Prvá slovenská reprezentantka čiernej pleti sa po kariére vráti do Brazílie, kde má veľké charitatívne plány.
((1))
Ako sa Brazílčanka cítila v slovenskom drese?
„Ako doma. Slovensko je súčasť môjho života, strávila som tu obdobie od roku 2001 s výnimkou dvoch sezón v Prostějove a nikdy na toto krásne obdobie nezabudnem. Ani sa mi nechce veriť, že som tu tak dlho, také to je krásne, že mi to rýchlo ubehlo. Veľa ľudí mi prialo, nestretla som sa s negatívnymi reakciami."
Ani s prejavmi rasizmu? Pred rokom mala také problémy košická basketbalistka Denise Wilsonová.
„S rasizmom nikdy. Teraz počujem po prvý raz, že sa basketbalistke niečo podobné stalo. Som zaskočená. V Bratislave sa mi skutočne nikdy nič také neprihodilo, vždy boli na mňa ľudia príjemní. Možno je to tým, že novinári o mne písali, a keď ma ľudia videli v novinách, vedeli, že som volejbalistka Slávie, a preto som nemala žiadny problém. Alebo je to jednoducho šťastie. Neviem."
Slovenské občianstvo máte od roku 2005. Čo doteraz bránilo vášmu štartu v reprezentácii?
„Vo všetkom je hrozná byrokracia. Keď som získala občianstvo, museli prejsť dva roky, až potom som sa mohla uchádzať o povolenie reprezentovať. Svetová volejbalová federácia však zmenila prezidenta a on si priniesol vlastné pravidlá. Väčšina formalít našťastie šla mimo mňa a že môžem reprezentovať, vďačím ľuďom, ktorým na tom záležalo."
((2))
Hrali ste aj v brazílskom národnom tíme?
„Samozrejme, v juniorských výberoch. Naposledy v roku 1997. Teraz som sa vrátila do reprezentácie po dvanástich rokoch, ale do inej. Na pocitoch sa nič nezmenilo, cítim sa rovnako - hrám za krajinu, ktorú mám v srdci."
Slovenské volejbalistky si na jeseň zahrajú na majstrovstvách Európy, budúci týždeň vás čaká druhá fáza kvalifikácie na svetový šampionát. Aké máme šance?
„Dúfam, že sa nás budú súperky báť pre obrovskú silu kolektívu. Každá hráčka je z iného klubu a má vlastný štýl. Musíme nájsť taký, ktorý by vyhovoval všetkým. Aj keď by bol nejaký súper silnejší, nastúpi vždy sedem hráčok proti siedmim. Ešte sa zohráme a v kvalifikácii to bude lepšie. Je to dlhodobá práca."
Pod vedením vášho klubového trénera Miroslava Čadu. Pomôže to reprezentácii?
„Vo výbere sme tri hráčky z Prostějova, okrem mňa aj Lucia Töröková a Ivana Bramborová. Pomôcť to môže predovšetkým psychicky, lebo máme za sebou spoločne úspešnú sezónu, navyše poznáme jeho štýl trénovania."
V čom môžete byť prínosom pre slovenský tím?
„Volejbal je extrémne kolektívny šport, jedna hráčka ťažko niečo urobí s výsledkom, aj keby to bola Ruska či Talianka. Ako som spomenula, práve v kolektíve môže byť naša sila."
V Bratislave ste bývali v byte v Ružinove, ako je to s vami v Prostějove?
„Klub má pri hale budovu, kde bývajú basketbalisti aj volejbalisti. Diaľkovo študujem obdobu našej Fakulty telesnej výchovy a športu, takže nie som s nimi a veľa čítam, učím sa. Niekedy chodím so spoluhráčkami do kina, divadlo ma na Slovensku ani v Česku nezaujalo. Teraz je éra sťahovania filmov z internetu, často relaxujem tak, že na počítači si pozriem film."
Na Slovensko ste prišli ako dvadsaťjedenročná. Kde sa lepšie cítite?
„Brazília pre mňa znamená veľa, lebo tam mám rodinu. Tu som si už úplne zvykla, ťažko povedať. V Brazílii je všetko rýchle, hrozný ruch, v Európe je život pokojnejší a keď prídem domov, naši sa prispôsobujú mne. Na rodinu sa vždy veľmi teším, aj keď idem len nakrátko. Za blízkymi sa oplatí precestovať polovicu zemegule, hoci aj na sekundu. S mamkou som v kontakte stále, telefonujeme si niekedy trikrát týždenne. Sestra má internet v práci, takže sme v kontakte denne."
