom klube v oblasti veľkého Manchestru. Je iróniou osudu, že si ho najprv všimol konkurenčný City, za ktorý začal hrať ako štrnásťročný. Odtiaľ ho zobral priamo legendárny sir Alex Ferguson.

Podpísal profesionálnu zmluvu. Mal sedemnásť a ihneď debutoval v Premier League proti Evertonu. Škót Alex Ferguson sa k Giggsovi správal ako k synovi. Walesan skončil 41-ročný, odohral za United 963 oficiálnych zápasov, získal 13 anglických titulov, slávny klub ich získal 20.

Xavi – národný poklad (25)

Grácies Xavi, povievala na plátne veľká podobizeň slávneho futbalistu zobrazená z profilu mierne zozadu, aby bolo vidieť povestnú šestku. Camp Nou sa lúčil s legendárnym hráčom v deň, keď FC Barcelona oslavovala svoj 23. titul.

V prípade jedného z najlepších stredopoliarov histórie Xaviera „Xaviho“ Hernándeza i Creusa je úplne jedno, či mu ďakujú po katalánsky grácies, alebo kastílskou španielčinou gracias. Je jedným z mála

reprezentantov úradujúcich majstrov Európy, u ktorých je každému Španielovi jedno, či hrá za Barcelonu, alebo Real. Hovoria o ňom ako o národnom poklade.

Máloktorý hráč má toľko titulov ako on. Hral na desiatich veľkých turnajoch. Získal zlato z MS 2010 a striebro z olympiády v roku 2000. Vyhral dvakrát majstrovstvá Európy (2008, 2012). V drese Barcelony získal 23 trofejí, štyrikrát vyhral Ligu majstrov, osemkrát triumfoval v španielskej lige.

Súčasný kráľ krajiny Filip V., vtedy ešte princ z Astúrie, mu odovzdal cenu pomenovanú po následníkovi trónu. V Španielsku je to jedno z najvýznamnejších vyznamenaní.

Do akadémie La Masia ho sprvoti vozieval otec, o čosi neskôr nastupoval na lokálny vlak. Prvý finančný kontrakt (čosi ako štipendium) sa viazal na osemnásť eur na mesiac. Za prvý plat kúpil mame hriankovač.

Katalánec podpísal zmluvu katarskému klubu Al Sadd. Barcelončanom rázne odkázal: „Dovidenia, vrátim sa.“

Ladislav Pavlovič – ruský cár (26)

Pamätníci futbalu dobre vedia, ako šarišské mesto preslávil jeho povestný „prešovský betón“ - neprekonateľná obrana.

Tvrdilo sa, že kto remizuje či vyhrá proti tamojšiemu Tartanu bude majstrom. Napriek tomu sa stal ikonou najstaršieho klubu útočník. Pravý krídelník Ladislav Pavlovič hral zaň v rokoch 1948 – 1966. Dva roky bol na vojenčine v ČH Bratislava, tomu sa v socializme vyhnúť nedalo.

Mal nezabudnuteľné ťahy v útoku, rýchlosť, dravosť a najmä predvídavosť, čuch na góly. Kanoniera pre útočnú dominantnosť prezývali „ruský cár“.

V Klube ligových kanonierov mu patrí odznak s číslom štyri za 164 presných zásahov v najvyššej súťaži, čím sa zaradil za také slávne esá československého futbalu ako Bican, Wieczek, Kloz.

Po Jozefovi Adamcovi, ktorý sa stal členom klubu kanonierov neskôr, je zapísaný ako druhý najlepší slovenský strelec v histórii československej ligy.

Pavlovič štrnásťkrát reprezentoval Československo a dal dva góly. Ten jeden bol proti Francúzom v Marseille v roku 1960 (vyhrali sme 2:0). Vtedy sa súťaž nazývala Pohár národov, neskôr ju uznali ako I. majstrovstvá Európy.

Napriek tomu, že mal po tridsiatke nárok ísť si zarobiť do zahraničia, hral až do štyridsiatky v Prešove. Za jeho klubovú vernosť a rytierskosť v športe mu udelili Cenu fair play MUDr. Ivana Chodáka. V Prešove ho vyhlásili za športovca 20. storočia mesta.