Na svet formuly 1 sa pozerá inak, ako väčšina fanúšikov. Cez objektív zachytáva dramatické súboje na trati, víťazné emócie pretekárov či zaujímavosti zo zákulisia kráľovnej motošportu.
MARTIN TRENKLER je fotografom F1 už vyše 20 rokov, fotil na približne 200 veľkých cenách a bol pri momentoch, ktoré sa navždy zapísali do histórie.
"Samozrejme, ako dieťa som chcel byť jazdcom, ale rýchlo som pochopil, že tadiaľ cesta nevedie. S príchodom internetu som objavil stránky fotografov F1 a dodnes sa tejto formulovej choroby neviem zbaviť," hovorí pre Sportnet.
Záver sezóny 2025 ste sledovali priamo na okruhu Yas Marina v Abú Zabí. Ako hodnotíte dramatický súboj o titul?
F1 je zaujímavá aj tým, že je nevyspytateľná. Takýto súboj o titul majstra sveta až do posledných pretekov medzi tromi pretekármi, sme dlho nezažili a musím povedať, že aj v zákulisí to bolo veľmi intenzívne.
Vo štvrtok, keď mali kandidáti na titul spoločný mediálny termín, bola miestnosť s novinármi taká natrieskaná, že sa tam skoro nedalo dýchať.
Čím viac sa blížili preteky, aj ja som bol nervóznejší. Čakal som, že to Lando Norris ustojí, čo sa mu napokon aj podarilo. Keďže som bol v Abú Zabí, tak sa majstrovské oslavy diali priamo pred mojimi očami.
To sa nedá opísať, nikdy na to nezabudnem. Myslím si, že Lando je zaslúžený šampión a že jeho talent zatienil aj problémy, ktoré mal McLaren v závere.
Keďže sa fotografovaniu F1 venujete viac ako 20 rokov, zrejme to neboli prvé majstrovské oslavy, ktoré sa zažili naživo.
To nie. V roku 2002 som bol na okruhu Magny-Cours vo Francúzsku, kde Michael Schumacher rekordne skoro oslavoval piaty titul a o dva roky neskôr získal v belgickom Spa-Francorchamps aj svoj posledný siedmy.
V Sao Paule 2008 som videl prvý titul Lewisa Hamiltona, ktorý v predposlednej zákrute záverečného kola predstihol Tima Glocka. Boli to najdramatickejšie a najpamätnejšie preteky, aké som kedy videl.
Oslavy Norrisa boli tiež krásne, no je otázne, aká budúcnosť ho čaká. Pridá sa k velikánom ako Schumacher, Hamilton či Verstappen alebo to bol jeho vrchol, ako trebárs v prípade Jensona Buttona? Nové pravidlá môžu všetko zmeniť.
Trúfate si povedať, ako by mohlo vyzerať rozloženie síl v budúcej sezóne, ktorá bude špecifická zásadnou zmenou pravidiel?
To si netrúfne asi nikto. Povráva sa, že by čiernym koňom mohol byť Aston Martin na čele s Adrianom Neweym, ale nič nie je isté. Ferrari čaká už 17 rokov a hoci by ho mnohí radi videli víťaziť, nevidím to optimisticky.
Zaujímavé bude sledovať Mercedes, ktorý po nástupe nových pravidiel v roku 2022, po skoro ôsmom titule Hamiltona, nedokázal postaviť majstrovské auto. Pridá sa Cadillac, tiež Audi, takže je tam veľa premenných.
Aký je nový šampión? Mnohí mu vyčítali, že mu chýba väčšia agresivita na trati a že ešte nie je pripravený na takýto úspech.
Lando je veľmi populárny a slušne vychovaný jazdec. Je to zlatíčko, každému sa podpíše alebo sa odfotí. Často sa vraví, že dobrí chlapci tituly nevyhrávajú, no nie všetci mali "inštinkt zabijaka".
Napríklad, dvojnásobný majster sveta zo 60. rokov Jim Clark mal nesmierny talent, Niki Lauda tiež nebol nejaký zabijak, no v čerstvejšej pamäti máme Sennu, Schumachera, Hamiltona alebo Verstappena.
Norris sa na nič nehrá, často hovorí aj o mentálnom zdraví a svojich problémoch, čo by napríklad Verstappen nikdy neurobil. Nehovorím, že je to zlé, ale najväčší šampióni boli odlišní v porovnaní s ním.
Ešte posledná otázka k sezóne 2025. Koho by ste označili za príjemné prekvapenie a naopak, ktorý jazdec vás sklamal?
Myslím si, že sa veľa ľudí zhodne na mene Isack Hadjar. V Red Bulle ho vytiahli zo svojho juniorského programu, no nemali veľmi na výber a príliš mu neverili. Hadjar však jazdil v Racing Bulls lepšie ako Liam Lawson.
Napokon si vybojoval miesto v Red Bulle pre budúcu sezónu, čo hovorí za všetko. Tiež by som spomenul aj ďalších mladíkov Gabriela Bortoleta a Olivera Bearmana, ktorí bodovali na slabých monopostoch.
