Stal sa prvým Slovákom, ktorý si zahral v nemeckej Bundeslige. Za St. Pauli si pripísal 147 štartov.
JÁN KOCIAN (67) nadviazal na úspešnú kariéru hráča aj ako tréner. V roku 1993 sa stal asistentom Jozefa Vengloša pri slovenskej reprezentácii a v rokoch 2006 až 2008 bol jej hlavným trénerom.
Teraz vstúpil do Siene slávy SFZ.
V článku sa dočítate
- Bol úspešnejší hráč alebo tréner?
- Cez Áziu do Nemecka. Ako sa stal prvým Slovákom v Bundeslige?
- Prečo ho označili za vojenského zbeha? Ako vypočúvali jeho manželku?
- Ako je možné, že vlastní aj nemecký pas?
- Prečo nerátal, že odohrá toľko zápasov za reprezentáciu?
- Ako trénoval krajinu, v ktorej nikdy nebol? Ako hráči pre peniaze plakali?
Váš príhovor bol emotívny. Čo pre vás znamená toto ocenenie?
Niečo som naznačil už na vyhlásení. I keď tam človek nemá toľko času, aby spomenul všetko, čo si myslí a ako si to váži.
Z mojej strany je to úprimne veľká pocta, že som sa dostal do spoločnosti, v ktorej sú veľké osobnosti ako Ján Popluhár, Jozef Adamec, Jozef Vengloš, Anton Ondruš a plejáda ďalší skvelých hráčov a trénerov.
Byť v spoločnosti s ľuďmi, ktorí mi boli vzormi, je pre mňa obrovská česť.
Nečakal som, že by som sa do Siene slávy SFZ mohol dostať tak skoro. Proste som s tým nerátal.
Čo vám počas preberania ceny napadlo?
Že je to ocenenie celoživotnej cesty, ktorú som absolvoval. Byť tréner alebo hráč roka je ocenenie za jednu sezónu, ale v Sieň slávy je pocta za celú cestu, nielen športovú, ale aj ľudskú a komunikačnú. Je to ocenenie za celoživotné dielo.
Osobnosťou ste stali v Nemecku, stali ste sa prvým Slovákom, ktorý si zahral Bundesligu. Päťročné angažmán v St. Pauli zrejme zohralo veľkú rolu na vašom vstupe do Siene slávy SFZ.
Povedal by som, že Nemecko celkovo zavážilo. Veľkú rolu zohrali aj MS 1990, na ktorých sme v neoficiálnej tabuľke skončili na piatom mieste, čo bol úspech.
V tom roku som dostal cenu pre Futbalistu roka v Československu, čo boli najvyššie atribúty, ktoré zavážili.
Ako tréner ste viedol slovenskú reprezentáciu, boli ste aj asistent v Rakúsku. Tiež to zohralo svoju rolu?
Trénerská cesta nebola taká úspešná ako hráčska. Podľa mňa skôr zarezonovala tá hráčska, i keď sa nemusím hanbiť ani za trénerskú. Ako som povedal, je to ocenenie za moje celoživotné dielo.
Je pravda, že v deň vyhlasovania ste si mali podobné ocenenie prevziať aj v Česku? Za úspechy vo farbách Československa.
Áno a tam som svoju účasť potvrdil už skôr. Keď som sa však dozvedel, že na Slovensku ma uvedú do Siene slávy SFZ, svoju účasť v Prahe som zrušil.
Ktoré úspechy z vaše kariéry si ešte vážite?
Ocenenie za najlepšieho trénera v poľskej Ekstraklase. Futbal je kolektívny šport, ale aj tieto individuálne ocenenia zohrávajú svoju rolu. Keď vás označia za najlepšie, každého to poteší. A takisto aj mňa.
Za St. Pauli ste po prvý raz nastúpili v roku 1988. V tom čase odísť do zahraničia nebolo jednoduché. Pomohol vám turnaj v Singapure?
Presne tak. V Ázii som sa stretol s manažérom z Hamburgu, ktorý sa ma pýtal, či by som si vedel predstaviť pôsobenie v Bundeslige. Už vtedy som hovoril dobre nemecky, takže som v tom nevidel problém.
V St. Pauli som absolvoval skúšku, na základe ktorej som podpísal kontrakt. Ten, žiaľ vydržal len päť rokov, pretože situácia v komunisticko - socialistických časoch bola, aká bola.
Môžete byť konkrétnejší?
