Na zápasy Slovana už nechodí. Nechceli ho pustiť, lebo mal paličku

Anton Urban. (Autor: TASR)

Miloslav Šebela|8. apr 2020 o 12:20

Olympijské medaily v Tokiu získali Slováci už v roku 1964.

BRATISLAVA. Donedávna sme ho stretávali takmer každý deň. V obľúbenej kaviarni, za obľúbeným stolom, debatujúc s rovesníkmi.

Pri odchode sa zakaždým pristavil pri novinárskej partii.

"Česť vašej práci súdruhovia! Tak sa kedysi zdravilo - to si vy mladí asi už nepamätáte. Aha, aj Hamšík je tu," ukázal na kolegu s netradičnou frizúrou.

Potom vytiahol zopár historiek, usmial sa, pozdravil a odišiel. Lenže kaviarne sú teraz zatvorené a jeho niet.

Súvisiaci článok

Slávny brankár sa menil pred očami. Jeho koža zosivela

Anton Urban sa už viac ako tri týždne zdržuje prevažne vo svojom byte. Legendárny futbalista, kapitán Slovana Bratislava i československej reprezentácie zostáva aktívny aj vo vyššom veku.

Svetová pandémia koronavírusu však mení zabehnutý život aj dôchodcom. Práve staršie ročníky sú najrizikovejšou skupinou pri ochorení Covid-19.
Pre mnohých nie je jednoduché vzdať sa svojich zvykov a dbať na zníženie rizika nákazy.

„Bol to nepísaný zákon. Stretávali sme sa, či pršalo, alebo bolo pekne. Vždy prišiel niekto, s kým sme sa mohli porozprávať. Už keď sme boli dvaja, boli sme spokojní,“ vraví do telefónu 86-ročný Urban.

Príroda je mocnejšia ako človek

Anton Urban

Narodil sa 16. januára 1934 v Kysaku.
S futbalom začal v Slovane Bratislava, kde hral 18 rokov. Pôsobil aj v Olomouci a ČH Bratislava.
V československej lige odohral 278 zápasov a trikrát získal Československý pohár.
Kariéru ukončil v rakúskom tíme Wacker Innsbruck.
Na olympijských hrách v Tokiu 1964 ako kapitán doviedol československý tím k striebru.
Po skončení kariéry pôsobil ako tréner a funkcionár.
Je držiteľom najvyššieho slovenského ocenenia fair play – Ceny Jána Popluhára.

Práve posedenia na káve Urbanovi dnes najviac chýbajú.

„Bolo to hlboko ľudské a bol to náš denný program. Teraz si aspoň zavoláme, čo má kto nové. Ale stretnutie pri kávičke je predsa len o inom,“ vraví.

Nechodí ani na nákupy, hoci dôchodcovia majú vyhradené hodiny v obchodoch.

Pomáha mu syn. Všetko potrebné mu prinesie až ku dverám.

Z bytu vyjde len na krátku prechádzku okolo domu. Snaží sa dodržiavať všetky odporúčania. Tvár si zakrýva rúškom.

„Všetko to prijímam s pokorou. Je to pre nás aj príležitosť, aby sme sa nad sebou zamysleli. Možno nám príroda dáva najavo, že je tu aj ktosi silnejší ako človek. Možno to bolo neodvratné a ľudia si to zaslúžili,“ dumá.