Počas rozhovoru sa posťažoval, že mu vypadávajú zuby. Po chvíľke sa však na tom smial. A s hrdosťou rozprával svoje spomienky na bohatú kariéry.

VOJTECH MASNÝ (85) je čerstvý člen Siene slávy slovenského futbalu. Ocenenie si prebral na galavečere Futbalista roka 2023.

Na pódium ste prišli v spoločnosti Ivana Hrdličku a Ľubomíra Moravčíka. Ako ste prežívali váš vstup do Siene slávy?

Takáto vec musí každého potešiť. A zvlášť staršieho človeka. Že si ešte niekto spomenul, že nejaký Masný vôbec hrával. A robil, čo sa dalo. Je mi cťou a potešením tu byť.

Hovoríte nejaký Masný. Na olympijských hrách 1964 v Japonsku ste získali striebro, dnes by sa to rovnalo futbalovému zázraku.

Pamätám si, akoby to bolo včera. Bol som jediný hráč, ktorý nastúpil do všetkých stretnutí. Kapitán bol Anton Urban a spomeniem ďalšie mená ako Anton Švajlen, Štefan Matlák, Jan Brumovský, Ľudovít Cvetler či Ján Geleta. Boli sme skvelá partia, kamaráti. Úspech bol zaručený.

Od turnaja v Tokiu uplynie šesťdesiat rokov. Máte stále striebornú medailu?

Samozrejme. Mám ju uloženú na peknom, čestnom mieste. Vždy, keď do tej izby prídem, pozriem si ju. Robím to tak, ako hovoríte, šesťdesiat rokov. Pripomína mi krásne životné obdobie. Keby sa to dalo vrátiť. Čas veľmi rýchlo beží…

V semifinále ste zdolali Nemecko 2:1 a vo finále ste zhodným výsledkom podľahli Maďarsku.

V zápase proti Maďarom sme si dali vlastný gól, čo nás stálo zlato. Za nás sa pred koncom presadil Brumovský, ale už to nestačilo.

Strelili ste na turnaji dva góly, oba v skupine proti Juhokórejskej republike, ktorú ste zdolali 6:1. Pamätáte si ešte na ne?

Mohlo ich byť aj viac, čo ma dodnes mrzí. Bol to hneď prvý zápas a potom nie a nie skórovať. Ale som rád, že som strelil aspoň tie dva. Celý život na ten turnaj spomínam. Na to sa nedá zabudnúť.

Hry v Tokiu 1964 boli prvé na ázijskom kontinente. Zaujímavosťou bolo, že sa v zápasoch nemohlo striedať.

V tom čase to tak bolo aj v našej lige. Keď sa niekto zranil, mohol krivkať, ale nikto ho nesmel nahradiť. Základná jedenástka, ktorá nastúpila, aj dohrala zápas. Alebo sme hrali desiati, deviati...

Bolo to tak lepšie, pretože hráči boli skvele pripravení. Mali výdrž, kondíciu.

Neskôr prišlo jedno striedanie, dve, tri a dnes môže tréner vymeniť aj päť hráčov. Podľa mňa to nie je správne. Pretože výkonnosť hráčov tak automaticky klesá.

Hráči sú však vyťažení, zápasov je veľa. Kluby hrajú ligu, pohárovú súťaž...