V pondelok 23. júna uplynulo presne 25 rokov od smrti legendárneho futbalistu Petra Dubovského.
Jeho kamarát a bývalý spoluhráč zo Slovana a národného tímu VLADIMÍR KINDER naňho spomína v knihe Divoké Deväťdesiatky. To je jeho spoveď.
Na ten deň, keď sa mu stala tragická nehoda v Thajsku, si dobre pamätám. Hrával som za české Drnovice a chystal som sa na prípravný zápas. Keď som sa dozvedel, že Peter Dubovský zahynul, nemohol som nastúpiť.
Bola to pre mňa obrovská rana. Minimálne týždeň som bol z toho úplne hotový. Nemohol som ani trénovať, nevedel som sa z toho spamätať.
Hoci od jeho smrti uplynulo už dvadsaťpäť rokov, v hlave mám množstvo zážitkov. Stále mi je ľúto, že takto odišiel. Spomienky sú živé a ťažko sa z nich vyberá jedna najsilnejšia. Bol to perfektný človek.
Boli sme výborní kamaráti, ani raz sme sa nepohádali. Sadli sme si hneď od začiatku. Spoznali sme sa, keď som sa vrátil z vojny.
Robili sme hlúposti
Mal som dvadsaťdva, Peťo bol o tri roky mladší, ale už hrával za áčko. Na sústredení v Malajzii sme mesiac bývali spolu v izbe. Odvtedy sme sa stali nerozlučnou dvojičkou – v Slovane i v reprezentácii. Robili sme hlúposti, o ktorých niektorí vôbec nevedia.
Azda najväčšiu sme spáchali v roku 1991 v Madride pred odvetou Pohára UEFA proti slávnemu Realu. Pred zápasom sme sa naháňali po izbe. Dubovi sa zatočila noha do prikrývky a vylomil si prst. O chvíľu mu poriadne napuchol. Vravel, že asi nebude môcť hrať.
„To ani nehovor, veď nás Galis zabije,“ povedal som.
Napokon si spravil bandáž a nastúpil aj napriek bolesti. Odohral perfektný zápas a bol najlepším hráčom na ihrisku. Remizovali sme 1:1 a zrejme aj vďaka tomu neskôr prestúpil do kráľovského klubu.
S Peťom sme spolu často vystrájali aj na tréningoch. Bol veľký Galisov obľúbenec, nenahraditeľný hráč.
V Slovane všetkých prevyšoval
Raz sme sa dohodli, že si z trénera vystrelíme. Počas hry som urobil šmýkačku a Dubo cezo mňa akože prepadol. Galis mi začal nadávať, či som normálny. A my sme sa len rehotali.
V Slovane všetkých futbalovo prevyšoval. Bol svojský. Na tréningu bol flegmatik, nedrel do odpadnutia a netrénoval navyše. Maximálne si po tréningu skúšal priame kopy. Vedel, že má talent od Boha a využíval ho.
Dokázal byť tvrdohlavý a nerád chodil reprezentovať Československo. Príliš mu to tam nesedelo. Nemal tam takú partiu ako v Slovane a aj preto občas rebeloval. Raz sa vyhovoril, že je chorý, a neprišiel na zraz. Dostal za to dištanc v zápase proti Sparte Praha, v ktorom sme v snehovej fujavici remizovali 1:1.
V sezóne 1991/92, keď sme získali federálny titul, strelil 27 gólov. O osem gólov viac ako druhý Pavel Kuka zo Slavie Praha. Všetko sme hrali naňho, rozohrával priame kopy i penalty.
Kuka sa hneval
Náš druhý najlepší strelec Paľo Gostič dal osem gólov, Jaro Timko päť. Aj v ďalšej sezóne, hoci sme titul nezískali, bol Peťo najlepším strelcom ligy s 24 gólmi. O jeden gól predstihol Kuku.
Nezabudnuteľný bol najmä domáci zápas proti Slavii, keď sme otočili výsledok z 1:2 na 3:2. Peťo strelil všetky tri góly. Slavista Kuka sa hneval, že stále hráme len na Dubovského. Boli sme skvelý kolektív a chceli sme z neho spraviť najlepšieho strelca.
Dubo to nikdy nebral tak, že sa ním musí stať. Viackrát sa stalo, že mohol streliť ďalší gól, ale videl lepšieho postaveného spoluhráča a prihral mu. Občas sa z asistencie tešil viac ako z gólu.
