Bránil hviezdy ako Alan Shearer či Thierry Henry. Po zápase s Manchestrom United za ním prišiel David Beckham a pochválil ho.

IGOR BALIŠ (54) strelil za West Bromwich Albion pamätný gól, ktorým dostal klub do Premier League.

Bývalý reprezentant hral tiež v neslávne známom zápase Trnavy v Rimavskej Sobote, v ktorom Spartak neúspešne bojoval o majstrovský titul.

Legenda Spartaka Trnava sa dnes futbalu nevenuje. Drukuje len synom, ktorí hrajú za TJ Družstevník Siladice v siedmej lige.

Začiatkom mesiace ste oslávili 54. narodeniny. Čomu sa dnes venuje bývalý ligista? Kde sme vás zastihli?

Idem domov z práce. Zarezávam v jednej trnavskej firme, kde robím šoféra a pomáham v stolárskej dielni. Zamestnal ma tu švagor. Majiteľom je pán Vladimír Poór, ktorý v minulosti šéfoval Spartaku Trnava.

Za našich čias futbalisti nezarábali toľko peňazí, aby sme sa zabezpečili na celý život. Takže pracujem, lebo peniaze potrebujem, pre seba aj rodinu.

Ja sa za to nehanbím. Práca ma baví, takže som spokojný. Vo voľnom čase inak chodím na bicykel a venujem sa rodine. Dobieham to, čo som počas kariéry zanedbal.

Chodíte aj na futbal?

Áno, najmä na okresnú súťaž do Siladíc, kde hrávajú moji synovia. Dedinskú ligu mám dobre zmapovanú. Čo sa týka vyšších súťaží, tie sledujem len v televízii.

Siladice tento rok písali históriu slovenského futbalu, keď ako prvé mužstvo z okresnej súťaže privítali v súťažnom zápase klub z Niké ligy. Skalici v Slovnaft Cupe podľahli 0:4.

Bol som na tom zápase. Rátal som, že to bude rozdiel, ale naši chlapci sa držali. Nemajú sa za čo hanbiť. Za výkony v pohári si takýto zápas zaslúžili.

Veľký sviatok to bol aj pre divákov. Skvelá reklama na futbal.

Ste bývalý ligový hráč s množstvom skúseností. Neprehovárajú vás trénovať Siladice? Alebo iný klub?

Trénerstvo ma neláka. Ako mladší som pomáhal nebohému Milanovi Malatinskému, ale nechytilo ma to. Poviem to tak, počas kariéry som mal futbalu dosť. Som z neho unavený...

Vravelo sa o vás, že ste extrémne rýchly. Čomu ste za to vďačili?

Pracoval som na tom v tréningoch. Ľudia ma nahovárali, aby som sa dal na atletiku. Ale ja som mal bližšie k tenisu.

Mojím celoživotným mentorom je môj bývalý učiteľ Jozef Štibrányi, legenda, držiteľ striebra z MS 1962 v Čile.

Pod jeho vedením som hral tenis na najvyššej úrovni a popri tom futbal. Prišla však na mňa sťažnosť, že nemôžem robiť dva vrcholové športy naraz.

Nakoniec som sa rozhodol pre futbal a zrejme som urobil správne.

Dve sezóny ste hrali ešte vo federálnej lige. Aká bola? V čom bola iná?

Kvalitná súťaž. Zápasy na Sparte a Slavii, to bol vždy veľký zážitok. Škoda, že spoločná liga nefunguje aj dnes, trochu mi to chýba. Bolo to o niečom inom, najmä čo sa týka fanúšikov.

Jedinú trofej ste získali v roku 1998, keď ste vo finále Slovenského pohára zdolali Košice 2:0. Ako si na tento súboj spomínate?