Je slovenský unikát. Hrá futbal, písal do novín a pomáha ľuďom s Covidom

Futbalisti sú často vnímaní ako tí, ktorí toho okrem športu veľa nevedia. O ERIKOVI BURCÁKOVI sa to rozhodne nedá povedať.

Útočník treťoligového Vranova nad Topľou pracuje v tamojšej nemocnici, momentálne na Covid oddelení. Do očí pacientov s týmto ochorením hľadí každý deň. Ešte prednedávnom s ním sám bojoval.

"Bolo nepríjemné oznamovať ľuďom, že musia ísť kvôli mne do karantény," priznáva 26-ročný rodák zo Stropkova, ktorý si úspešne počína aj na futbalových trávnikoch.

V aktuálnej sezóne patrí k najlepším strelcom III. ligy Východ. Futbal nielen dobre hrá, ale vie o ňom aj písať. V jeho novinárskej vitríne sa vynímajú rozhovory s Pavlom Šafrankom i Róbertom Pichom.

Kedy u vás prepukli príznaky ochorenia Covid-19?

Bolo to v závere septembra. Mali sme hrať v pohári s Michalovcami, ale deň predtým som sa počas tréningu a aj po ňom cítil malátny, bolela ma hlava a mal som vysoké teploty. Neskôr sa pridali bolesti hrdla i občasný kašeľ.

Stačilo, že som niečo chvíľu robil a hneď som bol unavený. Dal som sa ako zamestnanec vranovskej nemocnice otestovať a na zápas som už nešiel. Na ďalší deň mi prišiel výsledok, že som pozitívny.

Čo nasledovalo potom?

Musel som dať úradu verejného zdravotníctva vedieť, s kým som bol v úzkom kontakte. To znamená nahlásiť spoluhráčov i všetkých ľudí, s ktorými som sa za posledné obdobie stretol.

Bolo dosť nepríjemné im oznamovať, že musia ísť kvôli mne do karantény. Pritom až do dňa pred zápasom som nemal žiadne príznaky, takže som nemohol vedieť, že som nositeľom vírusu. Práve to je na tom nebezpečné.

Preto by som aj touto cestou chcel ľudí nabádať k tomu, aby toto ochorenie nepodceňovali.

Tým, ktorí opatrenia zľahčujú, či dokonca proti nim protestujú, by som odporučil, aby uvážili svoje vyjadrenia a pokúsili sa vcítiť do kože pacientov a ich príbuzných, ktorí tomu podľahli.

Ako dlho vám trvalo, kým ste ochorenie prekonali?

Tri a pol týždňa. Niečo také som ešte nezažil, aby som s infekčnou chorobou bojoval tak dlho. Bolo náročné vydržať sám v karanténe, v byte som bol zatvorený 27 dní.

Zvládol som to aj vďaka podpore okolia, zaujímali sa o mňa tréner, spoluhráči i moji blízki. To ma posilňovalo.

Bola to skúška vytrvalosti a trpezlivosti. S odstupom času som za to vďačný, lebo človek si viac váži, keď môže ísť niekam mimo svojho bytu.

Akú máte lekársku špecializáciu?

Keďže som len pred rokom ukončil štúdium všeobecného lekárstva, som zaradený v atestačnom programe rehabilitačného lekárstva.

Vzhľadom k epidemiologickej situácii sa musela naša nemocnica reprofilizovať a zaradili ma na Covid oddelenie, kde som pracoval aj počas prvej vlny.

Nejaké skúsenosti som už s tým mal, lenže teraz je to omnoho intenzívnejšie a počet pacientov je oveľa vyšší.

Aká je podľa vás prognóza pre najbližšie obdobie?

Pozitívne je, že počet hospitalizovaných nestúpa rýchlo. V posledných dňoch sa udržiava na stacionárnych hodnotách. To je dobrý signál, že by to pomaly mohlo začať klesať. Ale závisí to od mnohých faktorov.