Rozhodcovia sú dnes na Slovensku úzkoprofilový „tovar“. Aby ste každý víkend opúšťali rodinu a namiesto oddychu zamierili na futbalové trávniky, musíte mať tento šport skutočne radi.
Situácii nepomáha ani často nepriateľská a vo väčšine prípadov neobjektívna atmosféra na štadiónoch. Nie je to však len o tom.
Rozhodca musí dokonale ovládať pravidlá, byť vo výbornej fyzickej kondícii a vedieť sa rýchlo a správne rozhodnúť. To všetko si vyžaduje náročné štúdium aj systematickú fyzickú prípravu.
Jedným z milovníkov futbalu, ktorí obetovali svoj voľný čas píšťalke, je 29-ročný arbiter MÁRIO PETRAŠŠOVITŠ. S Máriom sme sa porozprávali o jeho futbalovej aj rozhodcovskej minulosti, prítomnosti a plánoch do budúcnosti.
Ako sa vyvíjala vaša futbalová kariéra?
Moja futbalová kariéra svojím spôsobom stále trvá, keďže som aktívny rozhodca a dúfam, že v tejto úlohe zostanem ešte veľa rokov. Rozumiem však, kam smerujete.
V mládežníckych kategóriách som ako hráč pôsobil v miestnom klube MFK Košice-Krásna, ktorý bol v tom čase v regióne veľmi známa a silná značka s výborným zázemím. Práve tam som postupne začal inklinovať aj k rozhodcovskej kariére.
Čo vás priviedlo k rozhodovaniu?
Odpoveď nie je čo, ale kto. Bol to pán František Ivanov, vtedajší predseda komisie rozhodcov OBFZ Košice-okolie. Často chodieval s nováčikmi na mládežnícke zápasy ako rozhodca alebo asistent rozhodcu, aby im v praxi vysvetlil pravidlá.
Ak nastalo sporné rozhodnutie, vždy nám ho s entuziazmom objasnil a ochotne priblížil súvislosti. Po jednom stretnutí sa nás spýtal, či nemáme záujem stať sa rozhodcami, a dal nám na seba kontakt.
Nepamätám si presne, ako dlho som to zvažoval, ale napokon sme s kamarátom prikývli a zavolali mu.
Ako sa možno stať rozhodcom?
Vnímam, že už nejaký čas prebieha na internete a sociálnych sieťach náborová kampaň pre začínajúcich rozhodcov. Skôr, než môže rozhodca viesť futbalové stretnutie, je povinný absolvovať viacero školení a preukázať svoje vedomosti v písomných, ústnych aj video testoch.
Súčasťou hodnotenia je aj preverenie fyzickej pripravenosti. Po úspešnom absolvovaní školení býva nováčik delegovaný na mládežnícke stretnutia, kde naberá prax a stretáva sa so situáciami, ktoré síce riešili na školeniach, ale aj s novými, ktoré musí vyriešiť priamo na ihrisku.
Aké boli vaše rozhodcovské začiatky?
Pri tejto otázke som si uvedomil, že aktuálne prebieha moja pätnásta sezóna v rozhodcovskej činnosti.
Na začiatky spomínam s úsmevom aj nostalgiou. V okrese bolo vtedy veľa prihlásených družstiev a až tri mužské súťaže (I., II. a III. trieda). Zápisy sa po stretnutiach vypisovali ručne cez kopirák a počas týždňa sme ich odnášali na zväz. Doba nebola tak digitalizovaná, no spoločenské postavenie futbalu bolo oveľa vyššie. V každej dedine panoval o futbal veľký záujem.
V okrese sme tvorili zmes mladých rozhodcov a skúsených „vyslúžilcov“, ktorí nám pomáhali a odovzdávali svoje skúsenosti. Mám z toho obdobia veľa zážitkov a niekedy až nostalgicky spomínam na dediny, kde sa kedysi hrával futbal, no dnes už štadióny chátrajú.
Ktoré zápasy vám najviac utkveli v pamäti?
Pamätám si veľa zápasov, na ktoré rád spomínam. Nemám však jeden konkrétny, ktorý by som označil za najlepší. Každé stretnutie vo mne niečo zanechalo a posunulo ma o krok ďalej – po futbalovej aj osobnej stránke.
Kto vás najviac podporuje?
Určite rodina. Na začiatku ma najviac podporovala babka – zaujímala sa o to, ako to zvládam, a často chodievala na moje zápasy, keďže som začínal už veľmi mladý.
Veľkou oporou boli aj rodičia, ktorí ma spočiatku doslova nosievali na zápasy, kam sa pre zlé spoje nedalo inak dostať. Dnes je mojou najväčšou oporou manželka. Je neuveriteľne tolerantná, chápavá a vždy pri mne stojí.
Podporuje ma v tom, čo robím, a s veľkým pochopením znáša moje víkendové neprítomnosti, keď trávim čas na futbalových trávnikoch.
Čo robíte mimo zeleného trávnika?
Minulý rok sa nám narodila dcérka, ktorá vypĺňa väčšinu môjho voľného času. Sledujem, ako rastie a napreduje, a to mi prináša obrovskú radosť.
Počas týždňa chodím do práce a poobede trávim čas na ihrisku v Krásnej, kde trénujem mládež – tento rok konkrétne kategóriu U15. Popritom externe študujem na vysokej škole.
Niektoré dni v týždni sa v rámci fyzickej prípravy vo večerných hodinách venujem behu spolu s kolegom rozhodcom. Práve v behu som našiel veľkú záľubu, ktorej sa intenzívnejšie venujem už viac ako rok.
Mimo sezóny sme s manželkou veľa cestovali a objavovali nové miesta. Dnes s nami už cestuje aj naša dcérka a každá spoločná cesta má vďaka nej ešte krajší rozmer.
Aké sú vaše rozhodcovské ciele?
Mojím cieľom je zostať zdravý, udržiavať si dobrú fyzickú kondíciu a neustále sa zlepšovať vo všetkých oblastiach rozhodcovstva.
Chcem napredovať krok za krokom a uvidí sa, kam ma to časom posunie. Som stále pomerne mladý, takže verím, že mám pred sebou ešte dlhú rozhodcovskú cestu.