Po skončení volejbalovej kariéry na Slovensku teda nezostanete?
Asi nie. Budem hrať ešte možno dva, maximálne tri roky, a potom sa vrátim. V Brazílii mám rozbehnuté projekty, mám plány a chcela by som sa im stopercentne venovať."
Čomu konkrétne?
„Ako som spomenula, študujem. Je to športová psychológia a rehabilitácia. Doma máme kliniku a pôsobíme v nej spolu asi päť rodín. Venujem sa tomu, ako sa len dá, ale som ďaleko. Je to skôr na rodine."
Kliniku? Čiže humanitárny projekt?
„Áno. Celé je to charita, máme veľký detský dom, staráme sa tam o 135 detí. Chcem to robiť do konca života. Väčšinou k nám berieme deti, ktoré nechcú rodičia a nájdeme ich na ulici. Staráme sa o ne do osemnásteho roku, a potom im hľadáme sponzora, ktorý im pomôže vyštudovať a zamestná ich."
Ako ste sa k tomu dostali?
„Projekt rozbehli moji rodičia skôr, ako som prišla na Slovensko. Má už nejakých jedenásť rokov. V Brazílii sa staráme o pár stoviek detí, ale sú tam ďalšie tisícky, ktoré by niečo také potrebovali. V Európe sa tak často chudoba nevidí, ale u nás je na každom kroku. Keď idete autom, všade naokolo sú špinavé deti, úplne samy. Často vidieť malé detičky, možno dvojročné, a sú bez mamy."
Spomenuli ste sponzorov. Sú to brazílske firmy?
„Na začiatku to všetko bolo na nás, štyri roky sme do toho dávali naše peniaze. Keď bolo vidieť, že je to nádejný projekt, prišli aj miestni sponzori. Teraz od nich máme dosť peňazí. Spočiatku to bolo naopak, ale chceli sme pomáhať. Keď sa pridali, je to len dobre."
Do školy ste chodili s brazílskymi futbalovými hviezdami Ronaldom a Ronaldinhom. Ešte sa stretávate?
„Chodila som do školy a Ronaldinho sem-tam prišiel. Klub mu zabezpečil štúdium, ale on vedel, že mu škola chýbať nebude a futbal je jeho budúcnosť. Bol to jednoduchý chlapec a takým aj zostal. Pred rokmi hrala Barcelona s Púchovom a stretli sme sa. Spomenul si na mňa a povedal: ty si chodila do školy a ja nie. Ronaldo prišiel s rodinou na pol roka, potom sa musel odsťahovať, lebo otec dostal inú prácu. Som však rada, že sme sa stretli v škole."
Chodila som do školy a aj Ronaldinho sem-tam prišiel. Vedel, že mu škola chýbať nebude a futbal je jeho budúcnosť.
Solange Soaresová, slovenská volejbalistka
Čada: Solange je príkladom
Správa, že Brazílčanka Solange Soaresová môže reprezentovať Slovensko, potešila aj českého trénera našej reprezentácie Miroslava Čadu.
NITRA. O štarte Brazílčanky Solange Soaresovej v slovenskej volejbalovej reprezentácii sa hovorilo už od roku 2007, keď splnila hlavnú požiadavku - slovenské občianstvo mala dva roky. Všetko skomplikovali formality a medzičasom už prestúpila do českej ligy, kde hrá za Prostějov. Tam ju koučuje tréner slovenskej reprezentácie Miroslav Čada, brat hokejového kouča Rostislava.
„Solange je prínosom nielen u nás v Prostějove, ale určite bude osobnosťou aj v reprezentácii. Pravidelne nastupuje v základnej šestke a patrí k najlepším hráčkam. Bude výraznou oporou národného tímu. Je to osobnosť, ktorá ide príkladom nielen v zápasoch, ale aj na tréningoch," opísal ju Miroslav Čada, ktorého potešilo, že jeho klubová zverenkyňa môže konečne reprezentovať.
Slovenské volejbalistky odohrali cez víkend v Nitre prípravné zápasy proti Španielsku. Do budúcotýždňovej druhej fázy kvalifikácie na majstrovstvá sveta sa podľa trénera musia zotaviť zo zranení a zohrať sa spolu.