A sklamanie? Yuki Tsunoda a Lewis Hamilton. Tie odstupy, ktoré mal Tsunoda počas celej sezóny na tímového kolegu Verstappena sú nemysliteľné a 17. miesto v jazdeckom poradí je katastrofa.
Na Hamiltonovi sme v Abú Zabí videli, že rezignoval. Ledva ste z neho dostali súvislú vetu. Z auta bol zúfalý a sám nevie, ako sa dostať z tejto šlamastiky.
Verejnosť vás pozná ako fotografa F1, čo je na Slovensku výnimočná, až jedinečná práca. Ako ste sa k nej dostali?
Pamätám si, že ma rodičia zobrali na Veľkú cenu Maďarska 1996, kde som prvýkrát videl a počul tie monoposty naživo. Vtedy ma to veľmi chytilo za srdce a jednoducho som to chcel vídavať bližšie, než bežný fanúšik.
Samozrejme, ako dieťa som chcel byť jazdcom F1, ale rýchlo som pochopil, že tadiaľ cesta nevedie. Začiatkom puberty sa mi zapáčilo fotenie a na starých ruských foťákoch som fotil všetko možné, čo bolo po ruke.
S príchodom internetu, okolo roku 1998, som objavil stránky fotografov F1 - Rainera Schlegelmilcha či Paula-Henriho Cahiera. Inšpiroval som sa nimi, neskôr sme sa aj stretli a dodnes sa tejto formulovej choroby neviem zbaviť.
Spomeniete si, čo ste prežívali, keď ste dostali prvú akreditáciu?
Ježišmária! Je to 23 rokov, to si už nepamätám. Viem však, že som musel spĺňať nejaké podmienky a určite mi pomohlo, že som ako 17 alebo 18-ročný bol spoluzakladateľom mesačníka, ktorý sa volal F1 Sport.
Na Veľkú cenu Rakúska 2002 si však určite dobre pamätáte. Jednak vtedy Slovensko oslavovalo titul na MS v hokeji a preteky F1 mali kontroverzný záver, ktorý je známy dodnes.
Áno, boli to preteky, v ktorých v cieľovej rovinke zaúradovala tímová réžia Ferrari a Rubens Barrichello prenechal víťazstvo Michaelovi Schumacherovi.
Na pódiu ho potom Schumacher za ruku doviedol na najvyšší stupienok, Barrichello dostal víťaznú trofej, no nikdy nezabudnem na ten piskot a bučanie desiatok tisícov ľudí, ktorí boli na hlavnej tribúne.
Schumacher sa vtedy cítil extrémne trápne. Vtedy bola téma tímovej réžie možno o niečo citlivejšia ako teraz, no pokyn Jeana Todta bol jasný. Schumacher bol najväčšou hviezdou nielen vo Ferrari, ale celej F1.
VIDEO: Záznam z Veľkej ceny Rakúska F1 2002
Ako náročné je fotiť preteky F1, ktoré sa odohrávajú na niekoľkých kilometroch a nie len na ihrisku, ktoré všetci dobre vidia?
Je to o skúsenostiach, ktoré človek získa. Celý program, ktorý trvá od štvrtka do nedele, si treba naplánovať podľa typu okruhu a podľa toho, kam sa potrebujete dostať, čo tam viete nafotiť, prípadne či sa tam viete ešte vrátiť.
Často musíte aj improvizovať, keď je náhodou červená vlajka alebo sa počas tréningov veľa nejazdí a teda nie je veľa možností fotiť monoposty. Takisto chcete mať niečo zo zákulisia, portréty jazdcov alebo štartový rošt.
Je množstvo vecí, na ktoré musíte myslieť a preto to zvládne len skúsený fotograf. Keby tam prišiel niekto neskúsený, tak v podstate nevie kam má ísť a prečo. Časom sa to stane rutinou a viete, ako na to.
Fotíte vždy štart pretekov alebo si občas poviete, že to risknem, snáď sa nič dôležité nestane a radšej urobím fotky z iného miesta?
Štart musíte mať, je to jedna z najdôležitejších častí celého víkendu. Otázkou je, kde sa nachádzate. Obvykle sa štart fotí z prvej zákruty, no niekedy aj z boku alebo zozadu na dlhú expozíciu - vtedy to má inú dynamiku.
Je to vždy o danom momente a tiež o tom, čo vám trať ponúka. Niekde je vysoké oplotenie, veľa ľudí pokope, takže na poslednú chvíľu meníte plány. Fotenie F1 je aj o prekonávaní problémov.
Na ktoré trate sa počas sezóny najviac tešíte?
Závisí to od atmosféry a krásy okruhu. Vždy sa teším do Monaka, Monzy alebo na Red Bull Ring. Nielenže sú to pekné trate, ale sú aj cestovateľsky dostupné, na rozdiel od drahého Las Vegas alebo Veľkej ceny Austrálie.
Do Melbourne sa však chystám, keďže tam štartuje sezóna. Aby som to zhrnul, každá trať je iná a má svoje plusy aj mínusy z rôznych uhlov pohľadu.