V roku 1993 ho vyhlásili za najlepšieho slovenského futbalistu. Vedel, že má veľký talent, ale nikdy nebol namyslený. Bol veľkorysý. Po víťazstve v ankete novinárom povedal, že najradšej by túto cenu doprial mne. Keď som ju získal o rok neskôr, veľmi sa tešil.
Na ihrisku ho vystihovala ľahkosť a uvoľnenosť. Futbalom sa zabával. Bol mladý, nemal starosti. Niektorí hráči boli v strese, on nie. Dokázal strhnúť celé mužstvo a rýchlo sa stal jeho lídrom.
Nový Messi? Hamšík a Dubovský
Vedel prejsť aj cez troch protihráčov. Dokázal streliť rozhodujúce góly, ale vedel ich aj pripravovať. Na pravačke ešte mohol popracovať, ale ľavačku mal geniálnu. Vo svojej ére bol najlepším slovenským futbalistom.
To, či bol najlepší aj v celej slovenskej histórii, je ťažké povedať. V každom období hrali výnimoční futbalisti – vo svete i na Slovensku. Dubovský mal iné prednosti ako Marek Hamšík. Keby sme ich skĺbili, možno by tu bol nový Messi.
Mimo ihriska bol skôr utiahnutý. Nie však z namyslenosti, ale skôr zo skromnosti. Futbal bral vždy zodpovedne. Pred zápasmi mával veľkú trému, šiel viackrát na záchod.
Keď sa mu niečo nepáčilo, dal vám to pocítiť. Nechcel príliš poskytovať rozhovory médiám. Mal rád svojich kamarátov, ktorí s ním niečo zažili, niečo preňho urobili. Nevynášal veci mimo kabínu. To, že strelil v zápase dva góly, s ním nič nerobilo.
„Dubo, čakajú ťa novinári,“ hovorili sme mu.
Priame kopy mal geniálne
„Tak nech čakajú,“ odvetil.
V Košiciach v roku 1993 strelil čistý hetrik ešte za reprezentáciu Česka a Slovenska, ktorá zvíťazila nad Rumunskom 5:2. Prvý gól strelil pravačkou, druhý z voleja ľavačkou a tretí z priameho kopu.
Stihol to za pol hodinu a posledné dva zásahy pridal, keď československý výber mal vylúčených dvoch hráčov. Bola to fantázia.
Priame kopy mal geniálne. Potvrdil to v drese slovenskej reprezentácie aj v závere zápasu na Faerských ostrovoch, keď nám zabezpečil najtesnejšie víťazstvo 2:1.
Mal iba 21 rokov, keď sa oňho začali zaujímať európske veľkokluby Ajax Amsterdam a Real Madrid. Ľudia hovorili, nech radšej ide do Ajaxu, kde bude pravidelne hrávať.
Viem, že tam mal pripravený dres namiesto hviezdneho Jariho Litmanena. V Ajaxe by mal väčšiu šancu hrať v základnej zostave, ale povedzme si úprimne – kto by odmietol taký slávny klub ako Real Madrid?
Asi mu to nedovolilo svedomie
V Slovane v tom čase za hráčov rozhodovali manažéri. Vraví sa, že jeden z nich dostal od Ajaxu málo pod stolom, preto padol výber na Real Madrid.
Pán „Manažér´ zarobil na jeho prestupe nemalé peniaze. Smutné je, že mu neprišiel ani na pohreb. Asi mu to nedovolilo svedomie.
V Reale boli jeho konkurentmi v útoku Raúl či Zamorano. Nezmieril sa s tým, že toľko nehrával, preto v roku 1995 prestúpil do Ovieda, kde sa stal hviezdou.
Ja som o rok neskôr odišiel do anglického Middlesbrough. Vtedy sme si stále telefonovali. Rozoberali sme vážne veci, ale aj maličkosti. Hrávali sme aj online počítačové hry. Poznali sme sa navzájom aj s rodičmi a navštevovali sme sa. Občas si ešte napíšem s jeho bývalou priateľkou, ktorá žije v Španielsku.
S Dubom sme chodili spolu na dovolenky, boli sme si veľmi blízki. Bol to geniálny futbalista a perfektný človek. Mám naňho iba slová chvály. Škoda, že už nie je medzi nami. Odišiel priskoro. Mohol si ešte užívať pekný život.