Spomenuli ste, že vaša práca je aj o prekonávaní problémov. Dá sa povedať, že dnes sa fotia preteky ťažšie ako pred 20 rokmi?
Keď som prišiel do F1 v roku 2002, starší kolegovia mi hovorili, že najlepšie časy už boli a všetko je zlé. Dnes na to spomínam, ako na staré zlaté časy.
Odvtedy sa dramaticky zmenilo to, kam vás pustia. Je veľa nariadení kvôli bezpečnosti, no naposledy zomrel fotograf pri veľmi nepravdepodobnej nehode pred 40 rokmi. Rátame s nebezpečím a niektoré obštrukcie mi vadia.
Máte pochodené všetky okruhy? Vediete si nejaké štatistiky?
To nie. Tým, že som na voľnej nohe a platím si to celé sám, tak si vyberám okruhy, ktoré sa mi ekonomicky oplatia. Niekedy sa mi to neoplatí ani na európskych tratiach, ktoré sú najdostupnejšie.
Pre mňa je táto práca viac o vášni ako o peniazoch. Niekedy sa dostanem k peniazom až na konci roka, keď predám nejaké produkty. Tento rok som mal silný, ale aký bude môj 24. rok v F1 zatiaľ netuším.
Fotografov na voľnej nohe ubúda a fotením F1 sa neuživia. Ťažko totiž môžu konkurovať svetovým agentúram a dnes už aj každý tím má svojho fotografa.
Bolo obdobie, keď som bol na jedných alebo dvoch pretekoch. Posledné sezóny mám celoročnú akreditáciu, čo si vyžaduje byť na minimálne 14 podujatiach, čo je slušné. Celkovo som bol približne na 200 veľkých cenách.
Je ťažšie fotiť preteky, ktoré sa idú po tme ako za denného svetla?
Určite áno. Tie nočné trate vyzerajú, že sú dobre osvetlené, ale nie je tomu tak. Musíme pracovať s vysokou citlivosťou na hranici ostrosti záberov.
Pomáhame si aj umelou inteligenciou, ktorá dokáže pekne odšumiť fotografie, aby boli čisté. Je to výzva, ale aj zážitok. Aj si zanadávate, ale na konci víkendu sa vždy nájde niekoľko pekných záberov, ktoré stoja za to.
Za viac ako dve dekády sa musela výrazne zmeniť kvalita fotoaparátov či technika fotenia. Je teraz ľahšie urobiť pekný záber?
Sú fotografi, ktorí robili pekné fotky na filmy, na prvé digitály a kvalitné zábery robia aj dnes. A niektorí sú zase priemerní, hoci majú najdrahšie vybavenie.
Iste, moderné fotoaparáty ponúkajú nové možnosti, no keď je fotograf slabší, technika je druhoradá. Ani klavírneho virtuóza nerobí klavír, ale talent.
VIDEO: Rozhovor Martina Trenklera s Paulom-Henrim Cahierom
Mali ste niekedy možnosť prehodiť zopár slov aj s pilotmi?
Veľmi zriedkavo. Vždy som mal voči ním rešpekt a úprimne, ani na to nie je priestor. Majú svoj harmonogram a my sme v práci, na ktorú sa sústredíme.
Ja som najradšej, keď ma nevnímajú, aby som ich mohol nafotiť autenticky. Neznášam, keď mi niekto pózuje. To je nuda. Také svadobné fotky, so všetkou úctou k svadobným fotografom - to je tiež umenie.
Asi najťažšie sa robilo s Kimim Räikkönenom, ktorý sa nesprával slušne ani k tímovým fotografom. Lewis Hamilton má zase kvantum pripomienok, vyhýba sa nám a pozerá do zeme. Ostatní sú v pohode. Pozdravia, aj sa usmejú.
Existuje nejaký záber, ktorý si najviac ceníte?
Nemám taký, pretože každá veľká cena prinesie viacero zaujímavých záberov. Ak by som mal len jeden, to by som asi nebol dobrý fotograf. Ja chcem priniesť čo najviac pekných a neopakovateľných fotiek.
Množstvo z nich môžu fanúšikovia nájsť v knihe Umenie pretekať. Čo vás inšpirovalo, aby ste takto zvečnili vaše fotky a spomienky?
Myslím si, že väčšina fotografov chce mať niekedy vlastnú knihu zo svojho portfólia záberov. Ja som mal to šťastie, že keď som oslovil vydavateľstvo, tak som okamžite dostal pozitívnu odpoveď.
Vo vydavateľstve boli trochu opatrní, keďže nemali veľa skúsenosti s podobným typom knihy od slovenského autora, ale zožala veľký úspech. Za mesiac sa kompletne vypredala, a tak sa pracuje na jej dotlači.
Ako ste povedali, okrem fotografií sú tam moje spomienky či faktografická časť. Čitatelia v knihe nájdu prvé víťazstvo Sebastiana Vettela, rovnako Fernanda Alonsa či slávnu éru Michaela Schumachera.
